Zuzana Roy
Načo je nám minister?
V práci, na jednom z našich predajných miest, kde máme televízor, som si pozrela tlačovú besedu s pánom minstrom Kaliňákom. Teraz si nie som istá, či také niečo ako je minister, vôbec potrebujeme.
V posledných rokoch ma najviac oslovili myšlienky a knihy Anselma Grúna - nemeckého benediktína, a slovenských feministiek z ASPEKTu. Píšu o tom, kde nám to drhne (v živote) a ako z toho von. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Waldorfská škola/škôlka, Foto: Waldorfská škola/škôlka, Všetkým, Verše bez veršov, Letters to Animus, Môj pes Dasty, Príbeh našej lásky, Budúci prezident - aký si?
V práci, na jednom z našich predajných miest, kde máme televízor, som si pozrela tlačovú besedu s pánom minstrom Kaliňákom. Teraz si nie som istá, či také niečo ako je minister, vôbec potrebujeme.
Nemám doma telku. Sama si selektujem čo a kedy si na internete pozriem - vrátane správ. Sú obdobia, kedy sa do správ nehrniem. Nie je o čo stáť. Uzavrela som si to (sama pre seba) tak, že toto obdobie politického primitivizmu a diletantizmu musíme len prečkať. Prežiť. A potom sa pojde ďalej. Nik a nič, ani blogovanie, neovplyvní ten fakt, že voľby sú len raz za štyri roky. Môj otec, samozrejme, o mojom vzťahu k televízii vie, a preto mi sem-tam, keď sa niečo (zaujímavé) pose..., pardón, udeje, zvykne zavolať. Volal mi aj dnes: "Vieš čo sa stalo?"...
... opäť v priamom prenose sledujeme hru so slovami. Presnejšie snahu zakryť, kto v skutočnosti som, ako v skutočnosti rozmýšľam. Opäť treba svoju úbohú a prostoduchú skutočnosť zakryť pláštikom tupých, prázdnych slov, lebo náhodný "prešľap", ktorý v plnosti ukazuje naše prostoduché, pravé Ja, žiaľ vo vyspelej Európe už nie je v kurze. Takže, dámy a páni, prosím zoznámte sa: sedlák Braňo Ondruš!
V krajine zázrakov neprejde ani týždeň, aby sa neudialo niečo nové, neobvyklé, zázračné. Niečo, čo sa môže pritrafiť len v krajine nekonečných možností. Nie v Amerike, ako sme si donedávna mysleli. Slovensko je tou krajinou, kde sa nemožné stáva možným, nenormálne normálnym a bežným, kde sa patologické považuje za zdravé a dáva sa za príklad. Máme v tom bohatú tradíciu. Máme na čo nadviazať. A aj usilovne nadväzujeme.
20. výročie túto priepasť naplno obnažilo. Vieme o nej už dávno, vlastne od kedy sme si prvýkrát zvolili Mečiara. Vidíme svet mečiarovcov, ficovcov, bývalých komunistov, nacionalistov a tých ostatných. Tá priepasť je neprekonateľná, nemôžeme sa nijako stretnúť. Sprevádzajú ju nenávisť, odpor, závisť, pocit životného neuspokojenia najmä po materiálnej stránke. Otočilo sa to. Kým v roku ´89 sme prahli najmä po duchovnom oslobodení sa, teraz sme zistili, že sloboda nám je nanič, keď sa cítime chudobní, keď sa nemôžeme v kariérnom rebríčku dostať tam, kde sú iní, keď si nemôžeme materiálne nadobudnúť to, čo sa podarilo iným.
.... zaznelo z úst nášho popredného sluhu na konferencii o Odkaze Novembra 89 - ako odpoveď na (nevyslovenú) otázku, čomu sa v tých revolučných časoch intenzívne venoval. Hm. Čím som staršia, tým častejšie si uvedomujem hlbokú múdrosť ľudových prísloví a porekadiel. Napríklad aj toho, že "Mlčať je (niekedy) zlato!"
Nemám telku a tak viem len z blogu, že naši najvyšší sluhovia, bývalí komunisti, bývalé nomenklatúrne kádre, ktoré si November 89 ani nevšimli nám idú hovoriť o odkaze toho, čo si ani nevšimli. A to sa dá? Neviem, myslíte, že žijeme v krajine zázrakov? Alebo sa Slovensko zmenilo na Ameriku - krajinu nekonečných možností, krajinu kde je "všetko" možné? Som rada, že nemám doma telku. Lebo takúto televíznu šou by som fakt nerozchodila!
... a v tomto smere naozaj nie som prieberčivá. Je mi jedno či sa blížia voľby komunálne, parlamentné alebo prezidentské - ja sa vždy teším na predvolebnú (propagačnú) tlač!
..... alebo ako vyzerá podpora podnikania podľa sociálnodemokratickej vlády.
Je to tak - človek sa stále učí. Stále má nad čím žasnúť - aj nad tým, aký je ten správny pohľad na 17. november 1989. Alebo je to pohľad alternatívny?
Tento text by sa možno mohol volať aj: "O správnych ľuďoch na správnych miestach".
Starý pán (opäť) príjemne prekvapil. Úspešný podnikateľ, človek ktorý dovidel (podriadne ďaleko) za roh, kým my, niektorí, ani len po tú zatáčku. A ako bonus (pre nás všetkých) navyše - človek so srdcom na správnom mieste!
Nestačilo mi vidieť ho raz. Pôjdem znova. Kým sa nazasýtim....
Dnes som sa teda konečne dozvedela definíciu toho čo je blog - v zmysle čo na blog patrí alebo nepatrí. V diskusii u Magdy Kotulovej k textu "Podpísať sa vlastným menom".
Bola som si ho pozrieť. Páčil sa mi. Dokonca veľmi. Film, aj Juraj Jánošík. Veľký fešák to bol!
Pozerám si video o tom ako sa pán stomatochirurg vyjadruje k tomu, či, teda, on sa podieľal na tvorbe posudku alebo nie, čo ho, teda, písal alebo nie, či je to, teda, určite "samopohryznutie" alebo nie atď. Dívam sa na to a nemôžem uveriť, že sa takéto divadlo hrá v 21. storočí. Až sa mi chce napísať , že
Hedviga Malinová je veľká umelkyňa! Herečka! Poviem vám, takto sa doriadiť, takto dokonale to zahrať, to by ani hociktorá členka SND, či Novej scény nedokázala. Kam sa hrabe Studenková!
Včera večer: sedíme pri večeri, ja a môj 10 - ročný syn. Manžel už odkráčaný do práce - na nočnú. Sedíme a len tak trkoceme. O všeličom.
.... a nalejme si čistého vína. Nech teda zistíme, kde je ten pes zakopaný. Prečo to s nimi nefunguje. Pozrime sa ako sme na tom my s nimi. Alebo ako sú na tom oni s nami?
Trošku viac sa zasa začalo točiť o Rómoch. Je to dobre. Treba to len dotiahnuť a doťahovať do konca. Život - ich aj náš - sa nekončí ani nezačína u dvier osady.