Marcela Bagínová
Chladné objatia
Prinútila ju. Presvedčila, že nemôže byť stále doma. Musí vypadnúť. Aspoň raz za týždeň, aspoň cez víkend.... Nechcela však o tom ani počuť. Ak súhlasila, tak iba preto, aby mala od nej pokoj.
Pozerám.... vidím.... píšem....Viem, že sa dotýkam ľudských bytí....a tak posúvam seba aj iných vpred...som SpiSoVateľKA Zoznam autorových rubrík: Predškoláci, Ach jaj, Z môjho pera, A zázraky sa dejú, Adamoviny, niečo pre zmysel života, Súkromné, Nezaradené
Prinútila ju. Presvedčila, že nemôže byť stále doma. Musí vypadnúť. Aspoň raz za týždeň, aspoň cez víkend.... Nechcela však o tom ani počuť. Ak súhlasila, tak iba preto, aby mala od nej pokoj.
Taxík zaflekoval na štrku. Po chvíli sa otvorili jeho zadné dvere. Nikto nevychádzal. Až keď k autu pristúpila Magda. Usmiala sa a my sme uvideli bielu paličku.
Väčšinou sa pozeráme na ľudí podľa toho čo majú oblečené alebo podľa toho, čo vedia robiť. Meriame ich pohľadom spravodlivosti podľa obrazu, ktorý nám ponúka televízia či iné „masovo - komunikačné prostriedky" alebo podľa toho, čo ich od nás odlišuje - podľa „miest" ktoré sú v ich živote slabšie... Nezáleží nám na tom, prečo... a zdá sa, že nám to aj vyhovuje.
Poznáte to. Ten pocit, keď vás zožiera závisť, že niekto má dom, peniaze, lásku a vy to nemáte.... Nič príjemné, len namiesto, toho, aby sme svoje pocity pomenovali, snažíme sa ich ospravedlniť... Ale o inom. Viete, že závidieť sa dajú aj veci, ktoré sú pre nás samozrejmé?
Sú dni, keď sa človek raduje i tie, keď ho prejde valec beznádeje, depresie, bolesti... Nikto z nás, nevie, aký bude ten „deň dnešný...", ale predsa môže byť iný, ak si otvoríme oči...
Že by to bola naozaj pravda? Nie, nechcem od vás, aby ste čítali rozprávky. To by som si nedovolila, ste už predsa veľkí a čítate viac menej „dospelácke" noviny, ktoré chrlia správy zo všetkých kútov sveta. Či sú už pravdivé, alebo nie, to nechám na vašom uvážení.... Ale predsa
Obyčajní ľudia, nie z politických strán, ale tí, ktorí sa nechajú ťahať svojimi rotvailermi. Sú dvaja a nechcú sa vyhnúť mužovi, ktorý kráča oproti nim. Na vôdzke vedie tiež svojho štvornohého „priateľa."
Mám známu. Má hyperaktívneho syna a manžela z USA. Donedávna bývali na Slovensku. Dávid tu rok chodil do materskej školy a učiteľky ho zatvorili do krabice s názvom: „Nezvládnuteľné a nevychovateľné dieťa." Poviete si, stáva sa...
píšu o ňom komerčné média, ako o niekom, kto zradil, kto sa ukázal v pravom svetle. Veď nech sa len cirkev ukáže, aké má ovečky. Alebo lepšie povedané: Akých má pastierov? Ale čo sa stane, ak farár piť prestane?
Je po štedrej večeri. Ba aj po polnočnej. Je druhý deň, keď sa zástupy, či už z tradície, alebo z presvedčenia hrnú do kostola. A berú so sebou aj deti.
Rada sa učím... a poviem vám, že viac ako knihy, profesori a neviem čo ešte ma naučili deti. A dnes sa im to podarilo tiež...
Nevie, že budem o ňom písať. Myslím, že sa jeho život a ani jeho „volanie" o pomoc sa nedostane do novín, a tak to risknem a dám ho aspoň na blog.
Mrazivý večer. Deti si čistia čižmy a vykúkajú z okna. Dospelí sa usmievajú. Čakajú na zaklopanie a na zvuk zvončeka. Zrazu sa ozýva štekot psov na dvore. Niekto prichádza.
No... teraz si žijem v dedine, ktorá nie je veľká. Má priblížne /podľa môjho odhadu/ dvadsať ulíc. Ale za to kandidátov na post starostu má desať. Samozrejme, že každý z nich si myslí, že je ten „pravý" ...
Vošla do predškoláckej triedy. Už dva týždne je akási „nesvoja." Predtým sme ju volali „rapotačka", teraz na seba vzala tvár smutného strateného vtáčika.
Je ráno. Slnečné, ale iné ako ostatné. Tlačím invalidný vozík v ktorom sedí môj otec a obaja vchádzame na onkológiu. Ocitneme sa v zajatí pastelových múrov a chodieb, po ktorých chodia bledé tváre ponorené do seba. Ľudia bojujúci o život.
Stmieva sa. Lúčim sa a odchádzam. S úsmevom na tvári, netušiac, že mi ho o niekoľko minút budú chcieť vziať.
Sadám do auta a chcem ho zaparkovať do dvora. Ďalšiu cestu s ním plánujem podvečer. Spoza zelenej brány oproti na mňa nazíza „sused".
Každý deň prináša nové informácie. Niektoré také, že ich následky, nestíhame spracovať niekoľko mesiacov, rokov, alebo celý život....
Pred niekoľkými dňami sa ozval telefón: „Je na ÁRE. Stalo sa to v noci..." Ostala bez dychu, sama. Ďaleko od toho, ktorý ju už ako malé dieťa brával do náručia...