Marcela Bagínová
Nič sa nezmenilo
Všetci hovorili, že si odišiel, ale tvoj odchod nebol odchodom. Zdá sa, že ním ani nikdy nebude. Hoci mnohí by si to tak veľmi želajú...
Pozerám.... vidím.... píšem....Viem, že sa dotýkam ľudských bytí....a tak posúvam seba aj iných vpred...som SpiSoVateľKA Zoznam autorových rubrík: Predškoláci, Ach jaj, Z môjho pera, A zázraky sa dejú, Adamoviny, niečo pre zmysel života, Súkromné, Nezaradené
Všetci hovorili, že si odišiel, ale tvoj odchod nebol odchodom. Zdá sa, že ním ani nikdy nebude. Hoci mnohí by si to tak veľmi želajú...
Sedeli sme na prvej lavičke. Ja a zopár detí. Slová sa rozliehali po priestore a strácali sa v ozvene. Vedľa mňa sedel Maťo. Nevnímal ich obsah, ani nemohol. Boli príliš „dospelácke". A tak sa pozeral okolo seba.
Ranná sms. Odišla Helka. Bez kufrov. Len tak, sama. Navždy zatvorila svoje oči. Nebudú o nej písať noviny. No mnohí ľudia, vďaka stretnutiu s ňou píšu krajší príbeh svojho života. Chcela iba jedno: Aby sa nezneužívali okná.
Písala som rozprávku a okrem písmen, ktoré dodávali odvahu slovám, som používala „delete." Keď to videl môj päťročný kamarát Maťo spýtal sa: „Prečo stále gumuješ?"
Ráno sa ozval telefón: „Ahoj, chceme ti zaželať pokojný Nový Rok... a ešte...." a nasledovalo ďalších desať prianí. Konečne sa k telefónu dostala aj päťročná Veronika. Dievčatko s modrými očami...
Sedel a pozera sa do diaľky. Oheň prakal v kozube a on hľadal za oknom toho, koho už nebolo možné stretnúť..
Stála pri okne a pozerala sa na míňajúcu sa prírodu. Vlak v pravidelnom rytme pozdravoval koľajnice. Usmievala sa. Na prvý pohľad šťastná to žena... No iná ako ostatné. Bez „mejkapu" a s kruhmi pod očami.
Je tomu niekoľko rokov, čo som počúvala, prechádzajúc dedinou poznámky: „Hej suseda, už vieš čo nového? Ten pankhart od susedov sa obesil..." A s druhej strany spoza plota sa ozvalo: „A veď ináč sa to ani nemohlo skončil, chlastal, hral automaty, mal frajerku... a nevedel čo zo sebou...." Bolo mi ľúto... ten „pankhart" mal meno, bol to môj spolužiak a volal sa Maťo.
Mal tri roky keď som ho stretla prvý krát a bol šťastným dieťaťom v náručí svojich rodičov. Pri prechádzke sa uisťoval, či obaja dávajú na neho pozor... pozeral sa na nich akoby im chcel povedať: „Oboch vás veľmi potrebujem...“
Končilo leto. Vietor sa hral s listami stromov. Kráčala som po chodníku, premýšľajúc nad tým, čo prinesie ďalší deň. A vtedy som v diaľke uvidela Moniku a jej mamu. Monika je iba tretiačka... no vždy sa ponáhľa. Kam? Domov
Stmievalo sa. Kráčala som po chodníku pozerajúc sa pod nohy i pred seba. V tom som za sebou začula rýchle kroky. Obzrela som sa....
Pred niekoľkými rokmi sa mojej priateľke narodilo dieťa. Bolo "in". Od začiatku. Pred pôrodom. I po ňom. Namiesto rúk malo iba kýpte... a ešte niečo malo.... Malo meno: Tobiáš.
Treba ich vyhodiť. Sú popraskané a na nič súce... Alebo predsa??? Pripomínajú mi „ju“. Starkú, ktorá si svoj život „utužovala“ pivom.
Sedela som pri počítači a upravovala texty. Venujem sa im už viac ako rok a ešte stále v nich treba niečo doladiť. Premýšľala som o čase, ktorý som venovala „písmenám“... Zrazu som začula smútočný pochod. Áno, dedinský rozhlas sa rozhodol, že bude oznámi tvoj odchod.... Odchod, ktorý nemá slov, no za to v sebe skrýva veľa bolesti i radosti z malých krokov. Hovoril o tebe Miško, a bolo mu smutno, že máš iba 23...
Bola som s otcom u lekárky. Kým on sedel v čakárni, ja som sa prechádzala vonku a sledovala tváre ľudí... Len tak... premýšľala som nad tým, čo prežívajú... Zrazu ku mne podišla asi 30 ročná žena.
Bola u nich na návšteve. Nie na takej obyčajnej – ale dlhej... A on sa na ňu tešil. Mal ju veľmi rád..... Kto? Koho?
Prázdninové nákupy boli odložené v kufri auta a ja som tlačila pred sebou nákupný vozík, aby som ho zaparkovala na svoje miesto. Keď tu objav. Malý, asi 5 ročný róm. Sedí v „úkryte na nákupné koše“ a trhá si papier. Nemožno ho obísť, ale ani o nechce, aby ho ľudia obchádzali len tak... bez povšimnutia.
Voda vo všetkých formách... Zvlášť počas týchto dní "podstatné meno" skloňované vo všetkých pádoch. Tak sa za ňou ponáhľajme... a odčerstvime sa hoci aj pod vodopádom...
Sedím na lavičke v areáli detského domova a čakám.... Čakám na svoju známu, ktorej sa služba pri deťoch končí o necelú pol hodinu. Spoza mňa sa v pravidelných intervaloch ozýva zvuk lopty narážajúcej o stenu... Otočím sa a......
Prežiť trinásty jún je pre mňa dosť náročné.... Nie preto, že je „trinásteho“ ale preto, že je to deň, keď som sa prvý krát stretla tak zoči voči s nečakanou smrťou.