Pozerám.... vidím.... píšem....Viem, že sa dotýkam ľudských bytí....a tak posúvam seba aj iných vpred...som SpiSoVateľKA Zoznam autorových rubrík: Predškoláci, Ach jaj, Z môjho pera, A zázraky sa dejú, Adamoviny, niečo pre zmysel života, Súkromné, Nezaradené
Nepoznám odpovede na všetky otázky. Zvlášť na tie detské, ktoré sa snažia pochopiť to, čo je aj pre nás dospelých, viac menej nepochopiteľné. To, čo sa týka života a najmä smrti. Dnes o nej nechcem písať, ale musím...
Stretla som ho na ulici. Človek, s ktorým som si preskákala nejakých pár dní, a zodrala niekoľko vrstiev laku na školských laviciach. Nikdy sa naše životné postoje extra nespájali a vôbec som nevedela, že tento „chlapík" sleduje môj život z diaľky.... Nuž všetko zniesol, všetko rešpektoval, ale to, čo sme my mníšky, urobili v posledných dňoch, to už podľa neho presahuje všetky hranice.
Ľúbim tajomstvá, pretože príde deň keď odhalia svoj závoj a povedia mi niečo viac. Niekedy okolo nich prechádzam a vôbec mi nenapadne, že to, do čoho občas zakopnem topánkou môže byť pre niekoho životom. Šliapem po kameňoch a beriem ich ako súčasť mojich dní. No poznám ľudí, ktorí v nich vidia chlieb. A predsa nie sú sochári...
Sme v nemocnici. Vymotali sme sa z dopravnej zápchy a otvárame dvere na izbe. Tri postele v bielom. A traja muži. Môj otec, ktorý práve niečo číta. Muž v modrom pyžame, ktorý sa tvári, že spí. A ten tretí, muž inej národnosti, ten sedí na posteli a hompáľa dvoma vôbec na seba sa nepodobajúcimi nohami.
Realita. V živote som sa stretla mnoho krát s našimi milými i nemilými zamestnancami, či zamestnávateľmi v zdravotníctve. Niektorí ma povzbudili, iní... veď posúďte sami. Realita je zaujímavá....
Stretla som sa s ňou prvý krát, keď mala 2 mesiace. Mrvila sa v kočíku a plačlivým krikom si vydobýjala svoje miesto na zemi. Bola maličká ale štyri veľké ruky a za nimi skrývajúce sa kľukaté cesty, boli pripravené bojovať spolu s ňou.
Prinútila ju. Presvedčila, že nemôže byť stále doma. Musí vypadnúť. Aspoň raz za týždeň, aspoň cez víkend.... Nechcela však o tom ani počuť. Ak súhlasila, tak iba preto, aby mala od nej pokoj.
Taxík zaflekoval na štrku. Po chvíli sa otvorili jeho zadné dvere. Nikto nevychádzal. Až keď k autu pristúpila Magda. Usmiala sa a my sme uvideli bielu paličku.
Sú príbehy o nás... o tom, ako vieme manipulovať s druhými i o tom, ako zabúdame, že človek, ktorý stojí vedľa nás má okrem povinností aj práva. Aj toto sa stáva... a stojí to za zamyslenie
„Máme to my ale svätého pápeža." - hlási nahlas babka a poťahuje mi tašku. Snaží sa nadviazať dialóg a tak si skrátiť dlhé čakanie v rade na lieky.
Sedím za počítačom a klikám. Emailová schránka sa nemôže sťažovať na prázdnotu. Nenudí sa. Gúľa očami a oznamuje mi správu za správou. Snažím sa odpovedať, teda aspoň na tie, ktoré považujem za dôležité...
Popoludnie. Zvoní mobil. Neznáme číslo. V poslednom čase sa často ľudia mýlia a volajú mi. Chcú si objednať okná a dvere. Že by aj teraz omyl?
Ledva som otvorila oči a zbadala som, že sa pri mne niečo tmolí. Aha, sľúbila som mu, že môže ku nám prísť na celý deň.
Pýtam sa, pretože som si pred chvíľou prečítala príbeh o opustenom otcovi zo Žiliny, ktorý je zúfalý. Veď jeho dcéra sa z jedného dňa zbalila a už jej nebolo. Vraj ušla do kláštora.
je iné ako tie ostané. Nemá nohy, ani ruky a predsa chodí. Nemá ani ústa a netreba ho ani kŕmiť a predsa rozpráva. Už viete čo to je?
Väčšinou sa pozeráme na ľudí podľa toho čo majú oblečené alebo podľa toho, čo vedia robiť. Meriame ich pohľadom spravodlivosti podľa obrazu, ktorý nám ponúka televízia či iné „masovo - komunikačné prostriedky" alebo podľa toho, čo ich od nás odlišuje - podľa „miest" ktoré sú v ich živote slabšie... Nezáleží nám na tom, prečo... a zdá sa, že nám to aj vyhovuje.
Poznáte to. Ten pocit, keď vás zožiera závisť, že niekto má dom, peniaze, lásku a vy to nemáte.... Nič príjemné, len namiesto, toho, aby sme svoje pocity pomenovali, snažíme sa ich ospravedlniť... Ale o inom. Viete, že závidieť sa dajú aj veci, ktoré sú pre nás samozrejmé?
Sú dni, keď sa človek raduje i tie, keď ho prejde valec beznádeje, depresie, bolesti... Nikto z nás, nevie, aký bude ten „deň dnešný...", ale predsa môže byť iný, ak si otvoríme oči...
Dnes premýšľam. Viac menej o tebe. O človeku, ktorý sa túlal v mojom živote od prvých dní, či hodín... Nemusel si tu byť, ale ostal si, lebo si chcel...
Že by to bola naozaj pravda? Nie, nechcem od vás, aby ste čítali rozprávky. To by som si nedovolila, ste už predsa veľkí a čítate viac menej „dospelácke" noviny, ktoré chrlia správy zo všetkých kútov sveta. Či sú už pravdivé, alebo nie, to nechám na vašom uvážení.... Ale predsa
