Som chlap odvedľa. Zoznam autorových rubrík: Zápisky medveďa, Skromní služobníci kníh, Varíme s medveďom, Medveď mudruje, Kapitolky z tanca a baletu, Neďeľná chvíľka poézie, Poviedka na Nedeľu, Súkromné, Nezaradené
Táto jeseň sa mi páči. Nemusím dáždnikom viesť proti vetru a dažďu boj, ktorý aj tak vždy prehrávam. Cez deň vykukne slnko, ktoré naozaj hreje a pripomína, že jeseň pochádza z leta. A všetky tie jesenné farby sú v tom slnečnom dni zrazu také žiarivé a veselé. Táto jeseň sa mi naozaj páči.
Dnes v práci poviem dovidenia veľmi skoro. Posledná vec, ktorú ešte urobím je rýchly obed. A potom už len vypnem počítač a nezastavím sa až pokiaľ nestojím až po krk v chladivej jazernej vode. Leto.
Tak už máme za sebou tohoročnú Eurovision hudobnú súťaž. Musím sa priznať, že som bol dosť sklamaný. Čo sa vari hudba od 80-tich rokov už nijako nevyvíjala? Mnoho vystúpení bolo nudných, lacných a dokonca žiaľ aj falošne zaspievaných.
Je ktorýsi piatok, podvečer. Sedím vo vlaku do Hronskej Dúbravy v zatuchnutom kupé spoločne s ďalšími znudenými cestujúcimi. Začínam sa tešiť na dobrú večeru u mojej mamy. Chvála Bohu, už prichádzame do Hronskej Dúbravy. Tu vystupujem a čakám na motoráčik – ‚Anču‘ do Banskej Štiavnice. Idem si pre istotu skontrolovať na tabuli, kedy odchádza. No, ešte mám dobrých štyridsať minút. Sadám do čakárne. Vyberám knihu a začínam čítať. Práve počujem hlásenie, že motorový osobný vlak do Banskej Štiavnice stojí na nástupišti jedna.
...a kdeže si, Romanko? Kam si sa schoval? Ty nezbedník jeden. Nikde ťa nevidím. A tu si. Už ťa vidím. Aký si maličký. Ležíš aj so svojim bratom na šezlóne v našom starom byte. Máš asi len dva roky. Mama perie a hukot našej starej bubnovej práčky ťa príjemne uspáva. Jój, ako ti je len dobre a bezpečne. Pomaly zaspávaš...
Je neskoré poobedie na konci únavného pracovného dňa. Dosť preplnená električka pomaly prechádza jednotlivými križovatkami. Ja stojím unavený po práci a premýšľam, prečo sa všetko okolo mňa tak vlečie. Vlečie sa celý deň v práci, vlečie sa električka, vlečie sa celý život. Aj moje myšlienky, akoby preradili na najnižší rýchlostný stupeň. Keď tu zrazu:
Môže vám chýbať niekto, koho ste osobne nepoznali? Môže vám chýbať človek, ktorého poznáte len podľa zvuku jeho hlasu, podľa slov jeho piesní? Mne chýba. Keď som sa v roku 2004 dozvedel, že Zuzana Navarová nečakane odišla, pocítil som prázdno. Kto svojimi pesničkami zaplní miesto, ktoré som mal pre teba Zuzana vo svojom srdci? Už nikdy žiadne nové CD? Už nikdy žiadny ďalší koncert? Tak sa nemôže nikto čudovať, že keď Česká televízia o Zuzane Navarovej priniesla dokument, zostal som na svoje pomery neuveriteľne dlho hore. Pre tú spomienku na niekoho, kto mi chýba.
Poznáte ten pocit pri potápaní, keď zle odhadnete hĺbku ponorenia a zistíte, že do vynorenia je ďaleko a potreba dychu je priveľká? Držíte zo všetkých síl, máte strach, ale pud sebazáchovy je silnejší a určuje vašu schopnosť vydržať s dychom až do vynorenia. Keď sa potom vynárate, okamžite nasleduje hlboký nádych, vlastne celá séria nádychov. Prichádza onen slastný pocit lahodného vzduchu. Tep búcha až kdesi v krku, srdiečko bije radostne a vzrušene. Zachvacuje vás pocit šťastia a nadšenia. A uvolnenia... Dívam sa na svojich kolegov z kroměříšskej osemnástky. Sme zhruba v polovici pobytu. Niektoré tváre stále napäté, iné smutné či uplakané, ale v niektorých je niečo ťažko idetifikovateľné. Pomaly a opatrne síce, zato však nezadržateľne prichádzajúca pohoda a uvolnenie. Vynárate sa, priatelia moji z hlbokej priepasti. Vaše nadychovanie nie je búrlivé, ako po vynorení z hĺbky jazera, je také trochu ustrašené a opatrné. Akoby ste sa pýtali: Môžem? Naozaj už môžem?
Sedím opäť pri počítači a premýšľam, milí moji, ako by som tak trochu pooddelil ďalšie pokračovanie od série Ako Macko povedal b a prišiel som na toto... Nuž čo, bude c. A to bolo pomyselne Bulharsko a zážitky z neho, b boli skôr tie náročnejšie zážitky, týkajúce sa liečenia z homosexuality a dôsledkov, no a c nech je teda happy end, po ktorom ostatne všetci túžime. A viete, čo? Napadla ma ešte jedna myšlienka: Keď sa tak spätne pozerám na svoje zážitky dobré i zlé, nedá mi trochu si nezafilozofovať. Vtedy pred rokmi som to určite tak nechápal, ale teraz je mi to jasné. Kedykoľvek, keď mi bolo tak zle, že som si myslel, že to ani horšie byť nemôže, vtedy, keď už som si myslel, že som na úplnom dne a že sa z neho nevyhrabem, vždy až vtedy prišlo k obratu. Čím to je? Je to podľa mňa tým, že je v našej slabošskej povahe tvrdošijne zotrvávať na starých, dávno nepotrebných a nefunkčných hodnotách z primitívneho strachu z nového, zo strachu urobiť krok dopredu. Veď čo keby to nevyšlo a potom by bolo ešte horšie... No a keď už toho bolo naozaj priveľa a na koniec som sa dostal na úplné dno, vždy to zároveň bo
Žiaľ , ako väčšina z tých čo poznám... V supermarketoch. Moja nenapraviteľná pohodlnosť ma zvádza k nákupu typu všetko pod jednou strechou. A práve ona ma núti uspokojiť sa so zníženou kvalitou nakupovaného tovaru. Jedno za základných pravidiel dobrého varenia však hovorí, že jedlo je také kvalitné, aké kvalitné sú jeho jednotlivé ingrediencie. A vyzerá to veru tak, že kvalita mojich poživatín mi je milšia, ako moja strašlivá pohodlnosť. Každú sobotu, ak doobeda nemám iné povinnosti a som doma v Bratislave, ma totiž môžete nájsť tu.
Je večer, už vcelku pokročilá hodina a ja sadám k počítaču s dosť zmiešanými pocitmi. Keď som začal písať túto sériu článkov prvým článkom Odkiaľ Macko pochádza, vôbec som netušil, ako sa to všetko vlastne vyvinie. Skutočne moje rozhodnutie podeliť sa s vami o svoje prežitky dozrelo postupne počas písania jednotlivých časti a vlastne som ani netušil, že to vydá na takú veľkú sériu. Trochu som počas písania svojej storry vychladol. A tak trochu strácam motiváciu. Prečo? Ani neviem. Možno preto, že všetko to, čo som popísal chutí príliš sladko - kyslo a ja začínam byť trochu vnútorne zahltený, možno preto, že záplava slov, ktoré som tu v poslednom období vychŕlil, vôbec nepopisuje moje skutočné vnútorné pocity, lebo lepšie ich opísať jednoducho nedokážem.
Milí moji. Každé z pokračovaní cyklu Ako Macko povedal b sa mi píše ťažšie. Nie je to ani tak trýznivými spomienkami, ako skôr tým, že sa dôsledne snažím zachovať si objektívny a nezaujatý postoj ku všetkému, čo som zažil, ale hlavne ku všetkým ľudom, ktorí boli okolo mňa a na celý proces mali svoj vplyv. Často teraz myslím na otca. Ak ma teraz zhora pozoruje, čo si asi myslí. Vždy sa obával vyzradenia mojej homosexuality a takéto verejné sebavyzliekanie, by asi za svojho života neschvaľoval. Ja však verím, otec, že teraz chápeš veci z úplne inej perspektívy a to, čo bolo vtedy pre teba ťažké a bolestivé, dnes už musí vyvolať na tvojej tvári zhovievavý úsmev.
Ste so svojim partnerom. Hrate sa atraktívnu sexuálnu hru. Je vám to príjemné. Cítite sa dobre a bezpečne... Naraz sa otvoria dvere. Vchádza niekto neznámy. S prekvapením sa na vás díva. Je vám to trápne. Cítite sa hrozne. Vžívate sa plne do pocitu trápnosti. Máte strach z vyzradenia... Ste so svojim partnerom. Hráte sa atraktívnu sexuálnu hru. Cítite sa príjmene sa bezpečne. Naraz sa otvoria dvere...
Milí moji. Tak som zvolil takýto záhadný názov, pre svoje voľné pokračovanie vyplývajúce z témy Odkiaľ Macko pochádza 3. To b je pre pozorných čitateľov našich článkov jasné.A boli skôr tie príjemné zážitky a ako b uvádzam tie náročnejšie. Viete, milí moji, veľa som premýšlal, či vôbec písať o veciach, ktoré sú už pre mňa dávno uzavreté. Či to má význam, znovu sa vracať k prežitkom spred toľkých rokov. Na jednej strane nechcem, aby popis mojich zážitkov, týkajúcich sa môjho sexuálneho zamerania a môjho vysporadúvania sa z ním, vyznel melodramaticky. Na druhej strane si uvedomujem, že sa tomu zrejme úplne nevyhnem a mlčať o týchto veciach, znamená zároveň pripraviť sa o jednu z možností, ako inšpirovať ľudí k lepšiemu chápaniu homosexuálnej problematiky. V poslednej dobe s Medveďom konštatujeme, že sa nám prostredníctvom blogu ozýva stále väčší počet ľudí s ktorými zdieľame spoločné zameranie. Tieto riadky by som chcel venovať najmä mladým gayom z malých miest a dedín. Veď pred rokmi som bol jedným z nich...
Spomínate si na Nežnú revolúciu? Myslím si, že atmosféra a energia vtedy, musela byť úžasná. Myslím, že zažiť tie dni na vlastnej koži, srdci, duši muselo byť nezabudnuteľné. Bolo? Ja totiž neviem. Neviem, bol som vtedy na vojne a ...
Milí moji. Tak som sa rozhodol, že sa pokúsim opäť prekonať svoju rodenú lenivoť (niekedy aj pocit márnosti:)) a pokračovať treťou časťou mojich šialene dlhých a zrejme aj šialene kostrbatých spomienok na Bulharsko. Tí, ktorí moje minulé rozprávanie dočítali (hi hi..) už vedia kde som skončil . Pre ostatných pripomínam, že som skončil v situácii, keď som sa po trojmesačnom pobyte v Sofii zastavil doma na Slovensku a zakrátko na to sa vydal na cestu do Plovdivu. A v Plovdive som strávil dva nádherné roky života. Škoda, že len dva. Štúdium som nedokončil.
Veru veru, deti moje. (hi, hi ..) Vec je úplne jasná. Lenivý som. Lenivý som tak, ako voš v zime. A hnijem, ako jesenné padavky. (Deti, to si nevšímajte, to ja sa len tak hecujem do aktivity.) Keď som písal prvú časť svojich spomienok Odkiaľ Macko pochádza, sľúbil som pokračovanie svojich zážitkov. Ale veď viete, ako je to. Sľuby sa sľubujú... a medzičasom sa obráti mesiac. Svoje minulé rozprávanie som ukončil tým, že sa mi podarilo dostať sa na štúdium v socialistickom zahraničí, teda v bulharskom Plovdive na VŠP. Ešte teraz vidím seba samého. Mamičkin maznáčik. Otcov vydarený synáčik. (Viete, ešte netušil...)Už vtedy s badateľnou nadváhou. Ale rodinný génius. Keď sa spolužiaci z gympľa v treťom ročníku dozvedeli, že vo štvrtom s nimi nebudem, ale budem maturovať na prípravke pre štúdium v zahraničí, začali ma z hecu volať vzor náš. Joj, či som len bol vyklepaný. Cítil som sa taký malý, malilinký. A plný strachov a mindrákov. A vlastne veľmi osamelý v tých mojich strachoch či mindrákoch.
O tom, že som na vojne viedol takú malú tanečnú školu pre vojakov ste sa už mohli dočítať. Bol to môj útek od zelenej reality k realite celkom inej. Napriek tomu, že ani ja sám som neveril, že by z toho mohlo niečo byť, tak bolo. Minimálne tie spomienky, o ktoré sa môžem dnes podeliť aj na svojom blogu. A práve s tancom a tancovaním súvisí aj moja ďalšia spomienka.
Bol taky drobný a štúply až mám chuť napísať že drobnučký. Meral len málo nad stošesťdesiat centimetrov. Bol taký drobnučký a veľmi chudý a s veľmi svetlou pokožkou. Z tej pretiahnutej skoro bielej tváre svietli jeho obrovské modrasté oči. Na hlave blonďavé vlásky, vlastne len také páperie ako majú bábetká a pod nosom starostlivo pestované fúziky, načo vlastne. Bol to ten typ fúzov, ktoré sa holia poriadnym prásknutím dverami. Na prvý pohľad pôsobil ako bezbranné dieťa. Taký ten typ, čo v ženách vyvoláva materské city a v ľuďoch bez srdca potrebu kopnúť si.
Čas na vojne plynie pomaly. Veľmi pomaly. Predstavte si pomaly a ešte ho polovicu spomaľte a ešte o kus a ešte o kúsok a takto pomaly sa miňajú dni, keď nemáte do čoho pichnúť. Mnoho mojich spolubojovníkov sa teda spomalilo tiež. Prejsť chodník od budovy A k budove B vzdialenej asi 200 m mohlo pokojne trvať aj trištvrte hodiny. Všetko len pre ten pomaly ubiehajúci čas. A keďže vojnu sme všetci svorne nenávideli, ani nás nenapadlo vyvíjať akúkoľvek aktivitu navyše. Totiž mňa to napadlo a takto to dopadlo.
