Som chlap odvedľa. Zoznam autorových rubrík: Zápisky medveďa, Skromní služobníci kníh, Varíme s medveďom, Medveď mudruje, Kapitolky z tanca a baletu, Neďeľná chvíľka poézie, Poviedka na Nedeľu, Súkromné, Nezaradené
Nemôžem za to. Stáva sa mi to pravidelne. Každý rok už tak okolo desiateho v decembri ma to z ničoho nič prepadne a drží ma to fest. A priznávam sa dobrovoľne, že sa na to aj teším. Takže vlastne žiadny stres. Každý rok okolo desiateho v decembri ma prepadnú - Vianoce, a zašibe mi.
Milí moji. Tento recept patrí k najjednoduchším a pritom najchutnejším úpravám kuracieho mäsa. Kuracie mäso milujeme prakticky odjakživa. Máme ho určite radšej, ako červené mäso. A celé roky sme podliehali ilúzii, že keď v našej kuchyni prevažuje kuracie, že sa vlastne stravujeme zdravšie. Chyba lávky však bola, že nám obom nezávisle na sebe diagnostikovali Dnu. No a Dna je choroba, ktorá sa významne zhoršuje konzumáciou mäsa z mladých zvierat. Takže červené je pre dnárov lepšie. Napriek týmto vedomostiam niekedy proste neodoláme. A toto je jeden z našich najlepších kuracích úletov.
Zima roku 2003. Sedím asi s dvadsiatimi ženami na tarotovom seminári v Martine. Seminár vedie môj Medveď. Dámy sú skvelé seminaristky. Pozorné a nesmierne vnímavé. Ach, keby sa tak Medveďovi dostala čo len jedna desatina pozornosti tu v Bratislave na podobných akciách, možno by mohol v organizovaní tarotových kurzov pokračovať do dnešných dní. Ale samozrejme nie o tomto som chcel. Už vtedy ma zaujal Medveďov výklad tarotovej karty Diabol.
Vždy som si to chcel vyskúšať. Lákalo ma to. Preložiť poéziu. Pokúsiť sa vžiť do niekoho celkom iného, do jeho poetiky, do jeho sveta. Zo všetkých cudzích jazykov ovládam jediný - Ruštinu. A napriek svetlej minulosti sa mi tento jazyk páči. Zostávalo len vybrať autora a výborný nápad mala Zuzibeth. Vysockij.
Tento recept nie je môj. Mám ho od mojej maminy, to je tá najlepšia kuchárka na svete. Pamätáte? Už dlho som mal chuť na mamine lievance, ale stále sa mi nedarilo nikoho dostať na návštevu. Nemôžem ich robiť len pre nás, lebo by som ich určite všetky zjedol a to by bolo dosť. Teda dosť veľa.
Deti, nech som akokoľvek premýšľal, nenapadol ma nijaký originány názov. Nakoľko sme včera boli na blogerskom stretnutí v Trnave a napriek tomu, že sme boli veľmi chrumkaví a odišli už po dvanastej (v noci, samozrejme:)), predsa len nám prišlo vhod uvariť si niečo, ak aj nie ľahšie, tak aspoň budiace dojem ľahkosti. (...môj ty dôchodok budúci, to zas bolo súvetie..:)) Keď sme s Medveďom hotové jedlo ochutnali, museli sme zhodne skonštatovať, že výsledok je proste skvelý. Takže sa opäť musíme ospravedlniť všetkým chronickým mäsožravcom, že si dnes u nás nepochutia. Ale vegetariámi budú spokojní...
Je neskoré poobedie na konci únavného pracovného dňa. Dosť preplnená električka pomaly prechádza jednotlivými križovatkami. Ja stojím unavený po práci a premýšľam, prečo sa všetko okolo mňa tak vlečie. Vlečie sa celý deň v práci, vlečie sa električka, vlečie sa celý život. Aj moje myšlienky, akoby preradili na najnižší rýchlostný stupeň. Keď tu zrazu:
Grumbír, grule, švábka, erteple, krumpole, zemáky. Verím, že určite poznáte ešte viac nárečových mien môjho najobľúbenejšeho jedla. Zemiakov. Zemiaky jednoducho milujem upravené na všetky spôsoby. Upečené, uvarené s maslom a vňaťou, alebo ako zemiakovú kašu. Môžem ich jesť stále. Takže môj najväčší úžitok z objavenia Ameriky sa volá zemiak, krumpol, švábka, ertepla, grumbír... Dnešný zemiakový recept je upravený na záhorácky spôsob. Takže preklad znie - Plnené zemiaky a šalát s kyslej kapusty.
Môže vám chýbať niekto, koho ste osobne nepoznali? Môže vám chýbať človek, ktorého poznáte len podľa zvuku jeho hlasu, podľa slov jeho piesní? Mne chýba. Keď som sa v roku 2004 dozvedel, že Zuzana Navarová nečakane odišla, pocítil som prázdno. Kto svojimi pesničkami zaplní miesto, ktoré som mal pre teba Zuzana vo svojom srdci? Už nikdy žiadne nové CD? Už nikdy žiadny ďalší koncert? Tak sa nemôže nikto čudovať, že keď Česká televízia o Zuzane Navarovej priniesla dokument, zostal som na svoje pomery neuveriteľne dlho hore. Pre tú spomienku na niekoho, kto mi chýba.
- nedeľná chvíľka poézie -
Milí moji. Tento pokrm vznikol v kuchyni mojej mamy. Keď sme boli ešte malí, toto jedlo svojou vôňou fantasticky dotváralo kolorit našho nedeľného obeda. Jeho vôňa mi dodnes evokuje pocit rodinnej pohody a pri jeho varení ešte stále cítim detskú nedočkavosť s ktorou som sa pýtal mamy: Mama, kedy už bude obed? Mama toto jedlo nerobila na víne. Až oveľa neskôr, keď sme vyrástli, tak jedenkrát zaexperimentovala a bol to veľmi šťastný experiment. No a zároveň, keďže sa v poslednej dobe ozývajú vaše hlasy volajúce po poriadnom mäsisku, rozhodol som sa vyhovieť vám. Veď čo by som pre vás neurobil...:)
Sťažujem sa len málokedy. Obvykle to totiž nič nevyrieši a lepšie je pokúsiť sa nájsť nejaké východiská. Už vôbec sa nesnažím sťažovať na reality šou. Je mi predsa dobre jasné, akým spôsobom zneužívajú tieto typy relácii človeka a bohužiaľ často aj jeho osobné problémy. Napriek tomu mi včerajšie vydanie magazínu reality šou Super telo leží v žalúdku a tak skoro sa z neho zrejme ani nedostane.
Ja nemám rád zimu. Od malička. Snažil som sa nájsť kopu jasných a racionálnych vysvetlení, prečo je to tak. Už od malička. Lebo mi je zima. Lebo ma trasie. Lebo som letne dieťa, narodené v strede leta. Lebo... Lenže vysvetlenie je možno úplne iracinálne.
Milí moji, toto jedlo som varil niekedy uprostred leta. V časoch, keď bola prvá cuketa, prvý zeler aj s vňaťou. Bolo príjemne teplo a zelenina krásne voňala mladosťou a sviežosťou. Keďže ingrediencie sú absolútne bežné aj dnes a jedlo vhodné pre dietárov a vegetariánov, zachcelo sa mi aspoň na chvíľu takto sprostredkovane, pripomenúť chvíle teplého leta s množstvom slniečka a pohody.
Niekedy okolo roku 1975: - Nie, musím povedať, že chlapci sa nevedia včleniť do kolektívu. Obaja sú nesústredení, roztekaní, viac samotári. V kolektíve nie veľmi obľúbení... - Mali by ste sa snažiť trochu spolupracovať s kolektívo
V dnešnej nedeľnej chvíľke poézie mám pre vás verše mladého autora, ktorého chcem týmto spropagovať. Krátke meditatívne útvary plné narážok nútia k zamysleniu, či výbuchom smiechu. Mne tak trochu pripomínajú prácu východných kultúr. Ukážka z jeho básnickej zbierky Žena nasleduje.
Tento recept máme veľmi radi. Je to taká voľná parafráza na nášho obľúbeného kuchára Jamieho Oliviera. Určite ho poznáte ako Šéfkuchára bez čapice. Jeho kuchárske knihy v angličtine som dostal, keď ešte nebol u nás slávny s tým, že je to jeden z najbohatších ľudí v Anglicku. No mám sa teda čo učiť. Jamieho recepty sú u nás doma zdomácnelé a tento sme si trochu prispôsobili.
Včera pobede sa v Bratislave odohrávali ľúte boje. Decká sa stretli a hrali fucík. Zahrali si skvele a za nimi sa skvel transparent s jasným odkazom. Nezaleží na farbe pleti - záleží na farbe dresu. A tie decká mali fakt tie najúžasnejšiee farby dresov a aj pletí. Zmiatlo ma len, keď hrali červený proti červeným. Ja ako futbalový analfabet som fakt netušil, že aj ponožky možu určiť kto je spoluhráč a kto protivník.
