Táram sa svetom,
vietor kreslí mi tvár,
vraj poznávam,
čerpám,
rastiem.
No duša mi zostala v nádhernej kotline,
v tvojej vysvietenej hrudi, v tebe.
Moje srdce pretláča uplakanú tvár
medzi tvoje rebrá,
drží sa ich ako dieťa postielky
a volá slzami za telom, nech sa vráti,
že oddelene sa zle žije,
kradne to úsmev,
berie to šťastie,
klame to,
zviera,
žiarlí,
trhá,
bolí,
ničí,
ach,
...
..
.
Chýbaš mi
a ani nádhera matičky Zeme
nepláta dieru za tebou.
Chcem robiť to mužské,
spraviť ti chlapčeka,
potom dievčatko
a za nimi oživiť aspoň ďaľších
päť hladných hláskov.
Nech zakvitnú ti cez lono,
preberú izby, sfarbia koberec,
ťahajú mačence za chvosty,
hryzú psíka do ucha,
premenia zázrak čiernobielého
na lesk zmyslu bytia.
Chcem postaviť dom,
kamene som pozbieral po cestách,
strechu bude niesť naša láska,
nemaj strach,
oheň nám nikdy nevyhasne.
Chcem zasadiť strom,
semiačka ťažia mi vrecká,
nenarodené koruny
nám už teraz robia tieň k obedu,
strážia nás a dobíjajú.
Píšem jednoducho,
aby to pochopili aj anjeli,
ktorí mi plnia želania,
aby to začul celý vesmír
a naplnil moje žitie blahom.
A ďakujem
zázraku života,
že si môžem ešte priať,
že žijem, snívam,
že pery majú dovolené
a hlavne celou bytosťou túžia
a chcú spriadať
želania
o nás...
Buďte šťastní, Hirax
