Starnúci muž s očami dieťaťa a dušou pubertiaka, ekológ. Zaujímam sa o zdravú stravu a píšem články o správnom stravovaní. Recepty často zdieľam na https://adroma.sk Zoznam autorových rubrík: Z prírody, Zápisník strážcu, Krajina, Alternatívy, Úlety, Súkromné, Čierna kronika
Ráno pri čárde Hullán opäť hrozilo dažďom, obloha bola beznádejne zatiahnutá. Malá Ivanka, o ktorú sa rodičia počas celého splavu nadmieru strachovali, sa napriek rodičovským hrozbám zaťala – chce sa plaviť ďalej. Chce byť pokrstená za vodáčku. To bolo dobré znamenie, ktoré predurčilo celý deň.
Ani po desiatkach nocí v stane či pod širákom nestráca spánok uprostred prírody svoje čaro...
Druhý predĺžený májový víkend som strávil na vlnách Dunaja s ľuďmi, ktorým učarovalo veslo a vôňa vody. Sme rovnakej krvnej skupiny, rovnako strelení, aj keď každý s iným zameraním. A teraz sa po dlhej dobe naše cesty opäť skrížili.
Päťročníková spolupráca občianskych združení Tatry z Liptovského Mikuláša a Zachráňme Letanovský mlyn z Letanoviec pri revitalizácii krajiny sa tohto roku obohatila o spoluprácu s Inštitútom aplikovanej ekológie Daphne z Bratislavy.
Oproti Čechom sme obyčajní žabiari. Napriek našim nespočetným proklamáciám sa v tomto štáte v oblasti revitalizácie krajiny máločo hýbe, a ak, tak len vďaka tretiemu sektoru. Už za Klausa – premiéra, známeho výrokom o ekológii len ako čerešničke na torte, sa v susedných Čechách zo štátneho rozpočtu vynakladali stovky miliónov korún na výsadby biokoridorov v poľnohospodárskej krajine, na výsadbu brehových porastov okolo kanálov a podobné „zbytočnosti“. V súčasnosti sa v Českom štáte rozbieha priam veľkolepá revitalizácia regulovaných potokov – skanalizované stoky búrajú a nechávajú vody tiecť v prirodzených meandrujúcich korytách. A to už, samozrejme, nehovorím o zvyšku západnej Európy, kde si svoje obdobia spútavania prírody dávno preskákali a dnes v ľudových referendách odsúhlasujú a realizujú veľkolepé návraty veľkých riek do krajiny.
Niekedy si my, ľudia, ani neuvedomujeme, aké máme šťastie. Keby sme mali prekonať toľko prekážok, ako musia každoročne prekonať obojživelníky v snahe zabezpečiť prežitie rodu, ten náš by dávno vyhynul.
Pomaly utícha ruch veľkonočného pondelka v slovenských mestách a obciach. Zabudnuté pripité postavičky sa budú ...
Ktosi vám zazvoní pri dverách. Chlapík s plameňometom na chrbte vám povie – máte tu množstvo použitej bielizne a šatstva. A manželkine ľúbostné listy už tiež zožltli. V pivnici samé rárohy a v kobercoch sa vŕtajú kožiare. Očistíme vám to očistným plameňom zabudnutia... A chlapík otočí kohútikom a cvakne zapaľovačom. Utekáte ozlomkrky z bytu, na lakti si odnášate kus horiaceho odevu, pofŕkaného napalmom. Máte šťastie, že bývate v krajnom byte krajného vchodu na prízemí, mohli ste vyskočiť oknom. Mnohí spolubývajúci také šťastie nemali a v mukách skončili svoj život v útrobách bytovky... Ak je vám tento obraz povedomý, boli ste v minulom živote slovenským cvrčkom. Alebo jaštericou. Alebo ježkom.
S radostným očakávaním mnohí vítajú veľkonočné sviatky. Pre kresťanov najväčší sviatok v roku, pre ateistov symbol ...
Včerajší príspevok zaznamenal zaujímavú reakciu – vraj jar prináša do prírody farebnosť. Nuž, aj takto poeticky sa dá na prebúdzajúci sa život pozerať.
Napriek prechodnému ochladeniu a dažďu jar nadobúda stále väčšiu silu a stále viac jej poslov dvíha hlavy spod lístia či trávy. Možno na iných miestach Slovenska sú už dávno všedným javom, no na Spiši sa len teraz objavujú prvé kvety. No aj tu je ich už toľko, že by sa nepomestili do rozsahu jedného príspevku, tak aspoň pár zaujímavejších...
Často máme priamo pod nosom veci, ktoré by nám mohli uľahčiť život. A ešte častejšie ich nevidíme, alebo nechceme vidieť. Nadávame na účty za teplo, teplú vodu, elektrinu a pritom nám za humnami leží nevyužitý zdroj energie s bohatou pridanou hodnotou.
Deň bol dnes usmoklený, zatiahnutý. Pre jarnú prírodu to znamená jeden deň bez vypaľovania. O niečo menej plôch postihnutých genocídou očisty ohňom. Zároveň boli horšie podmienky na fotenie. Príroda si však z mojich problémov nerobila nič. Žila svojimi zákonitosťami a vysielala nové signály svojej životaschopnosti. Len ich bolo treba zbadať.
Tribula z Markízy je naozaj dobrý reportér – dokáže na malej ploche príspevku dramaticky zobraziť zúfalú situáciu v obci počas povodne. Úzky detail do rozbúrenej vody a vydesená starostka, ktorá úzkostným hlasom povie, ako veľká voda temer vzala úzku lávku (sic!) za jej chrbátom. K tomu krátky, ale naliehavý, burcujúci komentár a človek má hneď pocit, že sa udialo čosi hrozné či pozoruhodné. Kto tam nebol, ľahko podľahne dojmu o nespútanom prírodnom živle, ktorý vyháňa ľudí z domovov. Taký dojem sme si mohli odniesť koncom minulého týždňa z hlavného televízneho spravodajstva, ktoré popri problémoch na hornom Hornáde prinieslo aj krátky šot z malej spišskej obce Harichovce. Ibaže – chyba lávky! Hádam žiadna téma nie je taká horúca, ako sa v televíznom štúdiu navarí. A keďže situácia je rovnaká na mnohých miestach Slovenska, možno nezaškodí trocha si rozobrať príčiny tejto povodne.
Tak je to konečne tu. Príroda sa definitívne prebudila. Dokazuje to nielen ťažko definovateľná vôňa vzduchu, závany teplého vzduchu a jarčeky vody z topiaceho sa snehu. Napriek dlhej a tuhej zime sa jar neopozďuje, skôr naopak. Dnes som videl skokana či jaštericu, čo na Spiši v marci určite nie je pravidlom. A objavili sa prvé kvety.
Neubránil som sa použitiu názvu známeho sci-fi románu bratov Strugackých, aj keď ten dnešný nemal s ich dielom, prirodzene, nič spoločné. Mal však veľa s konečne prichádzajúcou jarou.
Človek je už na slovenskej politickej scéne zvyknutý na kadečo a u niektorých politikov zvlášť, predsa sa však občas...
Situácia na blogu SME začína byť neprehľadná. Sám sa pripájam len cez veľmie pomalú analógovú linku, takže ani pri najlepšej vôli by som nemohol stíhať pozrieť si aspoň to, čo ma naozaj zaujíma. Ak mám možnosť pripojiť sa rýchlym neobmedzeným pripojením, situácia nie je o nič lepšia – nie je v ľudských silách prečítať si ani príspevky z jedného jediného dňa, ak to človek nemá v popise práce. Pribudlo blogerov, ich príspevkov, ťažko je zorientovať sa, nájsť si nového „obľúbenca“. Aj kvôli tomu potom niekedy zapadne na blogu príspevok zásadného významu, ktorý by mohol veľa znamenať a mnohých osloviť, beznádejne však leží nepovšimnutý.
Som si vedomý, že je to už otrepaná, mnohokrát recyklovaná téma, že všetci už majú plné zuby zimy a jej prejavov a netrpezlivo čakajú na prvých poslov jari. Predsa však – možno už naposledy som videl krásu v ľade zakliatu a nedá mi nepodeliť sa s vami o ňu...
