Jozef Bednár
Sedel na konári a bolo mu dobre
Trošku som si to včera vyčítal, že som mu v prvej chvíli neveril. Bál som sa, že to nedokáže. Ale potom som bol naňho patrične hrdý...
Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
Trošku som si to včera vyčítal, že som mu v prvej chvíli neveril. Bál som sa, že to nedokáže. Ale potom som bol naňho patrične hrdý...
Ja, priznám sa úprimne, speváka s takým menom nepoznám. Ale je pravda, že sa už tak, ako tomu bolo pred niekoľkými rokmi (vzhľadom na svoj vek už môžem pokojne povedať – pred dvomi desiatkami rokov) v tejto oblasti neorientujem. Môj osemročný synátor však Gajdoša spomína každú chvíľku. Poznáte vy nejakú Gajdošovu pesničku?
Asi dva roky sme v „našom“ kostole nebývali s deťmi počas omší v kostole, ale v zákristii. Preto, lebo po Barborkinom narodení sa Majko, aj tak kvôli autizmu ťažko kontrolujúci svoje správanie, začal ešte viac blázniť. Preto sme využívali možnosť počas omší v nedeľu a vo sviatok chodiť s deťmi do zákristie. Tak, ako rodičia iných detí. Na Veľkonočný pondelok sme sa však rozhodli rutinu zmeniť a omšu stráviť spolu s našimi deťmi v hlavnej časti kostola...
Mať malé deti znamená pre rodičov sa aj mať na pozore. Nemyslím teraz na nič „dospelácke“, ale na jazyk. Pretože decká majú uši ako antény. Rodičia určite vedia, o čom hovorím.
„To je ale legrace!“ komentovala cez víkend dcérka naháňanie sa so sestrinými deťmi. Segrina dcérka sa ma následne spýtala, čo to je, tá legrace...
Na nedeľnej svätej omši budeme mať spolu s manželkou o jeden dôvod viac s pokorou ďakovať za ochranu...
Po rokoch nášho boja s autizmom som zistil, že s nepriateľom sa dá bojovať aj tak, keď si z neho strieľate a robíte srandu. S Majkom sa nám to darí, aj preto, že Majo má zmysel pre humor. Svojský, ale má. Presviedča ma o tom denno-denne pri našich cestách autom do školy. Naše debaty vychádzajú najmä z toho, že autisti zvyknú brať veci doslova. Ako nemenné...
Tlačový zákon? Spory koalície a opozície? Rozhodnutie súdu vo veci žiadosti o zrušenie krstu? Slovenskom hýbu v posledných dňoch mnohé témy, mnohé správy. Každého z nás osloví iná. Chvalabohu, ten výber správ je na nás. Super je, ak sa správou dňa stane pre nás práve tá dobrá správa.
Život s autizmom je ako na hojdačke. Raz sme hore a myslíme si, že Majko je na najlepšej ceste robiť pokroky až do tej miery, že sa mu podarí integrácia do spoločnosti. Inokedy sme však dolu a zdá sa nám, že je márna naša snaha a že autistické rysy chovania a správania sa ovládajú Maja, kedy sa im zachce. Takto dolu sme boli aj tento víkend, v sobotu poobede.
Nie, ešte nie za babami. Baví ho normálny, obyčajný beh. Cez víkend sme sa boli „len tak“ prebehnúť...
Už pohľad cez okno zobúdzal vo mne depresívne myšlienky. Tma. Hmla. Na korunách stromov biele povlaky. Na chodníku a ceste ľad. A budík ukazuje čas pár minút po šiestej. Už tretie ponuré ráno v rade. Aspoň na prvý pohľad. Respektíve chvalabohu len na prvý pohľad...
Pamätám si, že ako malé dieťa som občas rozmýšľal, či aj dospelí bývajú chorí. Či aj dospelí mávajú chrípky, angíny. Najmä vtedy mi spomenuté otázky prichádzali na um, keď som bol ja sám prikvačený nejakým vírusom, zápalom. Vtedy, keď ocino a mamina okolo mňa, ležiaceho v horúčkach, kašliaceho, obskakovali, báli sa o mňa...
Cez víkend sme sa na chvíľku zastavili v rodnej dedinke, pozrieť ocina. Je teraz na tri týždne doma sám, bez maminy. Chceli sme ho potešiť. „Poďte pozrieme sa na cintorín, už je tam ten náš nový náhrobný kameň,“ prezradil nám ocino pred naším odchodom. Skočili sme sa naň mrknúť. Jednoduchý, bez zbytočných slov. Ale pekný. Aj keď - trošku zvláštne sa mi pozeralo na náhrobný kameň, na ktorom sú mená mojich žijúcich rodičov.
Niekedy je človek naozaj prekvapený, komu sa môže dovolať. V tej chvíli však bolo celkom jedno, kto slúchadlo zdvihne...
Borka, v utorok 4. decembra máš meniny. Už tretíkrát vo svojom živote. Darček v podobe princezničky a koníka si už dostala, ale nejakú sladkosť Ti ešte dáme. Viem, že sa budeš usmievať. Ešte síce presne nechápeš význam menín, ale keď si obdarúvaná, keď si doma stredobodom pozornosti, si šťastná.
„Dobrý deň, čo hovoríte na to, že čoraz viac Slovákov trávi Vianoce v teple, v letoviskách pri mori? Sú to krajšie Vianoce ako doma na Slovensku? A čo stromček, aký máte, umelý či živý? Umelý? A nie je čaro Vianoc pri umelom stromčeku utlmené?“
„Miška ahoj, maj sa fajn, príjemný večer! A zajtra sa vidíme!“ lúčil sa pred pár dňami Marek pred školou s dievčatkom, chodiacim do inej triedy. A ja som mal chvíľku pocit úplnej normálnosti v Majkovom prejave...„Ahoj Marek, pekný deň aj Tebe!“ odpovedala malá Miška.
Napriek tomu, že v našom meste niet po snehu ani stopy, rozhodli sme sa užiť si zimu aspoň v neďalekých Malých Karpatoch. Nababušení akoby nás čakala expedícia na Severný pól, naloďujeme do auta okrem nás aj dvoje boby a vyrážame.