Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
Pred pár dňami som autom skoro zrazil kočku. Presnejšie – čiernu mačku. Chcela mi prebehnúť cez cestu pred mojím autom. To som však z dôvodu vlastnej niekedy silnej poverčivosti nechcel za živý svet dopustiť. Šliapol som preto na plyn a kočku predbehol. Nič sa jej nestalo, maximálne som ju mohol trošku vystresovať. Ale aj čierna mačka musí vedieť, že keď prejde cestou pred niekým, znamená to nešťastie.
Minulý týždeň bola manželka s jednou kamarátkou na módnej prehliadke. Potešil som sa, že si po čase vyhodila z kopýtka na takej mini dámskej jazde. Keďže obidve babičky máme od Šamorína na hony vzdialené, opatrovateľom som sa v akcii na plný úväzok v ten večer stal ja. A hoci to nebola po celý večer sranda, zvládli sme to. Najväčší prínos večera pre nás však bol v tom, že sme si všetci dobre uvedomili, aká nezastupiteľná je v našej domácnosti mamina. Ona je tým krkom, ktorý hýbe hlavou...
V rôznych časopisoch registrujem rozhovory s veľkými manažérmi, ktorých sa médiá zvyknú pýtať aj na to, kde zarobili svoje prvé väčšie peniaze. Nie som síce veľký manažér, ale táto otázka mi napadla dnes za volantom v čase, keď som išiel popri známej bratislavskej Medickej záhrady. Moja prvá významnejšia výplata ležala totiž pred 15 rokmi práve tam...
Môj ocino býval v minulosti trošku pesimista. „Počkaj, ešte budete hladní a chlieb jesť...Toto je svet, keď mladý človek nemá čas skoro ani na rodinu, a namiesto toho robí od svitu do mrku, aby mal aspoň na základné živobytie?“ toto sú iba dva príklady čiernych myšlienok, ktoré mu občas prichádzali na myseľ. A mamina bola na tom podobne...
Pred pár dňami som vedel o canisterapii maximálne to, že je to liečenie chorých ľudí prostredníctvom psíkov. A že canisterapia pomáha aj mentálne postihnutým. Dnes viem o štipku viac. Spolu s manželkou a synom sme absolvovali prvú návštevu u pani, venujúcej sa canisterapii na profesionálnej úrovni. Kam sa u nej doma pozriete, vidíte psíka. Psíka špeciálne vycvičeného na pomáhanie chorým. Aj autistom.
Poznáme ju spolu s mojou polovičkou už dlhé roky. Táto naša kamarátka bola dlhé roky vydatá. Na prvý pohľad šťastne vydatá. Pod pokrievkou to však nebolo také ideálne. A poriadne to vrelo. Až pohár pretiekol...
V tomto čase, keď na Slovensku parlamentné voľby už pomaly klopú na dvere, sme v podstate denno-denne svedkami zvýšeného mediálneho záujmu zástupcov siedmej veľmoci o kandidujúce strany (najmä tie majúce reálnu šancu dostať sa do NR SR) a ich predstaviteľov. Médiá svojimi otázkami ostreľujú politikov zľava – sprava. A tí sa spomenutej streľbe nebránia, skôr sa ju aj sami snažia vyprovokovať. Veď pár dní pred voľbami je potrebné prezentovať sa pred potenciálnymi voličmi! Akú taktiku politici a strany v tomto nikdy nekončiacom súboji volia?
Priznám sa, mal som pred súbojom Bielorusko – Švajčiarsko na MS v hokeji obavy z toho, že sa obidvaja súperi dohodnú na remíze a naši pôjdu z Rigy domov s dlhým nosom. Naozaj som, rozmýšľajúc, že v podstate remíza vyhovuje obom, neveril vo férový boj. Ale nakoniec som zostal milo prekvapený. Videl som celý zápas, a aj keby sa v ňom nakoniec nebodaj remíza aj zrodila (čo sa nakoniec chvalabohu nestalo), o dohodnutom výsledku by nemohlo byť ani reči. Najmä Bielorusi si zaslúžia uznanie, zdalo sa mi, akoby pri svojom kanadskom trénerovi Hanlonovi museli hrať na víťazstvo...
„Dostávam správu z réžie, že na linke ešte zostal pán Matúška. Pán Matúška, vraj sa chcete ešte niekomu ospravedlniť?“ spýtal sa v relácii jednej súkromnej slovenskej televízie moderátor (meno neviem) kandidáta na petržalského starostu, ktorý získal v sobotňajších komunálnych voľbách najviac hlasov. Úmyselne nepíšem, že Matúška voľby vyhral, pretože volebná komisia výsledky ešte nepotvrdila svojím podpisom na zápisnici.
Na prvý pohľad sa nezmenila. Aj po desiatich rokoch, ktoré ubehli od nášho posledného stretnutia na konci vysokoškolského štúdia, zostala sympatickou osôbkou s pekným úsmevom. Za ním, a takisto aj za jej hlbokým pohľadom, som však videl veľa otáznikov. K osudu, s ktorým sa musí pasovať. Nič iné jej totiž nezostáva. Len pokorne niesť ten ťažký kríž, na ktorý je sama.
Včera večer zrazu z Majka pri zaspávaní vyšlo: „Už nevládzem!“ Povedal to takým tichým, odovzdaným hlasom. Viem, že možno už zaspával a mohlo sa mu iba niečo snívať. Ale za posledný týždeň sme od neho spomenutú vetu počuli už viackrát...
Ak sa Vám zdajú byť cifry uvedené v titulku zaujímavé, vedzte, že nehovorím o cene práce na Slovensku. A ani o žiadnych iných odmeňovacích sadzbách. Za horeuvedenú sumu som pred pár dňami riadne nakúpil. Tak ináč „nakúpil“...
Prvý máj som sedemnásť rokov svojho života prežíval v komunistickom režime. To znamená, že ten uctievaný Sviatok práce bol vtedy plný sprievodov, manifestácií, mávania vlajkami, prejavov. Ale aj klobások, párkov, veselej hudby...
Dnes doobeda ma v Bratislave zalial studený pot. „Nemám peňaženku!“ uvedomil som si na pumpe. Nebola ani vedľa na sedadle, ani v odkladacom priečinku. Nebola ani pod jedným zo sedadiel. Ani v kufri. Ani v taške. Akoby sa pod autom prepadla...
Čo tak zrazu píšem o Vianociach? Prečo rozmýšľam o Vianociach teraz, keď je jar konečne v plnom rozpuku? Nuž preto, lebo mi práve pred chvíľkou v jednej z bratislavských kaviarní pustili pieseň, ktorá mi bola od úvodného taktu povedomá. Pustili Silent night, holy night – Tichú noc, svätú noc. Milé. Prečo by si človek nemohol na Vianoce spomenúť aj koncom apríla?
Kritický pohľad na kňaza. Stretávam sa s ním občas. „Náš farár je nemožný, arogantný. A robí si, čo chce. Tak tomuto farárovi ja do kostola na spoveď a na omše chodiť nebudem,“ postoj, ktorý som už počul párkrát v mojom okolí.
Musel som sa na včerajšie (ale v podstate dnešné, končilo tesne pred druhou ráno) Pod lampou vyspať. Pretože počas relácie som neveril občas vlastným ušiam a očiam. Myslím si totiž, že relácia nebola príliš zo strany pán Hríba objektívne vedená. Skákanie do reči najmä tej druhej strane, sugestívne otázky...Ale komunikácia pána ministra mala taktiež ďaleko od ideálu...
Túžim po dobrých susedoch, ktorých bližšie (s)poznám a oni (s)poznajú mňa. Niežeby som sa na našich súčasných susedov v bytovke sťažoval, to nie. Za ten už takmer rok, čo v Šamoríne žijem, som ich však bližšie ani nestačil spoznať. Sem – tam zaznie „dobrý deň“, sem – tam „ako sa máte?“ alebo „na nákupy?“. Takúto konverzáciu však udržiavame v podstate len s dvomi susedskými domácnosťami – s tými „odvedľa“ a s tými „nad nami“. Suseda „nad nami“ toť oslovil, trošku nečakane, aj náš Majo: „A čo Ty, sused?“ A naviazal komunikáciu, lepšiu ako keby sme sa s ním my rozprávali...
V športe platí, že ak majú byť preteky korektné, mala by byť štartovacia pozícia pre každého pretekára rovnaká. Vždy, za každej situácie. Bez výnimky. Inak ide predsa o športovou hantýrkou povedané uliaty štart. Ktorý býva prerušený hvizdom štartéra a návratom pretekárov na štartovú čiaru...
Kopec šťastia čaká, inak si to neviem vysvetliť. Veď posúďte sami, s akým flirtovaním Pani Šťasteny sa od začiatku roka potýkam...
