To co píšem,....v tom som ja. Zoznam autorových rubrík: moje, čo ma zaskočilo, moji kakaovníci, ľudia inak obdarovaní, čo sa mi dotklo srdca, moja každodennosť, Súkromné, Nezaradené
Aj ku koncu školského roka sú naše dni radostné. Spoločne sa presúvame kadečím povinným, niečím čo sa musíme naučiť, čo musíme pochopiť, či vedieť. A občas, keď už toho všetkého máme viac ako dosť, príde zčasu načas milé spestrenie úsmevných chvíľ , či hlasných smiechot.
Niekedy sa stáva, že sa zobúdzame a rodíme do krásneho rána, krásneho dňa , plného slnečnej sily , nebeskej nežnosti a zemskej pokory pred touto nádherou.
Pred rokom som si už zbierala nápady v hlave, ako Ťa prekvapím, mami. Aby to bolo detské, a tým aj smiešne...radostné a nápadité,...ale hlavne, aby z tých mojich bláznivých bláznovstiev...dýchala láska. Poroznášala som farebné papieriky, s malými prekvapeniami po celom dome. Na dlážku, za klavír, pod posteľ, na balkón, do kuchyne, do chladničky, do vani...do každého kútika, nášho bytu...môjho a Tvojho srdca.
Ani deti nemajú vždy svoje dni. Tak ako aj dnes...tak ako aj my, dospelí. Sme často vyčerpaní a unavení už len pomyslením, že v škole máme zostať ešte niekoľko hodín. Nie všetky hodiny, nie všetky dni, však sú takéto...našťastie. Inak by sme to, my všetci ....mohli zabaliť. Krásne spestrenie a zdúhovenie spoločných chvíľ...kde každý priložil svoju farbu ku krásnej mozaike.
Krásne myšlienky nám krášlia naše, veľakrát ťažké a uplakané dni. Dni, keď sa nám zdá, že dva dni sa spojili dokopy a zobrali kúsok zo sily a energie aj tretieho rána. Cítime sa bezradne, vyčerpane a zúfalo...a vzápätí, príde myšlienka , veta , poznámka detí, ktorá rozsvieti chvíľu, okamžik, dopoludnie. A deň sa stáva krajším ako sa nám v skutočnosti na začiatku zdal. Také sú naše dni v škole. Striedavo oblačné a oblačno slnečné.
Detstvo. Zvykáme, vzlykáme, hľadáme a nachádzame. Ľudí , ktorí nám ponúkajú objatie a ľudí , ktorých objímame radi. Na začiatku ani nevieme, kto sú, čo sú, a prečo sú pri nás. Iba vieme, že sa pri nich cítime bezpečne a isto. Ponúkajú lásku a nežiadajú za ňu nič. Iba náš detský plač a smiech. Púšťame sa do hier , do malo - veľkých nebezpečenstiev , kde anjeli strážni nastupujú na dvadsaťštyri hodinové služby. Veľké slzy za malé pády, pre nás však bolestivé. Učíme sa práve na nich a naše kolená sú týmito pádmi , zo dňa na deň pevnejšie. Hra je ráno, obed aj večer. Celodenná zábava našich dúhovo farebných chvíľ detstva.
Nie je ťažké pochopiť, prečo ju mám tak rada. Pretože, je to Banská Štiavnica. A Banskú Štiavnicu nemožno neľúbiť. Jej história je ďalekosiahlejšia ako naše najďalekosiahlejšie myšlienky. Je komplikovane zašifrovaná do svojich uličiek, kde sa skrývajú naše detské bláznenia v Botanickej záhrade, volejbalové turnaje závodného charakteru sídliskových detí, či romantické poblúznenia v poblúznených úzkych uličkách, stúpajúcich do výšok...chodníkov, či našej fantázie. Banskú Štiavnicu nemožno neľúbiť, pretože :
Deti majú zvláštny dar. Vedia svojim smiechom rozosmievať a svojim plačom rozplakávať. Vedia liečiť bolestivé miesta našej duše, keď nás smútok ťahá k zemi. Svojimi spontánnymi myšlienkami , púšťajú aj za nás šarkanov fantázie do oblakov. Nútia nás smiať sa, aj keď sme smutní. Radovať sa z maličkostí a nezamýšľať sa prílišne nad tým, či na ten náš úsmev a smiech máme dostatočný dôvod či príčinu. Opäť pribudli ďalšie a ďalšie myšlienky z našich školských prvácko - druháckych lavíc.
Kytica červených ruží, pohodená je v tráve,.. nejaký zlom nastal,...v tej chvíli práve. Odišla, zostali iba ruže,...a smútkom zaliate spomienok kaluže. Čo sa vlastne stalo,...to nikto nedozvie satáto chvíľa,... vraj rozchod nazýva sa. Však tento rozchod inú podobu má,...navždy mi totiž odchádza,...moja mamka jediná. Odchádza, ale nie len dočasne,... jej srdce,...mamke mojej ,o chvíľu vyhasne.
Pokračujem pribudnutým. Poznámkami a myšlienkami detí, ktoré spestrujú každodennosť nášho školského života v škole pre žiakov so sluchovým postihnutím. Sú to reakcie , ktoré nezostávajú bez reakcie. Sú to myšlienky, ktoré sú veľakrát ťažko pochopiteľné ,...ale úsmevné...a čo je najdôležitejšie,...pre obidve strany.
Tečúca zmrzlina z každej strany ,strapaté a zalepené vlasy od kúskov žuvačky ,radosť zo stretnutia s kamarátmi ,snehoví anjeli vôkol domu ,pokreslené steny ,zabúdanie vecí a hlavne svojich povinností, zaspávanie s plyšovým zvieraťom, alebo človekom s „plyšovým" pohladením
Krásne iskrenie, ktoré malo u nás vždy aj zvukové efekty...detského smiechu. Krásne iskrenie detského šťastia a dospeláckych, rodičovských vrások...spokojného úsmevu. Iskrenie radosti z krásne prežitých chvíľ, zhasínajúceho končiaceho roka. Čím je človek dospelejší, tým má iskrenie pre neho menej iskierok a prskavka horí oveľa oveľa rýchlejšie...vtedy, keď uhasíme v sebe , to všetko detské, ukryté pod vráskami ...v nás. Prskavky nás robia deťmi. Tak ako snehoví anjeli, snehuliaci s čaptajúcou a krivou postavou, tak ako bubliny z bublifuku, ktoré robíme pre deti a iba tak, pieskové koláče bez vône...alebo kotúľanie na trávovo zelenej lúke, ktorá je v strmom kopci, strmo kráčajúcich rokov oproti a proti nám. Deťmi nás robia aj samotné deti. Ich smiech a bláznivé nálady bez pretvárky. Ich bezprostredné správanie a chechotanie...naoko, veľakrát, také bezpríčinné.
Milý Ježiško, píšem Ti tento list už ako dospeláčka. Veď vidíš, že už sa snažím uhládzať svoje slová do ako takého zmyslu. Aj keď sa Ti môže zdať, že sa mi to aj napriek tomu, nie až tak veľmi darí. Keď tak rozmýšľam celkom som to riskla tým, že som Ti hneď na začiatku napísala, že som dospeláčka. Viem totiž, že najskôr čítaš detské listy a iba niekedy listy tých, často tak premúdrelých, nás dospelákov. Neviem, ako si udržať Tvoju pozornosť pri čítaní tohto článku. Rada by som Ti niečo detské nakreslila, lebo viem, že kresbičky detských rúk sú Tvojmu srdcu najmilšie. Ale nedá sa mi. Neviem prečo, ale akosi som zabudla detské motívy,....v poslednom čase. Možno to súvisí s tým, že sme tento rok na našom vianočnom stromčeku nemali zavesenú našu veľkú červenú guľu detstva. Vždy tam bola. A teraz zostala v krabici, spolu so slamenými hviezdičkami a trblietavými anjelikmi.
Nie každý deň je ľahký a ľahko zvládnuteľný , ako je napríklad piatok poobede, sobota, či nedeľa. V našej triede veľakrát ide o nervy, bezpečnosť a vytvorenie bezpečnej zóny pre ostatných, ktorí sú istým spôsobom vždy a za každých okolností účastníkmi všetkého nebezpečného , krikľavého a kričiaceho , revúceho, či plačúceho zo zúfalstva nad stratou kontroly nad dianím vôkol. Zmätení, znechutení, nervózni. Veľakrát a často krát , sme práve takí. My všetci, len každý v iný čas , chvíľu , či deň. Niektorí častejšie, akoby sme si , my ostatní vôbec priali...a niektorí tak akurát. A práve v tých najťažších chvíľach, niekedy prichádzajú také poznámky detí ,ktoré ma upevňujú, že som na správnom mieste,...a že túto prácu mám predsa len rada.
Stále spolu. Niečo sa zmenilo a niečo je konštantné. Každý deň iný a každý deň spolu. V škole. V pondelok sme o dva kroky k sebe bližšie, v utorok o tri od seba ďalej, v stredu o štyri bližšie a vo štvrtok sme si opäť vzdialenejší. Niekedy až o niekoľko desiatok krokov,...a nie vždy sú to kroky myšacie. A tak plynie čas...ten blázon čas, ten chytrák čas. Každopádne z mojich imaginárnych výpočtov vzájomnej blízkosti, sme stále väčšinou v mínusových hodnotách. Pre zatiaľ. Lukáš stále hľadá svoju bóju...a ja nádej , že mu dokážem podať aspoň jednu zo záchranných viest, ktorá ho udrží na hladine istoty a opätovnej viery, v nás dospelých. Nemal to s nami vôbec ľahké . S dospelákmi . A tak nám to asi teraz vracia späť. Nemilosrdne a všetkým, bez ohľadu, či mu niekto z nás ublížil, alebo nie. Neverí, a tak ho učíme veriť, nedôveruje a tak ho učíme dôverovať. A raz, možno raz sa priblížime až na dosah úprimného objatia našich sŕdc. Kiežby.
...tak a som späť, mami. Chcem splniť sľúbené, že Ti list dopíšem. Najradšej by som Ti ho vložila pod vankúš, do stolíka, na stôl do kuchyne,...ako sme si vždy nechávali odkazy...s koncovým Ľúbim Ťa, Kristínka,...Ľúbim Ťa, mami. Mami, nič sa nezmenilo. Zatiaľ nie. Svet, ľudia, udalosti a dni bežia opreteky času, iba ja cítim, že ten čas mi zastal. Niekedy začiatkom augusta.
Bola by si určite opäť prvým človekom, ktorý by čítal tento článok,...tak ako tomu bývalo stále. No teraz Ťa úplne všetci predbehli. Úplne všetci. Mami. Ako sa mám? Hm...poriadne nevidím na zajtrajšok a oči sa mi rosia miliónmi sĺz z myšlienok na dnešok, na túto chvíľu, na tieto písmená, slová, spomienky.
Tábory vedia dávať a vedia aj brať . A my, aj napriek tým stratám a úbytkom síl , sme ochotní tam ísť a zotrvať. Strácame energiu a nachádzame šťastie. Šťastie naoko neviditeľné , šťastie prežívania okamžikov tých druhých, a tým aj to svoje. Ľubka Šarinová , anjel s blonďavými vlasmi išla opäť do tohto nápadu, týždňového táborového pobytu , s otvoreným srdcom a nevyčerpateľným úsmevom. Zavolala , povolala, vytelefonovala všetky deti, ktoré by v tábore určite chýbali, keby tam neboli. Každé jedno z nich. Deti nepočujúce , deti počujúce , s poruchami všehodruhu od mentálneho , telesného postihnutia , až po postihnutie rodinných vzťahov, kde deti vyrastali. Deti bez rodičov, alebo deti rodičov, ktorých by som najradšej odviezla niekde na ďaleko ďaleký opustený ostrov. Deti smutné, veselé , omrdené, nervózne aj zábavné.
Opäť iní? Opäť zmena? Z krízového centra sa Lukáško dostal ešte do nejakej profesionálnej rodiny a odtiaľ do Detského domova do Kremnice, k našim deťom, do našej školy. Ďalšia zmena sprevádzaná neutíchajúcim plačom, krikom a zúfalým vzlykaním. Žiadne slová, žiadne návyky, žiadne posunky. Pani vychovávateľka z Detského domova mi spomínala Lukáškov príchod ako niečo veľmi bolestné, pre všetkých, ktorí boli v tej chvíli tam. Našťastie, že vtedy mal službu niekto ako ona. Neprestávajúci plač objala do svojho pokoja a ticha, ľahla si k nemu do postele a s rukami plnými lásky a citu ho hladkala až kým nezaspal. Anjel strážny vzlietol k Lukáškovi v ten večer jeho príchodu.
Naozaj sa niekedy potvrdzuje fakt, že čím viac sa na deň hneď od rána tešíme, tým viac nás môže neradostne prekvapiť. Ale bolo by od nás úplne lajdácke, keby sme sa netešili nikdy a vôbec. Každopádne bývajú svetlejšie aj tmavšie rána a dni, ťažšie aj ľahšie chvíle, veselšie aj smutnejšie deti, nervóznejší aj kľudnejší žiaci...napríklad aj našej školy. Ťažký deň, ktorý tlačil na city a rozstrihával nervové vlásočnice trpezlivosti na malé drobnučké kúsky. Agresivita , nervozita, nestálosť, podráždenosť , krik a posunkové gestá nadávok...na jednej strane rovnice a na druhej strane za znamienkom rovná sa, je priama úmera neistoty a neustálych zmien.
