kristína brnčová
Z denníka domováka II...
Veľakrát je ťažké reagovať na priamu reč detí z Domova. A hlavne detí, ktoré si veľmi citlivo uvedomujú, že sa nachádzajú niekde mimo svojej skutočnej rodiny. Preč od mamy, otca , a čo je najhoršie aj od súrodencov. Často si pomyslím, že je dobre, že sa dostali od svojich bláznivých rodičov, ktorí veľakrát v opojení alkoholu tlčú až do bezvedomia súrodencov, ktorí zostali doma. Našťasie však, nie všetci sú takí. A ja dávam klobúk dole výnimkám, ktorí sa zo zdravotných, alebo iných vážnych dôvodov nemohli postarať o svoje deti, ...ale chceli, a stále chcú. Chcú aby sa z ich domovákov a domováčiek stali naspäť ich synovia a dcéry. Držím im veľké palce , aby sa opätovne mohli navzájom nájsť. Opäť pokračujem niektorými , na srdce klopkajúcimi myšlienkami, ktoré nevznikli z nijakého suchého dotazníka, alebo šablónovito poukladaných otázok, ale z každodennosti prežívania našich spoločných chvíľ :
