Blogerka, mama štyroch dospelých detí. Zoznam autorových rubrík: Komerčne vďačné, Toto nečítajte, Moje malé každodennosti, Ako sa žije iným, Kultúra, Antikultúra, Cestovanie, Haluze, Poézia, Neskutočné príbehy, O slobode a manipulácii, Súkromné, Nezaradené
Nie je nič horšie, ako keď sa hlupák stane poslancom. Horšie to môže byť len vtedy, keď je tým poslancom žena (a nemusí byť ani blondínka). Ja som to zažila na vlastnej koži. V piatok pred polnocou som si to opakovala niekoľkokrát. So slzami na krajíčku.
Tento týždeň sa pre mňa niesol v znamení pohrebov. Zomreli piati ľudia, ktorých som poznala a jeden, ktorého som nepoznala. Z nich štyria boli z našej dediny. Bola som na dvoch pohreboch. K tomu sa pridala včerajšia správa o smrti pápeža. Napriek všetkému som pozitívne naladená.
Rozdiel medzi nimi je jednoduchý. Sú také, ktoré majú šancu narodiť sa a také, ktoré sa nikdy nenarodia. Na prvý pohľad zrozumiteľné.
Mrzí ma, že som dnes nebola v Nitre. O dvanástej hodine začínala v meste Krížová cesta.
Pre tých, ktorí nevedia, čo znamená štrnganie kľúčikmi, hneď vysvetlím. Ide o to, že ak sa niekto odváži proti niekomu alebo niečomu protestovať a vystúpi so svojou zápalistou rečou na verejnom priestranstve a vy súhlasíte s jeho názorom, tak to prejavíte nadšeným výrazom tváre, potleskom alebo súhlasnými výkrikmi. Počas nežnej revolúcie ľudia prejavili svoj súhlas na mítingoch v uliciach aj tým, že vytiahli zo zimných búnd (v novembri sa už obyčajne nosia) zväzky kľúčov a hrkali nimi nad svojimi hlavami. Malo to dva významy. Urobilo to hluk a naznačovalo odomknutie brány k slobode.
Keď som ako malé dieťa prichytila otca pri tom, že ma nepočúva, rovno som sa ho vždy opýtala: „Nad čím toľko rozmýšľate?“ On rozmýšľal, pravdaže, celkom sám, to iba ja som mu vykala a vykám dodnes. Odpovedal mi vždy s úsmevom a rovnako: „Predsa ako zbohatnúť a nekradnúť.“
Zažila som jeden z najhorších dní v mojom živote. Prišla som o najstaršieho syna.
Nemôžem povedať, že by som novú televíznu reláciu pozerala. Väčšinou ju počujem, pretože sedím pri počítači v obývačke. Takto počúvam aj úspešnú spevácku súťaž. Porovnávam hlavne spevácke kvality interpretov, "nápadité" poznámky porotcov aj moderátorov a mieru sfanatizovaného publika. Moje decká sú zvedavé a tak to všetko pozerajú. Ja im to nezakazujem, lebo v tomto prípade sa držím pravidla, že zakázané ovocie najviac chutí. Až dnes som si uvedomila, ako dobre, že televízie zaradili tieto relácie do svojho programu.
Muž doniesol pred pár dňami dve kilá čokolády za pár korún. Predala mu ich kolegyňa, ktorá má sestru a jej známa robí v čokoládovni. Ak som si to dobre zapamätala.
Už som volala aj na ministerstvo školstva. Povedali mi, že nie je problém. Stačí vyplniť potrebné dokumenty, doniesť potrebné potvrdenia a zacvakať. A ešte si mám zohnať nejakých fundamentalistov či fundovaných ľudí, či čo.
Na mojom blogu ma poprosila o pomoc jedna osôbka. Nie preto, že obdivujem Beňovského, ale preto, lebo obdivujem zanietenosť tejto osôbky, píšem tento text. Je piatok večer a ja počúvam v telke Miklu s Bezdedom a ich Ó Maňo! Som zvedavá, koľko ľudí klikne na tento článok, na ktorom nebudem hodnotiť ich výkon, ale písať o niečom úplne inom...
Zdalo sa mi, že kňaz v spovedelnici zaspal. Nič nehovoril a mne to vyhovovalo. Aspoň môžem povedať všetko, čo ma roky trápilo.
Tento týždeň vyšiel časopis .týždeň, v ktorom na poslednej strane predposledná fotografia je úžasná. Reklamný článok istej spoločnosti, ktorá sa vraj dva roky bude starať o rodinu pani Miriam zo Štiavnických Baní, nebudem komentovať. Na fotke je však toto:
Bola prvá jar po nežnej revolúcii, keď som si povedala, že dám môjmu novotou voňajúcemu mužovi darček k MDŽ, na aký nikdy nezabudne. Bola som zamilovaná a sprostá. On mi totiž v tento deň nič nedal a mne to vôbec nevadilo.
Asi mi nebudete veriť, ale prihlásila som sa do reality show. Dokonca som sa dostala do finále. Doteraz som to tajila. Uvidíte ma dnes večer v telke. Teraz napíšem o priebehu súťaže len toľko, koľko mi dovoľuje zmluva. Len tie najzaujímavejšie postrehy...
V pondelok som bola u kaderníčky. Mám rada vôňu šampónov a prípravkov na vlasy. Menej sa mi páčia veľké zrkadlá. Lenže neviem sa ostrihať sama, preto spájam príjemné s užitočným.
Večerali sme špagety s kečupom a syrom, keď sa Gabriel opýtal, čo je to tuzex.
na začiatku môjho listu Ťa srdečne pozdravujem. Nepoznám Ťa, ale chcem Ti poďakovať. Myslím, že tento list budeš čítať, pretože čítaš aj moje ostatné texty.
V kútiku duše som roky dúfala, že sa k nám vráti socializmus. Prejedla som sa falošnej demokracie a kapitalistického spôsobu života. Vždy som dúfala, že raz vznikne nové spoločenské zriadenie – kapitalistický socializmus alebo aspoň socialistický kapitalizmus. A dnes je tu. Myslím, že sa zrodil tento týždeň.
