Blogerka, mama štyroch dospelých detí. Zoznam autorových rubrík: Komerčne vďačné, Toto nečítajte, Moje malé každodennosti, Ako sa žije iným, Kultúra, Antikultúra, Cestovanie, Haluze, Poézia, Neskutočné príbehy, O slobode a manipulácii, Súkromné, Nezaradené
Narodila som sa pred x rokmi ako druhá v poradí. Moja staršia sestra je odo mňa o dva roky staršia a desať centimetrov širšia a mladšia sestra je o šesť rokov mladšia a desať centimetrov vyššia. Sme vydaté a bývame v jednej dedine. Každá máme iného muža, zopár detí a dvoch spoločných rodičov (aspoň dúfam). Zatiaľ nie sme rozvedené. Ani rodičia nie sú. Otázka: Ako dlho vydrží naša rodina?
V našom papiernictve som medzi hŕbami časopisov objavila jeden nový. Bol parádne hrubý (176 strán), spracovaný na kvalitnom papieri, na titulke fotografia spiaceho dieťaťa, ktoré leží na púčiku ruže od fotografky Anny Geddes a cena absolútne ľudová – 59 korún. Vraj Ročenka pre celú rodinu idea 2005. Vydavateľ - jedna pani z Martina. Fíha, tak to si teda pozriem a vysolila som tých necelých šesťdesiat korún. Dnes som časopis prvýkrát otvorila. Verte alebo nie, prešla som všetkých 176 strán a nenašla som nič na čítanie.
V mojom okolí sa nenachádza nijaký hypochonder. Poznám len ľudí, ktorí denne konzumujú niekoľko tabletiek. Niektorí vraj musia a niektorí to robia dobrovoľne.
Často používam výraz: „Keď motyka vystrelí, tak...“ Mne je jasné, čo to znamená, ale dlho to nebolo jasné mojim deťom. Vyskúšali si všakovaké zbrane v počítačovej hre Counter Strike aj v Star Wars, ale žiadne motyky im tvorcovia neponúkli. Keď boli decká menšie, nechápali ani to, prečo je niekde pes zakopaný a ako môže fúkať vietor práve odtiaľ. Dnes konečne pochopili, prečo aj niektoré motyky môžu strieľať.
Zákazy a príkazy ma prenasledujú od malička. Keď som bola batoľa, zakazovali mi trhať dospelým vlasy, rozbíjať hračky, neskôr pichať do mraveniska či vyplazovať jazyk. Prikazovali mi podeliť sa, poďakovať, neskôr upratať detskú izbu a prísť z diskotéky do polnoci. Tešila som sa, že až vyrastiem, budem si robiť, čo chcem a všetky zákazy a príkazy mi budú ukradnuté. Lenže dnes mám vlastné deti a všetky tie zákazy a príkazy sú späť. Som nimi zavalená.
Minulý pondelok prišiel do Základnej školy vo Výčapoch-Opatovciach minister školstva Martin Fronc. Dedina sa nachádza pri Nitre a má približne dvetisíc obyvateľov. Pred budovou školy čakala ministra riaditeľka školy, jej zástupkyňa, starosta obce, jeho prednostka a malý žiačik s kyticou kvetov. Usmerňovala ho jedna deviatačka. Keď z čiernej limuzíny vystúpili niekoľkí muži, nenápadne sa ma opýtala: „A ktorý je vlastne minister?“
“Záleží nám na vašich blízkych. Zjednodušte si život,“ hlása slogan na reklamnej pohľadnici, ktorú som našla v obálke s faktúrou za používanie môjho mobilného telefónu. No určite! Na mojich blízkych vám vôbec nezáleží a namiesto jednoduchšieho a pohodlnejšieho života mi začnú len problémy. Okrem toho, deti ma začnú otravovať vždy, keď mobilní operátori „vyrukujú“ s inovovanými nápadmi. Vtedy nastupuje ťažké obdobie vysvetľovania.
Včera večer sme doma pozerali hlavné správy. Zrazu nás moderátori informovali, že od leta musia naše deti, ktoré nemajú viac ako dvanásť rokov, povinne používať autosedačky. Adam, ktorý má dvanásť a je odo mňa o pol hlavy vyšší, vyvalil oči: „Čo? To budem musieť sedieť v detskej sedačke?“
Okrem toho, že deťom nedovolím fajčiť, piť alkoholické nápoje, hovoriť oplzlo a večer po 20. hodine sa potulovať po dedine či sledovať nočné programy v televízii, zakázala som im pozerať aj ďalšie programy, ktoré sú v denných alebo večerných hodinách. Niektoré som dokonca zakázala aj sebe.
Nie je nič horšie, ako keď sa hlupák stane poslancom. Horšie to môže byť len vtedy, keď je tým poslancom žena (a nemusí byť ani blondínka). Ja som to zažila na vlastnej koži. V piatok pred polnocou som si to opakovala niekoľkokrát. So slzami na krajíčku.
Tento týždeň sa pre mňa niesol v znamení pohrebov. Zomreli piati ľudia, ktorých som poznala a jeden, ktorého som nepoznala. Z nich štyria boli z našej dediny. Bola som na dvoch pohreboch. K tomu sa pridala včerajšia správa o smrti pápeža. Napriek všetkému som pozitívne naladená.
Rozdiel medzi nimi je jednoduchý. Sú také, ktoré majú šancu narodiť sa a také, ktoré sa nikdy nenarodia. Na prvý pohľad zrozumiteľné.
Mrzí ma, že som dnes nebola v Nitre. O dvanástej hodine začínala v meste Krížová cesta.
Pre tých, ktorí nevedia, čo znamená štrnganie kľúčikmi, hneď vysvetlím. Ide o to, že ak sa niekto odváži proti niekomu alebo niečomu protestovať a vystúpi so svojou zápalistou rečou na verejnom priestranstve a vy súhlasíte s jeho názorom, tak to prejavíte nadšeným výrazom tváre, potleskom alebo súhlasnými výkrikmi. Počas nežnej revolúcie ľudia prejavili svoj súhlas na mítingoch v uliciach aj tým, že vytiahli zo zimných búnd (v novembri sa už obyčajne nosia) zväzky kľúčov a hrkali nimi nad svojimi hlavami. Malo to dva významy. Urobilo to hluk a naznačovalo odomknutie brány k slobode.
Keď som ako malé dieťa prichytila otca pri tom, že ma nepočúva, rovno som sa ho vždy opýtala: „Nad čím toľko rozmýšľate?“ On rozmýšľal, pravdaže, celkom sám, to iba ja som mu vykala a vykám dodnes. Odpovedal mi vždy s úsmevom a rovnako: „Predsa ako zbohatnúť a nekradnúť.“
Zažila som jeden z najhorších dní v mojom živote. Prišla som o najstaršieho syna.
Nemôžem povedať, že by som novú televíznu reláciu pozerala. Väčšinou ju počujem, pretože sedím pri počítači v obývačke. Takto počúvam aj úspešnú spevácku súťaž. Porovnávam hlavne spevácke kvality interpretov, "nápadité" poznámky porotcov aj moderátorov a mieru sfanatizovaného publika. Moje decká sú zvedavé a tak to všetko pozerajú. Ja im to nezakazujem, lebo v tomto prípade sa držím pravidla, že zakázané ovocie najviac chutí. Až dnes som si uvedomila, ako dobre, že televízie zaradili tieto relácie do svojho programu.
Muž doniesol pred pár dňami dve kilá čokolády za pár korún. Predala mu ich kolegyňa, ktorá má sestru a jej známa robí v čokoládovni. Ak som si to dobre zapamätala.
Už som volala aj na ministerstvo školstva. Povedali mi, že nie je problém. Stačí vyplniť potrebné dokumenty, doniesť potrebné potvrdenia a zacvakať. A ešte si mám zohnať nejakých fundamentalistov či fundovaných ľudí, či čo.
Na mojom blogu ma poprosila o pomoc jedna osôbka. Nie preto, že obdivujem Beňovského, ale preto, lebo obdivujem zanietenosť tejto osôbky, píšem tento text. Je piatok večer a ja počúvam v telke Miklu s Bezdedom a ich Ó Maňo! Som zvedavá, koľko ľudí klikne na tento článok, na ktorom nebudem hodnotiť ich výkon, ale písať o niečom úplne inom...
