Blogerka, mama štyroch dospelých detí. Zoznam autorových rubrík: Začnime spolu diskutovať, Genocída v Gaze, Toto nečítajte, Moje malé každodennosti, Ako sa žije iným, Kultúra, Antikultúra, Cestovanie, Haluze, Poézia, Neskutočné príbehy, O slobode a manipulácii, Súkromné, Nezaradené, Manosféra nie/je sranda
Včera večer za mnou prišli až do mojej milovanej dedinky kedysi strediskovej, dnes rozbitej a polorozpadnutej, priamo do nášho kultúrneho domu postaveného v akcii Z. Bolo ich sedem. Poslanci z Veľkej slovenskej koalície, takmer ako z domu Veľkého brata. Rozdiel? O týchto ľuďoch viem veľké .... nič.
Jiří X. Doležal z českého Reflexu sleduje neonacizmus v Českej republike už roky. Pred časom napísal dve strany textu „len“ kvôli tričku, ktoré mal oblečené futbalista z Brna a nepriamo tak propagoval zakázané hnutie. Malichernosť však? Písať o tričkách, na ktorých sú všakovaké obrázky a znaky. Možno ľuďom trošičku pripomínajú „náckoviny“, ale nie je to hákový kríž. Kývnu rukou: mladosť – pochabosť a ide sa ďalej.
Líšime sa od zvierat. Okrem iného aj tým, že máme reč a morálku. A tak neustále niečo riešime. Zvieratá to majú jednoduchšie. Nerozmýšľajú, správajú sa pudovo. U nich spravidla vyhráva silnejší, zdravší, smelší, prefíkanejší. Ten získava najlepšie sústo, najzdatnejšiu samicu alebo samca a najlepšie možnosti na odovzdávanie svojich génov. Ľudia musia dokazovať svoje kvality inak. Pritom im ide v podstate o to isté.
Ak je úspech nových televíznych formátov postavený na tom, že ľudia radi sledujú druhých, ako sa správajú, tak v Nitre máme tiež jeden celkom vydarený formát. Vyrástol priamo pod holým nebom v centre mesta. Bude tam zdarma, za každého počasia a niekoľko týždňov. Reality show ako vystrihnutá z historických križovatiek, ktoré neriadi počítač a blikajúce oči semaforov, ale poctivý policajt.
Zaskočila ma správa v dnešnom SME s názvom „Smrť Daniela si uctia politici pochodom, umelci koncertom“. Kdesi vo vnútri ma začal nahlodávať nepríjemný pocit, že smrť človeka sa dá dobre zúročiť. Včera s tým prišla Markíza a JOJ-ka, ktoré vypísali odmenu stotisíc korún za informácie, ktoré prispejú k dolapeniu vraha. Veľmi pekné gesto. Nemôžem si ale pomôcť. Vždy ma mrzí, keď niekto pomáha slabšiemu iba preto, aby sa o jeho pomoci dozvedelo čo najviac ľudí. Aby si ho vďaka „ľudskosti“ všimli. Alebo dokonca využije ľudskú tragédiu na vlastné zviditeľnenie.
Škoda, že tento článok pravdepodobne nebudú čítať nezamestnaní. Väčšina z nich totiž nemá počítač a o internete môže iba snívať. A nemá sa ich kto zastať. Jedno aj druhé akosi nepredpokladajú na Úradoch práce. Nezamestnaní sú pre nich dojné kravy. Alebo skôr hoviadka s chorobou šialených kráv. Treba ich nahnať do stáda a nechať dusiť vo vlastnej šťave. Bandu jednu lenivú, nevzdelanú. Tento pocit som nadobudla potom, ako som zisťovala netransparentnosť vo výbere nezamestnaných do rekvalifikačných kurzov.
Autori vedecko-fantastických filmov a kníh sa mýlili. Predpokladali, že po roku 2000 budú ľudia lietať do vesmíru na víkendy, rozmnožia roboty, komunikovať budú cez videotelefóny, prístup k informáciám využije hŕstka mocných alebo že sa odstráni chudoba. Nič také sa neudialo.
Cez víkend máme hody. Stáť pri nás budú všetci svätí, lebo práve oni sú dôvodom, prečo začne veľká žranica. Náš kostol je zasvätený nie jednému svätému ale hneď všetkým naraz. Má to svoju výhodu. Niežeby sme boli lepšie chránení alebo viac veriaci, ale príde k nám menej šiatrov a iba sem-tam kolotoče. V novembri býva kosa. A tento rok aj vtáčia chrípka.
Zo schránky trčali Oznámenia o čase a mieste konania volieb. Keby silnejšie fúkol vietor, tak ich ani nedostanem. Ani by mi nechýbali. Po cirkuse, ktorý predviedli nitrianski poslanci, sa mi voliť nechce. Vlastne ani neviem koho. Včera som bola v meste a betónové kruhy, inokedy oblepené plagátmi, boli rozdelené demokraticky podľa čísiel ale boli prázdne. Ani mú, ani bú. Vycucajte si všetko z prsta.
Posledné mesiace to so mnou lomcuje. Veľké slová, bombastické útoky (teraz nemyslím teroristické) na politikov, médiá, nespokojnosť so životným štýlom. Pocit zlosti a bezmocnosti vystriedala apatia alebo zaťatosť. Buď na to kašlem alebo zubami-nechtami niečo niekomu dokazujem. Odrazu sa vyjasnilo. Možno len na chvíľu, ale ja si túto dúhu nenechám ujsť. Markíza sa prispôsobuje divákovi. Úžas. Cítim sa geniálne.
Médiá a obchodníci si aj z Pamiatky zosnulých urobili biznis. Nech je ako chce, zosnulého si nemôžeme kúpiť. To nie je ako so psíkom alebo domácim zvieratkom. Aj keď niektorí sa tak k nim správajú. Rozdiel je iba v tom, že zosnulí nevyžadujú ich čas, stačí, keď im raz do roka dajú to najlepšie, čo ponúka trh – kvety, vence, sviečky. Na rozdiel od živého tvora, zosnulý si nič nepýta ani nenamieta. Nech veríte v Boha alebo nie, môžete si byť istí, že zomrelí žijú ďalej. Minimálne vo vašich mysliach alebo srdciach.
Myslela som si, že decká ocenia pohodu pri oberaní jabĺk. Kdeže mladá, zabudni! Minulú sobotu som ich presvedčila za pätnásť minút. Včera to trvalo skoro hodinu. Pol hodinu sme sa hádali a zvyšok som pregĺgala a ronila slzy. Ich názory, že iba debil bude robiť zadarmo, som vytrvalo okresávala, kým mi stredný syn neukázal stredný prst.
„Chceme, aby ste jedného dňa vstali z postele a všetkým oznámili: Dnes začínam s novým skvelým životným štýlom!“, pobavil ma Dušan Taragel. Je to fungl nový šéfredaktor fungl nového štvrťročníka „S magazín“. Pobavil ma vo svojom úvodníku alebo lepšie povedané editoriali. Úvodníky už neexistujú. Iba editorial. Ten chlapík na fotke mi je sympatický už tým, že je maximálne aktuálny – má oblečené čierne tričko s bielou maskou z filmu Vreskot a sarkastický úsmev. Tvár má akúsi popolavú, ale to bude asi tým, že fotka je čiernobiela.
Rána sú ako lotéria. Stále znovu sa pokúšam trafiť správne čísla. Vyliezam z postele namosúrená na celý svet alebo prázdna a bez myšlienok. Urobím rannú rozcvičku, čiže ponaťahujem ako mačka na pazderi a zývajúc odšuchcem do kúpeľne. Počujem zvuk bubnujúcej vody. Zarosené zrkadlo a vôňa šampónu mi robia spoločnosť pri mojej rannej kúre, ktorá sa so železnou pravidelnosťou dlhé roky bez väčších odchýlok odohráva na záchodovej doske. Jedna z mála istôt, ktoré máme. Muž si nepopiskuje, ale dávam mu šancu. Zoberiem do rúk časopis a čítam. To je dobré znamenie. Užívam si ráno.
Včera som si pozrela poslednú časť dokumentárneho cyklu na STV2 s názvom Evolúcia. Kým predtým mi trvalo dosť dlho, než som ostatných členov rodiny presvedčila, že namiesto inej televíznej a počítačovej ponuky si pozrieme dokument o vývoji ľudstva, teraz si všetci pohotovo sadli pred televízor a pred kopec načistených jabĺk, ktoré sme v pote tváre a nervov vlastnoručne oberali. Jablká sme skonzumovali rýchlo, ale stráviť odpovede na otázku, ako naozaj vznikol svet, nebolo vôbec jednoduché.
V sobotu hneď po raňajkách sme vyrazili na oberačku. Na kostolnej veži zvonilo na obed, ale nám to náladu nekazilo. Teda moju a mužovu. Náš entuziazmus nezdieľali deťúrence. Najradšej by si na krk zavesili klávesnicu aj s počítačom a pri oberaní jabĺk by ostreľovali nepriateľa alebo chatovali.
Je nezmyslom tlačiť na televízie, aby zrušili svoj program len preto, že sa to nepáči skupine ľudí. Máme slobodný trh. Na jednej strane výhoda, na druhej negatívum. Ak chceme mať konkurenciu, tak sa s tým musíme zmieriť. Slobodný trh prináša jednoduchú rovnicu: dopyt = výroba = úspešný predaj = zisk. Médiá sa preorientovali na túto rovnicu. Pôvodný zámer televízie, ktorá do domácností v päťdesiatych rokoch začala prinášať spravodajstvo, informácie a umenie, sa začiatkom tretieho tisícročia zmenil na zvyšovanie sledovanosti a následne na zisk.
Prsty sa mi rozbehli po klávesnici. Je to úžasný pocit. Celý mesiac mi bola odopieraná najobľúbenejšia činnosť. Teda jedna z naobľúbenejších. Konečne som si otvorila internetovú stránku – blog. Ách! Ako keď si fajčiar po dlhej dobe zapáli cigaretku. Nasávala som. Veľa sa na nej zmenilo. Voňala novotou. Hlavne grafika. Iba články a reakcie mali rovnakú príchuť. Ľudia sa väčšinou nemenia.
Medzi obľúbené televízne programy našich detí (priznávam bez mučenia) patrí SOS, čo je zábavná relácia na STV1. Niektoré hlášky v našej rodine takmer zľudoveli. Dali by sa použiť ako šifrované heslo. Keď poviem, že tá jašterica tam bola, tak z druhej strany sa mi ozve, že ten papagáj zavádzal. Podobnú šifrovanú správu nám poslal Milan Kňažko v debate o tom, či zakázať vysielanie VyVolených alebo nie. Vylúštila som ju predvčerom. Náhodou som videla kúsok VyVolených na Prime. Nanešťastie to videli aj naše deti.
Človek by povedal, že doba sa mení. Mládež je iná ako kedysi (je oveľa mladšia, vulgárnejšia a nevychovanejšia), dôchodcovia sú iní (sú oveľa mladší, čipernejší a ufrfľanejší), učitelia sú nervóznejší a menej prísni, zamestnávatelia vypočítaví a nenažraní. To kedysi bolo všetko inak. Mala som štrnásť. Teraz má toľko môj druhorodený syn. Včera prišiel domov zo školy, sadol si do obývačky, zapol telku a potom ma pozdravil.
