Žofia ,,žabka Ferenczová
Moje Šťastie
Prechádzam sa po prázdnych uliciach. Zrazu ma zo zamyslenia vytrhne škripot pneumatík. Žeby sa ma pokúšal niekto zraziť? O tom pochybujem... O mňa nezakopne ani cyklista. Taxík zastane, zacúva...
Som obyčajný človek s neobyčajnou povahou. Keď milujem tak milujem na plno, keď nenávidím neviem odpustiť a priateľstvo považujem za najkrajší cit vytvorený Bohom...Sama sa zmietam v pochybnostiach, hľadám podstatu bytia a keď nájdem zmysel života môžem tvrdiť, že som dokonale šťastná.... Zoznam autorových rubrík: žabacina, poviedky, z kuloárov našej školy...., phoesy, BoooK, Súkromné, Nezaradené
Prechádzam sa po prázdnych uliciach. Zrazu ma zo zamyslenia vytrhne škripot pneumatík. Žeby sa ma pokúšal niekto zraziť? O tom pochybujem... O mňa nezakopne ani cyklista. Taxík zastane, zacúva...
Laura sedela na stoličke vo svojej malej ošarpanej izbe. Čistila pomaranč a pomaly sa jej myseľ sústreďovala len na oranžovú, drapľavú kôru. Zaborila zúfalo prsty do šťavnatej dužiny a spŕška kyslých kvapiek jej zasypala tvár.. Plakala, no nie kvôli bolesti v očiach ale bolesti, ktorú prežívala ona...
Veľakrát som videla šikovného bábkara ako zručne narába so svojou marionetou. Tá tancuje, plače, hrá na trúbku či veselo rozpráva vtipy. Nemáte niekedy pocit, že aj váš život je riadený nejakým bábkarom? Ten bábkar si hovorí osud....
Spomienky sú ako kniha v ktorej práve listujem. Viem, ktorá kapitola hovorí o zrade, ktorá o láske a poznám aj tú ktorá sa mi prihovára rečou smrti. Tá o láske sa práve zatvára...
Hovoríme o ňom, snívame a predstavujeme si ho na každom kroku- ideálneho muža. Je možno známejším ako sám Antonio Banderas, a predsa ho žiadna žena nevidela.. Azda sa skrýva? Nie milé dámy.. Ťažko je hľadať niečo, čo neexistuje..... Vraj ideálni muži dávno vymreli. Môžeme predpokladať, že ten náš (či už je to manžel, priateľ, milenec alebo otec), je najideálnejším.....
Laura sedela na lavičke pred vchodom do budovy. Nechápala svet, krutosť života ju doviedla k šialeným skutkom. Mala 17, no cítila ako sa jej starostlivo usporiadaný svet začal rútiť ako prériový domček. Začalo poprchávať, nevadilo jej to. Aspoň Boh zakryl jej slzy so slzami, ktorým mi smrteľný hovoríme dážď. Ešte teraz jej znel v ušiach otcov posmešný hlas : ,,Už len aké môžete mať vy, deti, problémy?! Tie vaše malichernosti sú ako zrnko prachu v púšti. Nauč sa Laura konečne rozlišovať potrebné od zbytočných vecí....“ ,,Nie je to pravda otec,“ pomyslela si, ,, každý človek má problémy primerané svojmu veku. To len na mňa doliehajú väčšie.“ Postavila sa a pomalým krokom vykročila do tmy.
Život študenta je cesta plná tŕnistých chodníkov, ktoré majú svoje slepé uličky a aj vedľajšie cestičky.
Človek si od začiatku evolúcie uvedomoval prítomnosť niečoho, čo môžeme chápať ako tajuplné, priam záhadné, no predsa tak prirodzené. Zubatá na nás striehne na každej zákrute, v každom dome. Nie je to vlasatá babička s ostrou kosou, lež samotná realita a ľudia v nej.....
Vidím ich. Behajú kade-tade. Sú ako zelené kobylky- zbehnú sa do veľkých skupín, vyhliadnu si svoju obeť a začínajú ju rozoberať. Pekne takticky, len aby si to nevšimla.
Pozrela som sa mu do očí. Cítila som z nich lásku. Hovorili :,, Dokážem sa pre teba zmeniť. Naša láska bude trvať večne.“ Zmenilo sa to... Tie modré oči klamali. Plamienok v nich vyhasol a prázdno, ktoré cítim vo svojom srdci je prázdno, ktoré sa odzrkadľuje v tých očiach.
Eutanázia, v preklade dobrá smrť, je diskutabilná téma, ktorá sa istým spôsobom týka nás všetkých. Ale či môže byť ktorákoľvek smrť dobrá o tom naozaj pochybujem....
Je polnoc. Obvykle už snívam o dovolenke na Ibize, o krásnom tichom pobreží posiatym palmami, o pokoji v duši tak rôznorodej ako môžem mať len ja, o samote, nič netušiacom konci, konci, ktorý ukončí všetko začaté alebo ešte len začínajúce.
Snívame, vyhľadávame a robíme to. Niektorí o tom hovoria otvorene, iní sa tvária, že sa ich to netýka.
Zelené svetlá, všade chaos.. Plač a krik.... Laure sa snívalo. Bola to nočná mora, chcela sa zobudiť, ale nedalo sa. ,, Zobuď sa , zobuď sa, zobuď sa,“ kričala zo spánku.
Tak ako naivní veria v lepší svet, tak verila ona v boha.
Vraví sa, že človek miluje len raz v živote. Ale kedy spoznáme tú pravú lásku?? Aké je znamenie, že to čo práve zažívame, je láska?
Sedím si vo vlaku. Omámená horúčavou pozerám cez okno na rýchlo sa meniacu krajinu. Nič nezvyčajné, len stromy, konáre, stromy, konáre. A zrazu sa niečo stalo. Moje zvedavé oči sa začali na krajinu sústrediť a vtedy som si to všimla.
Max vedel, že jediné miesto, kde by mohla Lia byť je Brloh. Nasadol do svojho špinavého auta a naštartoval. Cesta mu netrvala dlho.