Milovník umenia, literatúry a slobody, tulák, provokatér, libertarián; inak firemný ekonóm & konzultant + profi autor a bloger. O financiách a podnikaní píšem predovšetkým na Ľudskourečou.sk Zoznam autorových rubrík: Naokolo naživo, we are the culture, Pohľady a pocity, Moje najmilovanejšie mesto, Biznis - základ nášho bytia, Smrteľníci, Nezaradené
Pracoval som kedysi vo firme, ktorú jej vlastník, konateľ a de facto jediný výkonný manažér svojimi rozhodnutiami, nekompetentnosťou a štýlom vedenia priviedol k niekoľkodesaťmiliónovým dlhom, nezaplateným odvodom zamestnancov, množstvu exekúcií a v podstate k prachobyčajnému bankrotu a smutnému koncu. Ten príbeh je dostatočne členitý a košatý, pestrý, aby si zaslúžil samostatný román, teraz však chcem trochu o tom hlavnom. O vine.
Nedávno som mal trochu menšiu výmenu názorov s kamarátom, ktorý nie je zamestnaný, prácu ani nehľadá, napriek tomu je však spokojný a na moju kritiku s otázkou, že neverím, že sa cíti normálne a šťastný, odpovedá, že každého naplňa niečo iné a v podstate sa mám dať vypchať. Síce neviem čo, ale akosi prišiel čas ujednotiť si, prečo vlastne považujem chodenie do práce – akokoľvek niekedy namáhavé a časovo vyčerpávajúce – za tisíckrát lepšie než akékoľvek vyvaľovanie sa či príživníctvo.
Práve robím účtovnú závierku veľkej spoločnosti. Je to nekonečná babračka. Niečo sa dá urobiť „pro-forma“ – akože „akože“, kopa sa zas musí bohužiaľ ručne „vypiplať“. Nevadí. Aspoň to mám pod kontrolou. Rovnako ako svoj voľný čas na tri mesiace.
Čaká nás revolučná zmena. Od dnešného dňa budú reklamné spoty v televízii vysielané v rovnakej hlasitosti ako ostatný – hlavný program. Vyplýva to zo zákona, ktorý nám priniesla starostlivá iniciatíva poslankyne Zdenky Kramplovej. Novozvolený riaditeľ STV zas hovorí čosi o tom, že chce zmeniť systém financovania televízie – menej reklamy, viac dotácií zo štátu. Obe udalosti hovoria jasne jedno – reklama je veľké zlo.
Lampa pravdepodobne zhasla. Je to škoda, bude nám chýbať. Nejaký konformný odvar bez štipky odvahy posúvať hranice nás, ktorých suché verejnoprávne spravodajstvo či trápna zábava komerčných televízií nehovorí ani len „bú“, asi zaujímať nebude. Ale bez ohľadu na osud relácie som už konečne dozvedel odpoveď na otázku, ktorú si kladiem už roky: čo je to vlastne tá verejnoprávnosť?
Sledujem už pár rokov ten nešťastný prípad – osud siedmich nešťastníkov v smutnom príbehu, nesúcom meno „prípad cervanová“. Sledujem, to znamená čítam články v médiách, hovoriace o faktoch, súdnych procesoch a názoroch na to celé. Aj ten NÁZOR, že ide o zničené životy nevinných ľudí, ktorých si vtedajšia moc vytipovala, aby ich namočila do prípadu, s ktorým nemali nič spoločné a zakryla tak skutočnú pravdu. Hovorí čosi aj o tom, že v prípade mnoho vecí nesedí – telo, ktoré sa našlo, nieslo znaky úplne inej osoby než hľadaná medička, vecné dôkazy boli oficiálnym nariadením zničené, údajní vinníci na mieste danej diskotéky nikdy neboli, a najmä – ich výpovede boli získané nátlakom a násilím, čo sa týka i výpovedí svedkov, všetci zúčastnení svoje výpovede navyše veľakrát zmenili a odvolali. A čo je najhoršie, keď amnestovaní odsúdenci chceli očistiť svoje meno, tak Najvyšší súd dvakrát po sebe ich vinu nielenže potvrdil, ale v poslednom prípade poniektorým aj tresty, z ktorých už veľkú časť mali odsedenú, zvýšil. S rovnakými argumentmi, ako tí údajne z vôle politickej moci konajúci sudcovia v tej temnejšej dobe. No a čím ďalej, tým je mi z toho horšie.
Zdravotnícke ambulancie navštevujem veľmi zriedkavo, väčšinou keď už skutočne nie je vyhnutia, resp. keď sa už bez potvrdenia ďalej nepohnem. Medzi jednotlivými návštevami uplynú často aj celé roky a tak by bolo namieste očakávať, že vás v čakárni či ambulancii – ako to pri iných návratoch býva – čosi nové prekvapí. Lenže aj tentoraz bolo všetko po starom – zamrznutý ciferník hodín ukazoval ešte od socíku stále 13:54, podráždená sestrička nervózne komandovala netrpezlivých pacientov, nedočkavo klopajúcich napriek výstražnému nápisu na dverách „Neklopať! Zavoláme vás!“, tí úspešne tlmili tento svoj pud a nervozitu poslušným a trpezlivým sedením. Sadol som si a otvoril knihu, na ktorú som mal konečne čas.
Hovorí sa, že kto nebol za mlada ľavičiarom, nemá srdce, kto ním zostal v dospelom veku, nemá rozum. Ako je to potom s tým rozumom, keď mnoho mojich priateľov bez ohľadu na sociálne postavenie, príjmovú kategóriu či stupeň vzdelania či už ekonomického alebo neekonomického tvrdohlavo a bez vôle počúvať argumenty či nebodaj nad nimi rozmýšľať trvá na svojich ľavých postojoch, keď vo väčšine krajín starej vyspelej či tej novej post-soc Európy víťazia v poslednej dobe socialistické vlády, nehovoriac už o väčšine krajín sveta trpiacich v červených diktatúrach?
Každoročne zhruba takýto čas prebieha v slovenských filmových kluboch festival „Jeden svet“, prezentujúci filmy o porušovaní ľudských práv vo svete. Minulý mesiac navyše zavítala do niektorých slovenských miest putovná výstava s názvom „Polia hanby“, ktorá chodcom na ulici na ťažko prehliadnuteľných tabuliach sprostredkovala osobné svedectvá i fakty o živote ľudí v totalitných režimoch Severnej Kórei, Barmy, Číny, Tibetu a Bieloruska. Keď som videl tých mladých ľudí celkom zaujato študujúcich obsah tabúľ, napadlo ma, aké dobré sú takéto nápady, keď sa o týchto veciach z času na čas dozvedia aj ľudia, ktorí udalosti v daných (a podobných) krajinách obzvlášť aktívne nesledujú.
Mám dojem, že som jedným z mála ľudí, čo nepodľahli módnej vlne iracionálnych antipatií voči USA, združených pod spoločný pojem antiamerikanizmus. Na druhej strane, do pŕs sa bijúce vlastenectvo a úzkostlivý strach pred infiltráciou našej kultúry cudzími prvkami sú mi však možno ešte vzdialenejšie. No vždy, keď sa v slovenských oknách, krčmách či škôlkach rozhoria helloweenovské dyne pečiarky, je toho na mňa asi príliš.
Keď môj šéf – majiteľ spoločnosti s 300 zamestnancami – oznámil, že zo dňa na deň sa rozlúčime so stovkou z nich, v bezprostrednom hneve som vyhlásil, že nech počíta aj so stoprvým. Predpokladal som totiž všelijaké dôvody. Bezprostrednou „rozbuškou“ aktuálneho rozhodnutia však bol jav, ktorý som poznal už dávno. Štátom určená minimálna mzda.
Je možné slobodu a demokraciu akosi umelo importovať do spoločností, v ktorých nikdy neexistovala? Má byť vôbec naším ideálom snažiť sa toto dosiahnuť? Alebo musia niektoré spoločnosti absolvovať isté štádium diktatúry a po naučení sa určitých základných modelov správania sa slobodných ľudí je možné „zlomiť palicu?“ „Idealisti“ versus „izolacionisti“ súperia na tomto názorovom poli dlhé roky nielen v Amerike a dlhodobo je stav 1:1. Svoj, i keď pomerne zaujatý, príspevok poskytuje aj švédsky režisér Lars von Trier vo svojom najnovšom dielku s názvom Manderlay.
Nikdy som nebol v žiadnom západoeurópskom veľkomeste, a vôbec už nie kdesi ďalej. Chvíľku som si požil v bohémskej Prahe, nejakú dobu v našom hlavnom meste, no vždy som sa nejakou zhodou okolností ocitol znovu vo svojom rodnom meste. Pred rokom som navštívil Budapešť a tak trochu som zatúžil chvíľu si tam požiť. Teraz sa mi tam podarilo stráviť pár dní a teraz mi „trklo“. A čo vlastne?
Nedávno som sa tu zmienil o pojazdnom kinematografe, ktorý brázdi Slovensko a poskytuje možnosť pozrieť si pekne open-air niektoré zaujímavé české i slovenské filmy posledných rokov. Sponzorom a organizátorom celého podujatia je súkromný pivovar. Tento pivovar stojí ako hlavný sponzor za ďalšou slušne navštevovanou kultúrnou akciou – a to festivalu Pohoda. O tomto podujatí nikto nemôže povedať, že by nešíril kultúru – a dokonca multikultúru všetkých žánrov a všetkých národov. No je zaujímavé, že na fungovanie oboch spomínaných podujatí postačí zopár šikovných ľudí a jedna súkromná firma.
Videl som po čase slovenský (aspoň spolovice) film. V rámci letného pouličného premietania jedného pivovaru. Slnečný štát Martina Šulíka. Veľmi sa mi páčil. Dobrý scenár, samozrejme réžia, slušné herecké výkony, bohovská muzika Vlada Godára v podaní Andreja Šebana s kapelou. Po skončení som sa chcel podeliť o zážitok s ostatnými, ktorí tam na tej tráve so mnou sedeli. Lenže moje nadšenie so mnou nezdieľal nikto.
Vyznelo to ako bohovská pocta. Prednedávnom na udeľovaní Aurelov dostal cenu za celoživotné dielo Karol Duchoň. Potom, čo sme si pozreli minimedailónik zložený z viacerých skladieb v jeho podaní, na ktorého záver bola zaradená notoricky známa „V dolinách“, po tom, čo ktosi prebral za zosnulého umelca cenu, sa ako ďalšej pocty ocenenému s povzdychom „Ťažká úloha, ťažká...“ zhostil Kuli zo súčasného Desmodu a zaspieval slušnú, originálne upravenú verziu tejto skladby. Ono to vyznelo, akoby ho o to požiadali a on, po dlhom uvažovaní súhlasil a dlho cvičil, aby s tŕpnutím odspieval, priznajme to, celkom slušný výkon. A potom sa to akosi chytilo a už máme hit. Akoby náhodou. Ale houby.
Mám nový telefón. Mobilný, samozrejme. Do predajne som prichádzal s úmyslom nekúpiť si drahší prístroj než za 1 korunu, ako tradične. Totiž nikdy som v tomto smere nebol nijako zvlášť náročný – stačila mi základná a životne dôležitá funkcia telefónu, priatelia o mne vedia, že sa mi nechce ťukať ani len obyčajnú esemesku. Z predajne som však odišiel s prístrojom s “miliónom funkcií”, ako tvrdil reklamný leták.
Jednou z vecí, ktoré ma na tomto svete celkom bavia a ťahajú dopredu, je tvorivé písanie. Predovšetkým pre seba, svoju terapiu i zábavu, ale aj pre iných. Mám v tejto oblasti dokonca aj nejaké dlhodobejšie plány či nebodaj ambície. Lenže keď po celodennej práci prídem domov, zariadim čo treba a konečne sadnem za počítač, začnú mi klipkať oči a je po tvorivom záchvate.
Irvin žije v dobe, keď rodičia dávajú svojim deťom mená po značkách produktov, aby si takouto reklamou zabezpečili slušný doživotný príjem. “Hi, I´m McDonalds. I´m Loving it”, takto nejako sa mu predstavuje jeden z jeho spolužiakov. Nečudo, že Irvin má rovnako zvláštne túžby ako celá doba a nakoniec sa stane jej celkom prirodzeným produktom. Od príťažlivosti k tme k závislosti na pornostránkach.
V televíznej diskusii priznal jeden zo štrajkujúcich lekárov, že jeho hrubý príjem je pri 220-tich hodinách mesačne 30-tisíc slovenských korún. Ihneď som ťukol do kalkulačky obe čísla. Vzápätí som to isté zopakoval s tými svojimi. Doslova ma dvihlo zo stoličky.
