sona hruzikova
Sebou
Do cesta som sypala kakao, ochutnávala ho, takto, túto formu budúcich sušienok, ukladala som ich na plech, pozerala sa, ako v horúcom vzduchu hnednú. A keď sú teraz úhľadne uložené v dóze, nemám na ne chuť.
"Musí sa, pomyslela si a rozvážne ponorila štetec do farby, udržať na úrovni prostého zážitku, jednoducho cítiť, že toto je stolička, toto stôl, ale zároveň cítiť aj to, že je to zázrak, je to extáza." Virginia Woolfová Zoznam autorových rubrík: dušou, úlomky, spolu, hrach o stenu, Súkromné, Nezaradené
Do cesta som sypala kakao, ochutnávala ho, takto, túto formu budúcich sušienok, ukladala som ich na plech, pozerala sa, ako v horúcom vzduchu hnednú. A keď sú teraz úhľadne uložené v dóze, nemám na ne chuť.
Mám rada zvuk bosých krokov na podlahe. Niekto tu možno je a zároveň ešte iba príde, tak prirodzene, nenápadne.
Koncerty, divadlá, aplauz. A asi nepísané pravidlo, že niekto z davu musí v mojej blízkosti napodobniť, ako tlieska Dara Rolins. Akoby robila fašírky, poznamenávam.
Cez cestu mi prebehne mačka. Strakatá, v papuli si nesie tučnú myš. Chcem to považovať za symbol – môj. Také mám najradšej.
Moje kroky takmer nepočuť a sestre nepoviem, aby dvíhala nohy a neskákala do mlák. Lebo človek sa učí aj pozorovaním, nie iba upozorneniami.
Dieťa. Krčí sa, chveje, chúli sa ku mne. Na ruke cítim slzy, počujem strachom rozbitý hlások. Bojí sa. Prosí, aby sme išli preč.
Vzduch, vietor, vôňa. Večer bol iskrivý. Možno predvianočne, možno svätojánsky. Duševné sedimenty gaštanových koní v magickom počte.
Sen je túžba po inom pocite. Potrava potenciálu, ktorý sám v seba neverí, smelé kresby bláznivých možností. To nie sú ambície ani nič iné, čím by sa človek mohol zadrhnúť. Len si tak skladám iný svet do priestoru, nemám problém sa rozplynúť. (Smútok z očí sa rýchlejšie vysníva, ako vyplače.)
Potme človek vníma slobodne podľa seba a racionálne úsudky si môže akurát tak schovať pod vankúš. (Taktiež tomu praje mäkké svetlo nie práve nevinného rána.) Vidieť veci v pravom svetle potrebujeme, len keď po sebe musíme niekde dôkladne upratať. (Odísť bez vstúpenia, nepatrí sa zanechať dojem.)
Viem, že mi to nepristane. Keď s odstupom času po sebe čítam sentimentálne slovné marmelády, hanebne sa vyjadrujem, ručím, skuvíňam od vlastnej hlúposti a naivity. Isté myšlienky jednoducho treba zneškodniť, zlomiť, prežuť a vypľuť, nie si ich pripustiť. A miesto toho s niektorými démonmi zápasím emocionálne sumo.
S týmito slovami mi dnes večer vstúpila do izby štvorročná sestra Paula. Oficiálne mala už nejakú hodinu spať. Večer býva mimoriadne zhovorčivá, rekapituluje všetky podstatné udalosti dňa a potrebuje sa poľúbiť. Dnes to akosi nevyšlo.
„Vrátila si sa do puberty?“ kolega klasicky ofrflal môj nový náramok, keď som mu ním včera zaštrngala pred nosom. Mne zlepšil náladu. Náramok, nie kolega. V taške som mala ešte jeden. A ten sa večer stal stredobodom jedného malinkého sveta.
Ja ani veľmi neverím, že existuje. Ako všeobjímajúcu lásku a dobro ho určite nevnímam. Možnosť, že je to presvedčený cynik, sa mi pozdáva viac, ale iba do tej miery, že môže len za to, čo som si nespôsobila ja sama. Nemám dôvod veriť, nechce sa mi k nemu vzpínať ruky, poslušne kľačať a prosiť. Čo si nevybojujem sama, sa mi aj tak neráta. Aspoň viem, komu poďakovať a nenúti ma to k ďalšej poslušnosti.
Na stoloch letáčiky propagujúce nadchádzajúcu antifašistickú akciu, na parkete hajlujúce tupé hlavy nacistické. Aj takto to môže vyzerať v jednom starom slovenskom podniku pekárenského charakteru.
To, k čomu som sa rok odhodlávala, sa včera stalo realitou. Je zo mňa hrdá obyvateľka nitrianskej Klokočiny.
Yesterday I saw the sun shining... Thinking about you dnes počula už tridsaťkrát. Mala rada Norah Jones, páčil sa jej spev, aj meno Norah. A najmä koniec tohto songu, tú pasáž po poslednom refréne. Tá bola vážne dobrá. A text? Veľa jej nehovoril, nemala nikoho špeciálneho, nad kým by chcela premýšľať.