"Chceme byť milovaní. Ak sa nám to nepodarí, chceme byť obdivovaní. Ak sa nám ani to nepodarí, chceme byť obávaní. Ak sa nám ani to nepodarí, chceme byť nenávidení a opovrhovaní. Jednoducho chceme v tých druhých prebudiť nejaké emócie, lebo duša sa trasie pred prázdnotou a túži po kontakte za každú cenu." (Hjalmar Söderberg, Dr. Glas) Zoznam autorových rubrík: Priatelia, Trochu filozofujem, Pokus o poéziu, Súkromné, Nezaradené
Pred pár dňami som cestou domov zbadala na zemi dva krásne gaštany. Boli nádherne lesklé, akoby len chvíľu pred tým spadli zo stromu. Neodolala som, zdvihla ich zo zeme a vo vrecku ich priniesla domov. Položila som ich na parapetnú dosku v izbe, kde pred rokom ležali červeno-žlté listy z paviniča, ktoré mi pripomínali jeseň u nás doma.
Niečo zvláštne. Tak to povedal. Ona a on boli niečo zvláštne. Nie nóbl, extra...ale jednoducho to, čo bolo medzi nimi bolo iné. Možno horšie, možno lepšie...záleží na tom, ako sa na to kto pozrie. Oni dvaja to vedeli. Oni chápali všetko to, čo sa medzi nimi stalo aj to, čo medzi nimi momentálne je.
Vzala som si dáždnik, aby som cestou z práce nezmokla. Kvapky mi však zmáčali nohy a kým som prišla domov premrzla som. Áno, je horúci júl a ja tu drkocem zubami. Povedal by si, že to som celá ja. No hej, iná ako ostatní. Len pred pár dňami som jedného človeka učila, ako sa chodí pomedzi kvapky. Sama som na to dnes akosi zabudla.
...lebo vám odpoviem, že fantasticky a ešte sa to zlepšuje. A čo ak mi budete závidieť? Alebo budete mať pocit, že to myslím ironicky a nemám k vám patričnú úctu. Tak či tak nebudete spokojní. A možno začnete špekulovať, čo som tým myslela, ako som to myslela a začnete sa pýtať. A možno jedna z vašich otázok bude začínať slovíčkom "prečo". Že prečo to hovorím?
Pred dvomi dňami som si na plochu monitora dala novú tapetu. Niežeby sa mi tá stará už nepáčila...len mi prišlo tak nejak smutno a keď sa tak teraz pozerám na ten obrázok s našim domom a dvorom, hneď je mi teplejšie a akosi inak... veď posúďte sami.
O mesiac ma čaká skúška z ekonomiky. Jedna z otázok sa týka aj ekonomického cyklu, teda expanzie a recesie. V súvislosti s tým a udalosťami dnešného dňa či skôr neskorého večera mi zišlo na um pár myšlienok. Koľko lásky človek vydrží? Dokedy vie a vládze odpúšťať?
Pred pár dňami som si robila poriadok vo svojich veciach a okrem iných zbytočností som našla listový papier. Obyčajný listový papier, pripravený, aby som ho "poznačila" pár slovami či vetami pre niekoho blízkeho. Pred niekoľkými týždňami som sľúbila jednému priateľovi, že mu napíšem obyčajný list a pošlem ho obyčajnou poštou.
...to vlakom trvá asi tak hodinu a štyridsať minút. Za ten čas sa toho dá dosť stihnúť - pokecať so spolucestujúcimi, čítať si, učiť sa, či len tak sa dívať z okna. Za posledné roky som túto trasu prešla nespočetnekrát v oboch smeroch.
Vraj je občas lepšie nedostať to, po čom tak veľmi túžime. Na túto múdrosť si spomeniem vždy, keď stratím niečo, čo som mala na dosah ruky a nedostala som to. Len je pravda, že vtedy si neuvedomujem, že táto múdrosť platí. Na to prídem vždy až s odstupom času. A som vďačná tým, ktorí mi ublížili...
Stála pri okne a spoza záclony pozerala na svet vonku. Svet, ktorý sa jej zdal byť taký cudzí a vzdialený. Vonku pršalo. Fúkal nepríjemný vietor. Cítila ten chlad, cítila ako sa jej dostáva pod kožu, do vlasov, ochladzuje celé jej vnútro.
Môj (ne)milovaný, už nie si neznámy. Si reálny, úžasný a predsa nádherne obyčajný. Stretla som Ťa, aj keď som prestala blúdiť ulicami a hľadať Ťa. Srdce na dlani som tiež už nemala. Ale Tebe stačil jediný pohľad do mojch očí a vedel si, ako sa mi dostať pod kožu...
Stretávame ich denne a sú ich stovky ak nie tisíce. Niektorí prejdú okolo nás tak rýchlo, že ich ani nezaregistrujeme. Niektorí, naopak, zanechajú v nás citeľnú stopu. Stanú sa súčasťou nášho života. Či to už chceme alebo nie. Ľudia v našich životoch...
Zotmelo sa. Jej sa zdalo, že večer prišiel akosi prirýchlo. Ale bola jeseň. Bolo to obdobie, ktoré milovala. Len pred pár dňanmi kráčala uličkou v parku. Pod nohami jej šuchotali zlatožlté listy a povaľovali sa gaštany. Mal chuť rozbehnúť sa medzi stromy v parku a nazbierať si kytičku listov a hrsť gaštanov. Túžila byť bezstarostným dievčatkom a tešiť sa z krásneho dňa.
Prší a ja som práve pristihol svoje myšlienky, ako Ťa obťažujú. Mám deficit Teba a nijako sa to nedá zakryť. Myslím na Teba a dúfam, že Ty na mňa nie.
Ďakujem, že som Ťa stretla. Ďakujem, že si mi dovolil spoznať Ťa. Ďakujem, že si a mohla som Ťa milovať.
Milujem svetlo sviečok. Akýmsi zvláštnym spôsobom ma jagavý plameň ukľudňuje a dodáva mi energiu.
Kúpila som Ti lentilky, lebo Ty si mi nimi vždy urobil radosť. A vždy si nám tak obom pripomenul naše prvé stretnutie.
Pozrela na neotvorenú fľašu vína a zrazu naň dostala strašnú chuť. Dala by si len pár dúškov…verila, že by sa cítila lepšie, uvoľnenejšie. Možno by na chvíľu zabudla. A v tom bol ten problém. Na chvíľu nestačí. Potrebovala viac. Potrebovala zabudnúť úplne. Potrebovala začať existovať po novom. A tu by nepomohlo ani niekoľko fliaš vína, potrebovala čas...
Budem to ja, kto Ti zavolá. Mne nedá nevedieť, ako sa máš, alebo len Ťa počuť. Si môj priateľ a potrebujem vedieť, že si v pohode. Alebo aj to, že v pohode nie si.
Konečne prišla tá skutočná jar. Nielen podľa dátumu v kalendári. Je ju cítiť všade. Hlavne vo vzduchu. A konečne je ju aj vidieť, zelená tráva, rozvíjajúce sa a kvitnúce stromy a pomaly sa kvetmi zapĺňajúce záhrady.
