Som pedagóg, manažér a teológ mimo cirkevnej služby. Aktívny občan. Od roku 1995 som aktivny ako učiteľ ZŠ, SŠ či VŠ a manažér vo svete formálneho aj neformálneho vzdelávania, NGO a podnikania. Od roku 1995 do roku 2003 som pôsobil v pastoračnej službe na Slovensku aj v zahraničí ako rímskokatolícky kňaz. Mám dve krásne a zdravé dcéry a jednu manželku. Som zakladajúcim členom PS a odborníkom pre vzdelávanie. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Spoločnosť, Today, WEEK, Theology Today, MK Weekly, Scriptures, Listáreň, Nechceme sa prizerať, Oral History, Zo školských lavíc, Epigramiáda
nebola podľa mňa o súboji medzi moderátorom a predsedom vlády. Akosi druhoplánovo sa pri debatách s premiérom všetko zužuje na bilanciu víťazných úderov a tých, ktoré vedú k prehre, prípadne K.O. Tých úderov určite viac dostal pán premiér, no on sa tváril, že ich necítil. Obstál pred svojimi stúpencami. Ak náhodom pozerali tento program.
Pre informovaného čitateľa je to zbytočná informácia, no pre neinformovaného čitateľa je dobré povedať, že v Bratislave sú aj lepšie aj drahšie školy ako je škola, do ktorej chodí premiérov syn. Faktom je, že Fico jr. nechodí ani do najlepšej ani do najdrahšej školy.
Je zaujímavé sledovať ako sa náš premiér usilovne snaží vydeliť zo svojho okolia. Bojuje o svoju identitu pred svojimi voličmi až do roztrhania tela. On jediný je iný ako všetci ostatní. On nekradne, nespreneveruje, neobohacuje sa, neklame, nezúčastňuje sa korupcie. Jediný kladný hrdina politickej špinavej scény.
Noviny Washington Post priniesli 24. júna správu o tom ako sa obrázok Nedy Gha Soltan zomierajúcej na iránskej ulici stal mobilizujúcou spúšťou občianskej vnímavosti. 26 ročná Neda dávala najavo svoj odpor voči funamentalistickému iránskemu štátno-náboženskému aparátu a jeho predstaviteľom.
... alebo prečo je nacionalizmus nezlučiteľný s kresťanstvom. Nacionalizmus je okrem protimaďarských nálad aktuálne v slovenskom prostredí spájaný predovšetkým s delením ľudí podľa toho, ako sa zachovali pri delení Československa a vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Diskusiu o nezávislom Slovensku umožnila však až pluralitná demokracia. Až November 1989 otvoril cestu diskusiám a úvahám o slovenskej hviezdičke na európskom nebi.
Nie je celkom jedno, ako sa verejní činitelia prezentujú navonok. Zvlášť ak je funkcia prezidenta skôr reprezentačná. Ten kto ju na Slovensku zastáva podľa svojich posledných vyjadrení na túto úlohu ani nedorástol a ani to neskrýva. A to nekomentujem vyjadrenie, že pán prezident sa po anglicky učiť nebude, lebo to ani nepotrebuje.
Komunizmus, mečiarizmus a nacionalizmus sú v osobnom a profesionálnom príbehu Ivana Gašparoviča troma dôležitými etapami. Nebudem sa zaoberať konkrétnymi postojmi Ivana Gašparoviča. Zaiste vieme, že taká bola doba a on robil čo mohol. Prispôsobil sa každej dobe aby prežíval. Prežíval však vcelku slušne. Neživoril. Naopak, dotiahol to veľmi ďaleko. Jednoducho šikovný chlapík. V období, keď je Slovenská republika súčasťou eurozóny a patrí do civilizovaného sveta sa však zdá, že svoju šikovnosť opäť potvrdí. Prečo je to tak?
Týždeň po druhom kole prezidentských volieb to bude práve rok, čo som si dovolil na tomto fóre zauvažovať o tom, prečo kresťania môžu voliť Ivetu Radičovú. Vtedy ešte nebolo celkom jasné, s kým a za akých okolností sa môže vo voľbách stretnúť. Dnes je to jasné.
V dejinách kresťanstva pred pár storočiami prebiehal zaujímavý spor. Istá skupina teológov tvrdila, že biskupi a iní cirkevní predstavitelia musia byť mravne bezúhonní, ak chcú viesť obrady, ktoré mali sviatostný charakter. Inými slovamí, tvrdili, že nie je jedno kto slúži omšu či kto krstí vaše dieťa, u koho sa spovedáte a pod. V rímskokatolíckej praxi a teológii sa však presadila teória, na základe ktorej osoba vysluhovateľa nie je dôležitá. Je teda úplne jedno, či na čele bohoslužobného zhromaždenia stojí svätec alebo nejaký chrapúň. Na prvé počutie to môže byť zvláštne ale je to tak.
Blíži sa dátum, keď budem môcť povedať, že polovicu svojho života som prežil v slobodnom svete. Prvých dvadsať rokov môjho života som prežil v období normalizácie, ktorú som vnímal cez dospelými predpisovanú potrebu inak sa tváriť doma a inak na verejnosti. Tam, vonku, sme nemohli hovoriť to, čo sme si doma mysleli.
To o čom sa šušká, bude sa hlásať zo striech. Všetko vyjde na povrch. Čo nechcete aby iní robili vám, nerobte vy im. Čo chcete aby iní robili vám, robte vy im... Skaly a kamene budú volať nahlas tam, kde sa ľuďom nechce pozdvihnúť hlas na obranu tých, ktorí ležia pri ceste a potrebujú ich pomoc. Pravda vždy vyjde na povrch. Niekedy už na tretí deň. Pravda s veľkým P je nepremožiteľná.
Je zaujímavé, že na Slovensku hlásiacemu sa k hlinkovskému či tisovskému odkazu abstinentských spolkov, môže byť Ján Slota predsedom tzv. národnej strany... Podnet občana Ondreja Dostála na prešetrenie výrokov pána poslanca občana Jána Slotu má niekoľko rovín, ktoré si zasluhujú pozornosť. Mňa zaujalo na celej veci toto.
Nie nerozšírené vnímanie na Slovensku je to, že od novembra 1989 sa slovenskí kresťania predstavovali ako jednoliata a nediferencovaná skupina ľudí, ktorá verí, že svet bol stvorený za sedem dní, že všetko sa točí okolo Zeme, že Zem je rovná doska a že na Vianoce chodí Ježiško. Kto sa prezentoval iným názorom, ako keby ani nebol kresťanom. Bol dokonca považovaný za liberála.
Vznik vojnového slovenského štátu ostane spätý s menom Jozefa Tisa. Bol človekom, ktorý stál v politickom živote takmer štvrťstoročie. Bol v politickom dianí ako poslanec česko-slovenského parlamentu aj ako člen centrálnej exekutívy. Jozef Tiso bol dlhé roky priamo v centre straníckeho diania HSĽS. Nebol v ňom len ako okrajový dejateľ. Stál v jeho centre do tej miery, že ho utváral a dával politickej realite, ktorú mal možnosť stvárňovať, osobnú pečať.
Do spravodajstva sa dostávajú príspevky o veľkom týždni, zábery z Vatikánskeho námestia sv. Petra, zo slovenských kostolov a zdá sa, že tieto správy sú rovnocenné so správami o ekonomickom, hospodárskom či politickom vývoji. Je to o prioritách komentátorov a spravodajcov. Je však otázne, či je toto zdieľanie veľkonočného posolstva zrozumiteľným v čase, keď je Veľká noc skôr príležitosťou na jarné a rodinné podujatia ako na zásadné civilizačné a hodnotové reflexie.
Keď sa pri pokuse nájsť zmyslupný kompromis pri zmierení kresťanstva a sekulárnej spoločnosti Dietrich Bonhoeffer a Friedrich Gogarten pokúsili načrtnúť podobu nadkonfesionálneho kresťanstva chceli realizovať svoje sny a predstavy. Kresťanské cirkvi na začiatku dvadsiateho storočia a potom v pätnásťročných intervaloch vždy znovu narážali na civilizačné výzvy, ktoré ostávali ťažkým sústom. Otázkou bolo ako – ak vôbec – je možné skĺbiť kresťanské videnie sveta, spoločnosti a úlohy jednotlivca v ňom s archaickými formami cirkevnej ľudovej zbožnosti.
Zhromaždenia, pri ktorých si dnešná vládna moc hľadá medzi ľuďmi epigónov sa množia a naberajú jasnú tendenciu. Je dobré si všímať, ako a s kým uzatvára dnešná politická garnitúra pakty o neútočení. Je to dobre vnímať aj preto, aby tí, ktorí tomuto očareniu priazni mocných podľahnú, nestratili v budúcnosti slobodu postaviť sa na stranu pravdy a prenasledovaných. Začína sa opäť delenie spoločnosti na priateľov a nepriateľov vlády a štátu. A to len tak symbolicky pár dní pred 60. výročím tzv. Víťazného februára...
Slovensko má vraj pätnásť rokov. Treba sa nám ponoriť do vekov. Hrajú: Svätopluk, Jánošík, a ich sochy. Najlepšie v nadživotnej veľkosti. Na neočakávaných miestach. Najlepšie všade. Točiť sa budú reálne a národne uSMERnené filmy o Pribinovi, Cyrilovi a Metodovi a ďalších. Zrodí sa národná pamäť. Budeme verní sebe, pôjdeme svorne napred. Vezmeme si aj cudzie, svoje si nedáme? Krajina medzi Dunajom a majestátnymi Tatrami bude oplývať skultivovanými vinicami, ktoré budú obrábať slávni potomkovia dnešných ústavných činiteľov a budú si pri tom popiskovať inter-nacionálne melódie. Kto by tomu nežehnal...? Slovensko bude poprepájané skrz-naskrz dialničnou sieťou, ktorej piliere budú stáť vo dvoroch národovcov kladúcich na oltár štátu svoje, privlastňujúc si cudzie. A budeme žiť šťastne, kým...?
V slovenskej spoločnosti sú veriaci už od prevratu v roku 1989 voči „inakosti“ nedôverčiví. V minulom režime - a zo zotrvačnosti to pretrváva dodnes - boli v očiach verejnosti označovaní za tmárov a nábožensky zaťažených. Strašenie čiernou totalitou bolo „efektívne“ podporované nešikovnou politikou KDH (od prvého súboja KDH s VPN až po posledný principiálny „odchod“ z vlády a následné servilné flirtovanie so SMERom).
a jeho túžba po otvoreni diskusie na tému kresťanstva má jeden vážny defekt. Hierarchia koketuje s mocnými ponovembrovej politiky už 18. rok. Podobne pri udalostiach spojenými so spoluprácou ľudí z úradných cirkevných štruktúr so Štátnou bezpečnosťou pán Palko mlčal. Určite nedal jasne najavo, že to je etický problém.
