Nemám rada surovcov a hlupákov... Zoznam autorových rubrík: ostrovné správy, ako sa rodia rozprávky, lebo medveď :), správy vo fľaši, dotkla som sa lásky, nauč ma povedať zbohom, deti a ich svet, dobrú chuť :), ľudia okolo mňa, tak mi napadlo, o čom sa (ne)hovorí, smiech je liek, zápisky spoza oceánu, Súkromné
Je to zvláštne, nikdy sa mi s tebou nesnívalo, kým sme boli spolu, no odkedy sme sa rozišli, prichádzaš ku mne skoro každú noc. Po takom sne sa mi vždy zdá, že by to všetko išlo aj znovu, na tele totiž cítim tvoje ruky a na perách dotyk tvojich pier, v ušiach mi znejú tvoje bláznivá nápady a my sa v tom sne spolu smejeme, hoci pri milovaní sa vraj človek nemá smiať...
Včera si mi napísala, že "... každý človek na tomto svete má niekde svojho pravého partnera. Toho, s kým by nikdy neuvažoval o rozchode ani vo sne, s ktorým si je súdený, s ktorým má na svete niečo dôležité splniť, s kým by naplnil spojenie aj bez potvrdení. Lebo pravý zväzok je posvätný sám o sebe." Ten list vyvolal vo mne dokonalú búrku myšlienok nie preto, že by tvoja úvaha bola pre mňa nová, ale preto, že tvoje slová znovu vydolovali na povrch čosi, čo v sebe nosím celý svoj život...
"Ponáhľaš sa niekam?" spýtala sa ma mama, ktorá ma po skončení pracovnej doby prekvapivo čakala pred firmou. Keď som záporne pokrútila hlavou, navrhla mi, aby sme sa išli prejsť do Starého mesta. Neviem, či mi to uniklo, alebo to žiadne médiá nepropagovali, ale na spomienkovú akciu v predvečer 17. novembra sme natrafili úplnou náhodou...
Ahoj, mohol by som sa ťa niečo spýtať? prihovorí sa mi neznámy mladíček ( odhadom takých 19 rokov). Zatykanie mi polichotí. Kľudne, odpoviem zvedavá na otázku. Čo je pre teba cennejšie? Bozk alebo objatie?
Nedávno si predo mnou vyslovila zvláštne prianie, aby som ti pričarovala sen o králičkoch. Neviem pričarovávať sny a navyše mi okamžite naskočila úplne hlúpa asociácia. Film s Michaelom Douglasom a Glenn Close, v ktorom šialená Alex zabije malého králička a... brŕŕrrr... to už nebudem opisovať. No a potom sa už myšlienky rozutekali galopom a mne okamžite napadlo, či stačí naozaj tak málo, aby dvaja prekročili tú pomyselnú hranicu, ktorá sa tak ťažko berie späť. Hovorím samozrejme o nevere...
Myslím, že som to napísala už tisíckrát - milujem hviezdy a horoskopy. Samozrejme nie tie novinové, ktoré vymýšľa nejaký znudený redaktor, a potom sa dočítate, že Dnes sa vám vráti čosi z minulosti a preto si máte dávať pozor na výber kravaty, alebo že Tento týždeň sa máte vyhýbať ťažkým mastným jedlám a radosť vám urobí niektorý člen rodiny :) Mám rada tie ozajstné horoskopy, kde sa človek dozvie veľa zaujímavých informácií o sebe, no najmä o druhých...
Určite ste si to všimli - deti robia mnohé veci naopak. Dávajú si naopak okuliare, papučky, rukavičky aj svetrík. Čítajú naopak knihy, ich postavičky mávajú dve ruky pravé (alebo ľavé?), konáre na stromoch im občas rastie naopak, červená je zelená a zelená je modrá. No a hviezdy? Tie kľudne svietia na oblohe aj cez deň...
Stretli sme sa na našej pravidelnej káve a ty si mi celý čas lichotila, že som omladla. To robia tie vlasy, povedala som ti, pretože som nikdy nemala vlasy dlhšie ako 7 cm, hoci som si ich vždy tak strašne želala, no keď prišlo na lámanie chleba, zakaždým som to vzdala a sadla si do kresla holičky, ktorá sa z neznámeho dôvodu potom na tej mojej hlave vybláznila a ja som domov prichádzala vymihaná úplne na chalana...
Milujem olivy a hlad po milovaní. V abecednom poradí to znie: Milujem hlad po milovaní a olivy. Pizza, chlebíčky, či omeleta nie sú podmienkou...
Dado Nagy nedávno odporúčal čitateľom knihu s názvom Jeden deň. Minútu po minúte v nej autor opisuje jeden deň v živote istého lekára. Šialeno-šialene-šialený nápad. Rozmýšľam, ako by vyzeral jeden deň v mojom podaní. Nebude to samozrejme na knihu. Na jeden post určite...
Raz dávno mi jeden človek povedal: Nech by si urobila čokoľvek, budem vždy pri tebe stáť. Nebol to môj rodič, súrodenec, ani milenec. Bola to moja priateľka...
povedala som raz dávno jednému chlapcovi, ktorý mi rozpovedal svoj šialený príbeh. Keď dopovedal, chcela som sa spýtať: - Ako môžeš? Ako ju môžeš milovať, keď ti tak ubližuje? - no vzápätí som si to rozmyslela, pretože som si uvedomila, že každý z nás občas miluje bezhlavo, nepochopiteľne, proti akýmkoľvek pravidlám zdravého rozumu...
- Laura, počkaj, musím s tebou hovoriť, - počula za sebou Jurajov hlas. Obrátila sa. Chcelo sa jej vykričať mu, že je odporný hajzel, sviňa a slaboch a ešte tisíc ďalších surových slov, no hrdlo mala zovreté a tak len vykoktala: - Niet o čom...- a rozbehla sa preč.
- Mária, odhoďte na chvíľu ten svoj preduchovnelý intelektuálny imidž a napíšte niečo len tak pre zábavu. Aby ľudia vedeli, že sa dokážete aj smiať... - napísal mi nedávno jeden z mojich čitateľov. - Napíšte napríklad, či sa vám páčia viac boxerky alebo slipy...-
Chcela som o tom napísať už dávno. Nielen preto, že sa pred pár týždňami jeden zúfalý otec v Nemecku polial benzínom a pokúšal sa zapáliť, aby upozornil na rozhodnutie súdu, ktoré mu bráni stretávať sa s vlastnými deťmi. Nielen preto, že aj ja sama som voľakedy riešila podobný problém, ale preto, že ma nedávno zarazila veta jednej mojej priateľky: - Ak ma opustí, nikdy už svoje dieťa neuvidí! Urobím pre to všetko. Prisahám! -
Mám doma jednu skriňu. Visia v nej spomienky ako kabáty, vetrovky a plášte. Niektoré majú len pár rokov, iné desiatky. Občas do tej skrine vojdem a zabalím sa do rozhovorov. S tými, čo už nie sú...
Čím bližšie, tým ďalej, napísal Dušan Mitana na záver svojej Patagónie a ja som mnohokrát rozmýšľala, čo tým myslel...
- Urobila si v svojom živote niečo odsúdeniahodné? - spýtaš sa ma a mňa tvoja otázka dojme. Vidím dychtivosť na tvojej mladej tvári, ktorá čaká na dôležitú odpoveď...
Bolo to dávno a ja som bola zamilovaná. Po prvýkrát v živote tak naozaj. Dovtedy som mala na konte zopár platonických lások, dokonca aj jednu do svojho učiteľa. Toto bolo niečo iné. Po prvýkrát ma niekto držal za ruku, po prvýkrát mi niekto dal nesmelý bozk na ústa a s rožiarenými očami rozvíjal plán, že pôjdeme niekde spolu. V lete... A ja som si po každom stretnutí s tým chlapcom pomyslela: Túto chvíľu si chcem zapamätať. A ak neprežijem už nič viac, aj tak budem šťastná...
Voľakedy som patrila medzi tých šťastných, ktorí o smrti len počuli, alebo čítali a tak som si tú prázdnotu, ktorú vyvolá strata milovaného človeka, nevedela ani len predstaviť. Pretože žiadny román, žiadny film, žiadne rozprávanie nedokážu úplne verne popísať pocity bolesti, ktoré nás postavia pred najťažšiu rozlúčku so smutnou visačkou "bez návratu"...
