Narodená v auguste, milujúca leto, knihy a cestovanie. Zoznam autorových rubrík: Z cestovateľského denníčka, Rodinná anamnéza, Nezaradené
Do ruksaku nahádžem niekoľko tričiek, pribalím horalky a piškóty a zopár minibalení kozmetiky vopchám do priesvitného vrecka, ktoré bolo opäť povýšené do funkcie kozmetickej taštičky pre účely prepravy v letovej hladine pár tisíc stôp. Ide sa na výlet.
Uprostred leta píšem kamarátke vydatej v Holandsku, že čo má nové a kedy sa opäť ukáže v rodnom meste. V odpovedi uvádza dátum svojho slovenského pobytu a dodáva: „Novinky osobne." Od toho momentu mám pocit blížiaci sa istote, že čaká bábo, a hneď si predstavujem malé blonďavé dievčatko sediace v kočíku a zvedavo sa obzerajúce okolo seba.
V každej rodine vznikajú nejaké tradície, ktoré sa viac či menej vedome dodržiavajú. Napríklad ja sa stále pýtam babky, či k nej môžem prísť. Deň pred plánovanou víkendovou návštevou zavolám a položím obligátnu otázku: „Babíííííí, môžem prísť?" A ona mi vždy odpovie niečo v tom zmysle, že sa nemám pýtať, len oznámiť, že prídem. A dodá, že ma urúbe a že remeň má už nachystaný. Teda, niežeby ma niekedy doma bili... Ale je to skrátka tradícia.
Nikdy som ho nemusela podávať sama, vždy som podpísala pár papierov a zamestnávateľ sa postaral za mňa. Tento rok nemá aký...
Bolo to dávno, mala som možno nejakých deväť rokov, keď som si v košickom večerníku prečítala krátky článoček. O tom, ako sa doktorka pri pohľade na mladú slečnu začudovala: „Včera ste mali osemnásť a dnes ste prišli darovať krv?" Zaujalo ma to a povedala som si, že keď budem veľká, urobím to isté.
Bublinky v minerálke mám celkom rada, bublinky vo víne až tak nemusím. Tak jeden pohárik na Silvestra. Na iných oslavách, napríklad keď sa Košice pred rokmi stali majstrami Slovenska v hokeji, prišli do kontaktu so šumivým vínom viac moje vlasy ako pery. Odvtedy viem, že sekt je celkom dobrý lak na vlasy. Určite odolá každému počasiu.
Už som navštívila mnoho múzeí, takých klasických historických - s dobovým nábytkom, oblečením a črepinami starých nádob, nejaké prírodovedné, námorné, zopár hrdiacich sa prívlastkom národné, múzeum voskových figurín, skla, filmu, hodín, čertov i bábik. Ale múzeum zasvätené horčici?
...povzdychne si nejeden dospelák pri pohľade na svoje či cudzie potomstvo. Tak trochu sa to dá vypozorovať z detského správania. Povahové črty človeka sa až tak nemenia.
„Katalánsko nie je Španielsko!" oznamuje nápis nasprejovaný na múre. Vlastný jazyk, všade vyvesené katalánske vlajky a separatistické tendencie odlišujú obyvateľov severovýchodného konca Španielskeho kráľovstva od ostatných poddaných kráľa Juana Carlosa.
Celé to začalo Eiffelovkou... Presnejšie výletom do Paríža, z ktorého som si pred mnohými rokmi priniesla klasický suvenír - prívesok na kľúče v tvare Eiffelovej veže.
Je to jedna z najaktívnejších európskych sopiek, majstátne sa týči nad sicílskou Cataniou. A láka...
... ale aj kopce, ktoré stoja za to... S mestečkami, skalami, ruinami...
Žiadne sme nestretli... iba iné rybičky v reštaurácii a reklamy na tuniakové konzervy. Možno to bude tým, že Sardínia má so sardinkami spoločné toľko, čo Kanárske ostrovy s kanárikmi.
Niekto ho nosí pod krkom, hrdina románu Henriho Charrira ho mal vytetovaného na hrudi a v košickej botanickej si ich zopár len tak poletuje po skleníku.
Včera v noci Barcelona získala kráľovský pohár, no futbalová atmosféra ráno vyprcháva. Rozospatí fanúšikovia ubytovaní v našom hosteli sa pomaly trúsia na raňajky. Vo Valencii sa začína nový deň.
Je sobotný večer, zhadzujeme ruksaky v hosteli a vyrážame do ulíc Barcelony s jediným cieľom - večera. Nakoniec ostávame v príjemnom tapas bare, kde z množstva malých tanierikov papáme veľký kopec dobrôt. Majiteľ nám ešte navyše prináša marinovaný kozí syr a ako bonus dezert. S plným žalúdkom a krvou rozriedenou červeným vínom sa predierame davmi turistov, pouličných umelcov a predavačov piva na Ramble a blúdime uličkami Barri Gtic. A potom už unavené padáme do postele, aby sme ráno mohli vyraziť na ďalšiu cestu.
Raz za čas treba ísť navštíviť starých známych... A tak sa po roku opäť ocitám v Holandsku, v krajine tulipánov, syra a veterných mlynov.
Noviny a časopisy pravidelne uverejňujú zaujímavé a vtipné výroky osobností. Novinári striehnu na rozličné perly múdrosti. Ale občas niečo pamätné odznie v každej domácnosti. V novinách sa tie výroky neocitnú, aj keď niekedy sú hodné zápisu - minimálne do kalendára. Pre pobavenie ďalších generácií.
Nikdy som nepatrila k tým, ktorí si v Británii hľadali (respektíve hľadali a našli) prácu, ani k tým, ktorí si v tejto krajine chceli zlepšiť angličtinu. Kedysi som v Londýne strávila príjemný týždeň a tak po pätnástich rokoch nastal čas zopakovať si návštevu v metropole na Temži.
Uplynulo už sedem rokov, no ja si veľmi dobre pamätám, kedy som tú dvojfarebnú mincu držala v ruke po prvý raz.
