Narodená v auguste, milujúca leto, knihy a cestovanie. Zoznam autorových rubrík: Z cestovateľského denníčka, Rodinná anamnéza, Nezaradené
Domčeky niekoľko sto rokov staré i tie z minulého storočia, privezené z rôznych kútov krajiny, zopár veterných mlynov, kostolík, domáce zvieratá, ukážky remesiel, historická električka a zamestnanci v dobových kostýmoch. Skanzen v Arnheme.
Z maršrutky vystupujeme na hlavnej ceste, pár kilometrov od mesta Gori. Taxikár, ktorý nás vezie do centra, vraví, že pozná bábušku, ktorá prenajíma izby. Nevyzerá to u nej nijak excelentne, a tak ešte ideme vyskúšať nejaký lacný hotel. Tam to vyzerá rovnako, ba ešte strašidelnejšie. Dlhé chodby socialistického hotela sú prázdne, nikde nikoho. Hádžeme si mincu. Vyhrala to bábuška. Odvezieme sa k nej, zaplatíme za taxík a vchádzame dnu. Bábuška mierne mení rétoriku a začína byť nepríjemná. Ponúka nám úplne inú izbu ako nám ukazovala, tvrdiac, že v tej prvej sa už ubytovali dvaja Nemci. „Davaj dengy," opakuje neustále. A tak radšej berieme ruksaky a ideme preč...
Na stanici v Zugdidi si skladáme ruksaky do maršrutky smerujúcej do Batumi a vodič nás prekvapivo vedie do haly zakúpiť si lístky. Nezvyk, doteraz sme platili vždy priamo vo vozidle. Do odchodu máme vyše hodiny, šofér prízvukuje, aby sme boli na mieste o štvrtej, a naša skupinka ide pohľadať nejaké pohostinstvo. Dvadsať minút pred štvrtou však vpadne do krčmy gruzínsky vodič, vraj kde sme, už máme dosť cestujúcich a tak odchádzame. Narýchlo platíme a nastupujeme.
Nočný vlak z Tbilisi do Zugdidi sa pomaly vlečie krajinou. Ráno v Zugdidi je zamračené. Prestupujeme do preplnenej maršrutky do Mestie, a ako stúpame vyššie a vyššie do hôr, oblačnosť sa trhá, pomedzi mraky prenikajú slnečné lúče a Kaukaz odhaľuje svoje krásy.
Krajina, o ktorej som vedela veľmi málo, známa čajom, koňakom a tým, že sa tam narodil Stalin. K tomu letenky za cenu, ktorá sa neodmieta. Ignorujúc otázky okolia narážajúce na vojenský konflikt s Ruskom spred troch rokov, vraj či sa chcem domov vracať vládnym špeciálom. Napokon, takým som ešte neletela... Spoznávať nepoznané láka. Aj preto Gruzínsko...
Doteraz som sa žiadneho diaľkového pochodu nezúčastnila. Väčšinou uprednostňujem neorganizovanú turistiku po kopcoch a najznámejší československý diaľkový pochod som poznala iba vďaka piesni Ivana Mládka a možno z každoročných reportáží vo večerných správach. No tento rok som už od januára mala pocit, že sa tejto akcie musím zúčastniť.
Dva mesiace vo večnom meste. Žiadne prázdniny ako Audrey, ani kúpanie vo fontáne Di Trevi ako Anita, za rohom už nenatáča Federico svoj Rím ani Roberto Otvorené mesto... No po práci sa nájde trochu času na prechádzky po centre...
Z času na čas človek potrebuje vypadnúť z mesta aspoň na pár hodín. Naším cieľom je tentokrát Castel Gandolfo, mestečko pár kilometrov južne od Ríma...
Z okna vlaku pozorujeme toskánske vinice, v údoliach sa prevaľujú chuchvalce rannej hmly, no slnko nakoniec zvíťazí a keď vystupujeme v Siene už príjemne hreje.
Na stanici v Bari vystupujem zo „strieborného šípu" talianskych železníc a na nástupišti ma už čakajú kamaráti, ktorých lietadielko sa trošku poponáhľalo. Fajn, aspoň sa nemusíme hľadať a môžeme vyraziť do ulíc prístavného mesta.
Čokoláda na raňajky, čokoláda na obed, čokoláda na večeru... Mliečna, horká, biela, oriešková, nugátová, tekutá, vo forme tabuľky či pralinky, sen mnohých detí a raj milovníkov sladkostí. Eldorádo maškrtných jazýčkov. Desaťdňový festival čokolády...
V Sorrente nastupujeme do preplneného autobusu smer Amalfi. Svorne sa v ňom vezú dve skupiny - turisti s fotoaparátmi ochkajúci nad panorámou, ktorá sa im naskytne za každou zákrutou, a talianski školáci vracajúci sa domov, ktorí ignorujú vonkajšiu krásu a so sklonenými hlavami sa venujú mobilom.
„Nerobte z ľaváka praváka!" mali sme napísané v škole na chodbe. Takíto násilne preučení jedinci síce píšu pravou, lebo tak ich to naučili, ale pri väčšine ostatných činností používajú ľavú ruku. A ja som na tom presne opačne.
Pouličný teplomer ukazuje teplotu blížiacu sa teplote ľudského tela, slnko nemilosrdne páli, pred pitnými fontánkami sa vytvárajú rady a klimatizácia v každej budove beží na plný výkon, návštevníci sa ovievajú turistickými mapami, z chodníkov sála teplo a po múroch na periférii behajú jašteričky... Leto v Ríme...
Tento názov som si vždy spájala so zábavným parkom v Kodani. Až do chvíle, kým som nezačala uvažovať, kam na jednodňový výlet z Ríma. Pohľad do mapy ponúkol niekoľko možností, Tivoli vyhralo.
Prvého nachádzam náhodne na múre poblíž Piazza Navona. Jéééj, o tomto nám rozprával náš sprievodca Marc počas alternatívnej prehliadky Berlína, spomeniem si. Odfotím si farebnú mozaiku a tá o chvíľu upadne do zabudnutia pamäťovej karty. A ja riešim dilemu medzi ananásovou a pistáciovou zmrzlinou.
Už od detstva som vedela, že Nemecko je rozdelené. Že existuje východné a západné. Že kdesi ďaleko je aj nejaký Západný Berlín. Na správy o múre si z detstva nepamätám, dôležitejšiou informáciou bolo, že východné Nemecko má známky s nápisom DDR. A mnoho rokov po zjednotení si to rozdelené mesto prichádzam pozrieť.
Bolo to vlani na jar, keď sme so sesternicou sedeli pri jednom chladenom v letnej záhrade a ona sa práve dozvedela, že dostala štipendium na ročný pobyt v Štrasburgu. Tak som sa hneď hlásila ako návšteva. A po vyše roku sa mi to konečne podarilo.
...povedal mi pred pár rokmi jeden Talian počas telefonického rozhovoru. Netuším, prečo mal taký pocit, v Bologni som už síce párkrát bola - na stanici, väčšinou som z vlaku alebo autobusu ani nevystúpila, ale dvakrát sa mi tam podarilo prestupovať, čiže som sa tam zdržala necelú polhodinku. Ten prízvuk som musela pochytiť niekedy vtedy, nevadí, že v tom čase som vedela po taliansky akurát pozdraviť a poďakovať.
