Som ospalá farba pred západom slnka. Zoznam autorových rubrík: Kvapôčky, Kvety v Slnku, Rozkvitanie, Vločky a námrazy, Nezaradené
Mám brata, ktorý je v období, keď som jeho bábikou, keď sa mu zachce dvíha ma, aj proti mojej vôli, vraví že mám malé nohy, a preto nevládzem utekať, dáva mi vždy také smiešne odôvodnenia, volá ma všelijako, všeličím, čo mu práve pripomínam.
Keď som sa ráno prebudila, okolo mňa pokoj, niečo ako biely výkres, nová strana do knihy. Na stôl som položila inú a v nej žena napísala, že nevedela, čo sa s ňou deje, kým jej to tvoja láska nepomohla pomenovať. Napadlo ma, ani ja to neviem, no môžem opäť maľovať, snažiť sa, čo najviac, to je moja nádej.
Čítam si, čo som kedysi písala, ach ako veľmi som ŤA vtedy potrebovala, rozmýšľam ako ma napadlo použiť to slovo, také...málo vzdušné, prebraté z úst básnika.
Dohodli sme sa, že sa počkáme, že pôjdeme kúpiť maličkosti a zajtra keď budem mať voľný deň dokúpim to väčšie. Zdá sa mi, že deň je medzi dvoma mrakmi, prší ráno, potom k večeru a Slnko si ich drží, nevládze a kvapky padajú, nevládze už svietiť, vlastne presvietiť, byť silné keď je slabé.
Túžim po čokoláde, tak ako sa po nej u mňa túži, celkom priehľadne, celkom priesvitne, tá túžba je nahá, žijúca v Edene, poskakujúca a zízajúca na strom „Nezjedz z jeho ovocia.
Teraz by som chcela o sebe veľa nevedieť, mať základnú paletu farieb, nemiešať ich a vybrať si na živobytie jednu, momentálne fialovú, fialové emócie, všetky fialové radosti aj váhy jej smútku. Mať po ruke tempery, nie nemusím k nim štetce, dám si ich na ruky, budem nimi mávať, dotýkať sa zeme a budem fialová brušná tanečnica.
...vznikala od piatej rána, vtedy som sa prebudila a nemohla viac spať.
To, že tu svieti slnko je tak trochu zázrak, bývam na prízemí, stojím priamo na zemi, okná mám nízko, otvorené dokorán a jedno malé zvieratko chodí tu a tam, no ja málo chápavá myslím, že je zmätené. Slnko svieti, teplo ho pritiahlo, pozorujem, teším sa zo sveta-svetla.
Na rukách odnesiem, čo ma odnáša, budem čakať na raňajky s hrsťou drevených guličiek a jediným krížom, nemyslieť len viať...povievať a plápolať, zadržím dych, vytvorím bezvetrie...prúdy ma neunesú za kopce a hory.
...vo mne stvárňuje to aj niečo iné, to čo polievam aj to, o čo sa nestarám, čo vidím aj čo nevidím, cestou tam s pohárom mala som smäd po mlieku...
Netrúfam si povedať odkiaľ pochádzam, z akého miesta som, na adresách predsa nezáleží, Tebe nie...žiadne tajomné zahalené dvere, choď si kam chceš...uzdravuj! ...záclony a prievan, vejem a TY ovievaš... PRVÝ V MOJOM ŽIVOTE...
Opýtam sa: „Hľadáš svoju princeznú? Hľadáš, keď sa skrýva?“ ...neprestavaj vravieť..., že...toto je o nás...
Babka mi priniesla biele pletené papučky, balíček žuvačiek, mojich obľúbených, obrázok anjela držiaceho ruky nad nim a nad ňou...objímajúceho život, povedala: „To si ty, on a anjel.“ Spýtala sa, či sme sa niekedy pohádali, že ona sa modlí, aby sme si rozumeli, že obetuje prijímanie za moje kvety...
Pri svojich dverách si predstavujem poštovú schránku (keby boli zamknuté vyzdvihnem si odkaz), na ľavo okno, na pravo tiež a predovšetkým svetlo, veľa svetla v dome, mandľovú chodbu so slamenými stoličkami pre stretnutých v uličkách a obrovskú sieň s bielymi záclonami pre milovaných...v mojej izbe bude pokoj a ani v noci nebudem mať strach...asi mi už dochádza, že dom, kde býva srdce...nemôže byť obyčajný dom.
Prechádzam sa mestom, idem do školy, nesmutim za ničím a podávam ruku, chcem sa zmieriť s malým uzlikom, vlnovým klbkom, ktoré v sebe mám. Prosím o detskú nevedomosť, len v tom jednom a v ničom inom, len ak ide o môj uzol, ktorý ma vie zamotať. O malú Ester nech o nej rozmýšlam, ako ma pohladí.
Zavrela by si okno? Nie je mi zima iba telu áno. Splnila som, o čo žiadala, nádych s chuťou filozofovať, no žieňa je jasné, stručné, výstižné, nechcelo by sa jej, keď je okolo kopa inej práce...
Utiekol si mi, motýlik, kam sa strácaš, nedovidím ďaleko, prázdne vrecká na púšti, nasiaknuté vodou, nik sa nenapije, neosvieži praskliny iba vädne do času, kým nenaprší do úst... ...potom kráča ďalej, zrnkom piesku k prisľúbenej studni...uzrie lásku ľúbiť a chce sa jej len podobať, žiť pre ňu, hromadiť krásu pre ňu, byť dobrôtkou pre ňu a nepoblúdiť v labyrintoch...
Tento deň bol iný, čarovný, kúzelný, po schodíkoch stúpal, no zastavil sa vo výške kam som ešte dočiahla. Krehké hľadanie, byť zrazu takí veľkí jesť príborom to, čo by za iných okolností dalo sa jesť rukami...vravíme si na striedačku, mĺčky aj nahlas, že táto chvíľa nám dáva nový zrak, že je plná a milovaná tebomnou a na dvanásteho marca sme vymysleli sestru jej spontánnosti...ako veľa kreslím, keď mi nosí papier, pre neho a s ním.
Bolo dievča, putovalo v otrhanom kabátiku, obzeralo vo výkladoch všetko, čo je možné kúpiť...že zháňa také šaty, uliate by mali byť...niečo krásne uvidela...načo by jej boli, možno sa raz roztrhajú ako starý kabát... Rozprávam si rozprávky o tom ako mi raz bude, prázdne poličky v srdcových komôrkach budem napĺňať TEBOU, a tak som išla, išla, išla...išla si po život...
