Nech je z výkresu obraz.
Dostávam dary, plnorôznych darov, dostala som toto, ale takisto zodpovednosť chrániť to.
Som poskladanáz pestrostí a takto je to dobré, lebo len takto som človekom.
Boli horúčavy, pre mňatakmer tropické, nie som zvyknutá asi by stačilo dvadsať, dvadsaťpäť, čistímlátku na kufroch, mám na sebe niečo, v čom sa hanbím a na druhý deňopäť, chcieť na osemdesiat percent a v tých zvyšných utekať, je to taknavonok aj zvnútra, no stáva sa aj naraz, začínam si priať, aby na mňazapršalo.
Čo znamená to malé, ktorémám tak rada, ktoré keby nebolo, ja by som už nebola.
Pozerám si na nohya vravím si, dnes si užijú, idem do sprchy, navlečiem si šaty, plavky dámdo slamenej tašky, krém na seba a vykračujem na miesto kde sa máme stretnúť.Ani som neplávala, mala som chuť vo vode iba stáť, robiť malé vlnky, pozerať naľudí, striedali sme sa, jedna z nás bola vždy na stráži. Strach vo mne bol,najhoršie je asi vyzliekať, bolo to pre mňa vymodlené, prežiť taký pokoj.
Ráno si otváram:
„...Pán dal, Pán vzal..."(Jób 1, 21).
Dnes sa zhovárame, ako saza to modlíme, či Bohu prikazujeme, vravíme si, že najlepšie je nenaliehať, že Onvie, čo potrebujeme a možno výsledky nevidíme, lebo málo veríme. Sedemhodinovýrozhovor, rozlúčka, no ešte sme zabudli, sedíme a hojdáme sa, kyslé jablkov ústach, smejeme sa. Po ceste na ňu myslím ako mi povedala, že sa teší z môjhošťastia a plač sa spustil neskôr, vtedy ma utíšilo hladkanie jej psa.
Niekedy mám pocit, že sašťastia bojím, že si ho príliš obzerám, o ňom premýšľam, no jeden sen madrží viditeľne v náručí.
