Som iba tvorivý človek,rezbárka Zoznam autorových rubrík: Zo života, Nedeľná chvíľka poézie, poviedka na nedeľu, Bol som na lepšom, Zo života aj iných, Z našich potuliek, Súkromné, Nezaradené
Je piatok. Pri mojej profesii nemusím chodiť do práce, ale predsa mi ráno zapípa budík. Pár sekúnd premýšľam, prečo a potom si uvedomím, že smeti vyvážajú každý druhý piatok. Aby som nezmeškala, rozospatá si ledabolo niečo nahodím a vyjdem do rána.
Snažím sa zahnať myšlienky sústavnou a intenzívnou prácou. Pobehujem s vysávačom, handrami, vedrami...Umývam chladničku, kusy nábytku, dlážku... Nalievam sa kávou a vodou a zase kávou a vodou... Keď mám pocit, že už nie je čo upratať, tak sa vrhnem na prácu - živiteľku. Chcem, už aby bol deň za mnou, aby už bol večer. Neskorý večer. Aby bolo zajtra - lepšie ako dnes.
Moja mamina bola vždy odvážna a stále taká je. Ráno nám v pionierskom tábore, niekde pri Brne, kde som trávila ako deväťročná leto, zvestovali, že vypukla vojna. Pamätám si, ako ma premkol pocit, že to hádam nemôže byť pravda... Mladé vedúce hystericky pobehovali a my decká sme nevedeli, čo robiť. Moja prvá myšlienka patrila otcovi - stíhačovi , či ho ešte uvidím....
Vonku hrmí a tuším ani poriadne nespŕchne...Dusno. Ani sprcha nepomôže. Ateliér je dnes iba môj a hudba môže revať tak, že ani telefón nepočujem...Len potom vypočujem pár zlostných odkazov. Veď nemusím byť stále na dróťe - je nedeľa.
Zohýbam sa nad prácou. Dlátko sa potichu vrezáva do dreva . Hľadá smer a tvar, ktorý potrebujem. Možno navonok vyzerám, že sa sústredím. Ale ja som taká vážna, keď sa ponáram do seba. Hľadám sama v sebe odpovede na otázky. Vraj mám sa riadiť srdcom. Srdce nemá rozum, poviem si. Nebudem sa ho radšej pýtať, viem, čo mi odpovie. Spýtať sa mojich očí? S okuliarmi na nose vidím dobre. Nevidím však pod povrch, to ma štve, a tak hľadám ďalej...
Nuž, sľuby sa majú plniť... A za dobrú prácu má byť odmena. A je úplne skvelé, ak sa pri tom aj ja môžem priživiť...Tak som pár rokov dozadu sľúbila mojej metalistke, že keď TYPE O NEGATIVE budú na dohodenie kameňom a ona si akože za svoje postoje k svojim študentským povinnostiam zaslúži, tak určite pôjdeme... No, pomlčala som o tom, že by som aj ja na ich koncert veru rada išla, riskujúc pučenicu a s ňou prevesené tenké črevo cez pľúca, ako som to zažila na Masters Of Rock pred dvoma rokmi...
Odjakživa sa priatelím s Nocou...Má to korene niekde ešte dávno v detstve, kedy bolo pre mňa sviatkom, že ma rodičia nechali pred naším domom vonku dlhšie s priateľkou. Ležali sme na deke aj s bábikami , rozprávali sme sa o všeličom a pozorovali sme nočnú oblohu.. Navždy ma očarila a pochopila som, že Noci môžem všeličo povedať a ona potme ani nezbadá, kedy sa červenám a kedy nie... Dovolí mi odpočívať , počúvať Ticho i hudbu a snívať. Snívať kedykoľvek.
Neviem, či to bolo dávno. Pracovala som takmer celý deň vo svojej samotke. Na ušiach slúchadlá, v ušiach hudba a v hlave sa tichúčko preháňali myšlienky. Chytala som posledné lúče dňa . Spomínam si na to, akoby to bolo včera.
Búrka a dážď prišli tak zrazu. Záhrada si vydýchla, Deň sa vykúpal a Noc príde už do čistého...Pôjdem jej vysypať , že tak zrazu ma niekto donútil zamyslieť sa nad tým, čo je rodina. To sú tí naši najbližší...Pre tých menších najbližších sa niekedy zodierame a otročíme... Sami ich učíme - na prvom mieste má byť rodina...Aj by sme to tak chceli... Máme deti, deti majú súrodencov, my máme súrodencov,naši rodičia majú súrodencov...Nová rodina sa tvorí tak, že si niekto berie Ju alebo Jeho a zakladá pokračovanie rodiny alebo vlastne dvoch rodín...
Vtedy si sadnem sama so sebou za akože ten čistý stôl. A začnem si vykladať tak, ako veštica bez karát. To i ono. Bohvie, či objektívne, ale snažím sa. Občas mi zavoňajú až sem Martine koláče a vôňa kvetov z Ľubkiných obrázkov. Víla Emonka mi požičala knižku...Čítam v nej o mnohých ženách a v každej nájdem kúsok tej víly a aj kúsok seba. Pomaličky prichádzam na to , čomu vlastne žijem...Emonka mi tvrdí, že žijem pravde...
Moja mladšia ratolesť mala vtedy deň ako sa hovorí, čo slovo, to samá perla. Možno vstala ľavou nohou, alebo neviem...Napríklad takéto : Ľudia sú niekedy ako stádo. Ľudia sú otrasní... Pri návšteve Bojnickej ZOO som jej aj musela dať aj za pravdu... Mami, pozri, tá blonďavá krava fakt nevie čítať! Jasné, že som sa nepozrela do ohrady - slovo krava sa určite nevzťahovalo na zviera...Blonďavá krava práve v tom okamihu kŕmila slona napolitánkou a nejaké odrastené dieťa mu strkalo pred chobot čipsy. Skutočne neviem, či slonovi chutilo, keď si to vopchal do papuľky...Takmer pred každým piatym návštevníkom bola tabuľka s prosbou, aby návštevníci zvieratá nekŕmili, lebo ohrozujú ich zdravie... Asi tam boli tie tabuľky zbytočne, alebo ľudia nevedia čítať...
Niekedy je späté s mojou robotou tak trochu cestovanie. Čo mám zobraziť, zvyčajne chcem vidieť na vlastné oči...Je to aj trošku akoby cestovanie v čase. Do takmer zabudnutia,na krásne miesta. Niekedy sa teším, že je Slovensko také malé. Nikam nie je až tak ďaleko, a tak sa oči môžu aj trochu doslova popásť. Napríklad taký kostolík v Lančári. Zasvätený je sv. Michalovi Archanjelovi. Prvý krát sa spomína v roku 1332. Je pôvodne gotický, neskororenesančne prestavaný.Čnie sa dominantne v krajine a stáva sa jej organickou súčasťou. V jeho opevnení sa človek ocitne vo svete ticha, uzatvorený a chránený pred vonkajším svetom. Ponad opevnenie je nádherný výhľad na krajinu. Vraj v interiéri kostola je vzácna baroková výzdoba. Žiaľ, nepodarilo sa mi ju vidieť. Možno niekedy nabudúce ...Sú miesta, kam sa človek rád vráti.
Dnes bol nádherný deň! Zo seminárky som nespravila ani čiarku! Skonštatovala moje večne usmiata staršia ratolesť. Keby bola menšia, zaťapkala by aj ručičkami. Má pravdu, sú niekedy dni, ktoré si dokážeme podľa predstáv spolu perfektne užiť... Vyberieme sa kam chceme, zabudneme na starosti a povinnosti - jednoducho vypneme. Veď žijeme iba raz. A tak sme sa vybrali v sobotu do Hronského Beňadiku...Cestou sa pred nami otvoril kus krásnej krajiny a z dediny trčali dve veže jedného z našich najstarších kláštorov.
A ty,črtek - ňečrtek , neper ty vác ve štvrtek! Ďe je hlava, ďe je riť? Ňemám koho obariť!!!! Tak táto zelenoštvrtková riekanka ma napadla, keď som dnes zavesila oprané záclony na šnúru v záhrade. Na zelený štvrtok by sa podľa povier nemalo vraj prať... Aj bosorky sa vraj viac aktivizujú...Jednoducho je treba sa mať na pozore...Všetko dnes vyzeralo ako krásny slnečný a kľudný deň...
Niekedy akoby sedím sama oproti sebe a rozprávam sa. Je načase nezašívať sa do ticha. Nemiznúť pred Nocou a neskrývať sa pred spánkom. Problémy z minulosti sa ma tak hlboko dotýkali, že som akosi vnímala iba svoje bytie a dovidela som asi najďalej tak po vlastné deti. Bolel ma nesplnený sen o rodine. O takej rodine so všetkými. Keď ten povestný pohár nielen pretiekol, ale sa aj rozbil , pohrúžila som sa do práce. A keď som bola sama, okamžite som sa ponorila do ticha. A vylizovala som si rany. Rasťo mi chýbal. Ale nie ten, od ktorého som doslova ušla. Ale ten, ktorého som si idealizovala, ten akého som chcela pri sebe mať. Až kým nás smrť nerozdelí - ako sa hovorí...
Emonka sa ma spýtala ako vnímam čas. Tak som si uvedomila, že asi tak zvláštne. Ja akoby stojím v čase a život sveta beží okolo...Snaží sa ma strhnúť so sebou, ale darí sa to iba na okamihy. Akoby nejaký film bežal okolo mňa . V tom filme niektoré reálie vôbec nemusím...Keď chcem, zastavím okamih a vtesnám ho kamsi do dreva..Zredukujem ten veľký svet na pár metrov ateliéru..Vraj pravda je len jedna...Nebudem polemizovať, veď sa hovorí, že každý má svoju pravdu. Ja tú svoju objavujem každý deň.
Pilinuša vystrela od roboty zohnutý chrbát. Sval na pravej ruke hnusne štípal. Mám už na dnes dosť, povedala si. Vonku je zima, ešte treba drevo nakálať. S chuťou do jedla sa malá Pilinuška už narodila., takže ani slabá nebola..Odhodlane vzala sekeru do ruky.V spomienkach sa jej vybavila svetlovlasá víla Emonka : Raz budeš žiť pravde, zaveštila. Toto je asi tá pravda, povedala si Pilinuša a bách,rozletel sa klát na tri časti..Potom ďalší a ďalší...Zimný vzduch sa rozochvel a prileteli tri holúbky :
Je deň. Odtrhnem sa od práce vyberiem sa na cestu. Idem smerom na juh. Na ešte väčšiu nížinu, než na akej žijem. Občas odlepím oči od cesty a vnímam priestor, ktorý pretínam. Prísna a zeleno-čierna horizontála. Stromy akoby rástli rovnejšie , vzpriamenejšie ako u nás. Pozostatky starých gazdovských domov. Hlavnú cestu križujú iné vedľajšie cesty a cestičky...
