Michal Herman

Bloger

Počet článkov: 142
Páči sa: 0x

Normálny mladý chalan, ničím zvlášť výnimočný. Všetko podstatné sa dozviete z článkov. Zoznam autorových rubrík: Súkromné

Zoznam článkov blogera

Michal Herman

(022)

Pokračovanie: Otec sa v nemocnici pomaly zotavoval. Mohli sme viesť stále dlhšie a dlhšie spoločné rozhovory. Niekedy sa na chvíľu zamyslel a potom som z neho už žiadne slovo nedostal. Vzal som ho za ruku a vyšli sme spoločne po schodoch na oddelenie. Odovzdal som ho sestričke a pobral som sa do Mestečka. Niekedy mali lekári pocit že sa ocino cíti veľmi dobre, inokedy sa to náhle zmenilo. Ale celkovo som mal pocit že sa to s ním zlepšuje. Spomínal si na mnoho vecí a živo so mnou diskutoval. Začal som byť veľmi šťastný no zároveň som vedel že sa to môže rýchlo zmeniť a ja zase utriem hubu. Neklesal som už toľko na duši. Vedel som že keď sa otec vystrábi nenechá ma v kaši a zastane sa ma vo všetkom. Potreboval som ho. Otec s matkou sa rozviedli keď som mal tri roky. Matka pravidelne platila alimenty štyristo korún. Platila poctivo. Posielala peniaze zloženkou. často som tu časť zloženky žmolil dlhé hodiny v rukách. Predstavoval som si už ako väčšie dieťa žeby nám moja skvelá matinka prestala platiť alimenty a my s otcom by sme ju nechali uvrhnúť do temnice a potom by som ju šiel navštíviť.

20. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
6

Aby sa mali decká z ústavov lepšie (021)

Michal Herman

Aby sa mali decká z ústavov lepšie (021)

Pokračovanie: Nejde mi o to aby som vzbudzoval planý súcit, keď píšem o sebe a deckách uväznených osudom v detskom domove v Zlatovciach. Ide mi o to aby ľudia poznali tieto deti so silným osudom, ktoré nemajú nič len samého seba a majú len tých čo dopadli rovnako ako dopadli oni. Sú bez úcty, lebo im ju nikto nikdy nedal a sú bez rodiny a priateľov z vonka. Vlastne nikam nepatria. Tie hromady deciek sa dusia medzi sebou ako sa dusí mäso v zavretom kastróle a neprijímajú nič cenného z toho sveta za plotom detského domova. Nemajú žiadne peniaze, pozornosť ani základné veci a nemajú ani priateľstvo a ani lásku. Ani vlastnú posteľ. A ešte na nich ti, čo sa majú o nich starať kašlú a ukrutne im zhoršujú život, ktorý je už teraz hnusný. Zopakujem to ešte raz. To čo robí deťom v Mestečku Zlatovce z ich života peklo sú mnohí ujovia vychovávatelia a tety vychovávateľky, ktorí su tu zamestnaní. O toto mi ide aby som na to ukázal. Kto chce nech číta a kto nechce nech nechá tak.

20. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
0

Aspoň nebudem decáku nič dlhovať (020)

Michal Herman

Aspoň nebudem decáku nič dlhovať (020)

Pokračovanie: Zdá sa že som našiel svoju vnútornú cestu. Najskôr kamaráti spolužiaci a dievčatá, škola. Potom dhlo, dlho nič a nakoniec Mestečko. Len sa tam prísť vyspať, nič viac. Do ničoho sa príliš nemiešať a viac menej kašľať na čudné vychovné postupy vychovávateľov a vychovávateliek. Proste sa obrniť a nič a nikoho si nepripustiť blízko k telu. To bola moja filozofia ktorú som objavil v sebe a ktorá čuduj sa svete dokonca celkom dobre fungovala. Mať na háku, tak sa volala. Silvia chodila do našej triedy na zdravotnú školu v Trenčíne od prváku. Bola pekná a múdra. Páčila sa mi. Patrila k tým najkrajším babám v triede. Raz prišla ku mne, už v druhom ročníku a spýtala sa ma, či chcem vedieť čo sa jej v noci snívalo. Prekvapene som sa na ňu pozrel a povedal som, „radšej nie." Napriek tomu pokračovala. „Miško, snívalo sa mi že sme ťa vytiahli z Mestečka a adoptovali si ťa." To čo bolo? Pomyslel som si. Celý zvyšok vyučovania som na ňu myslel a stále som ju pozoroval. Keď ma na druhý deň uvidela zahlásila, „ahoj bratček."

19. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
16

Vzťahy a priateľstvá v detskom domove (019)

Michal Herman

Vzťahy a priateľstvá v detskom domove (019)

Pokračovanie: Vychovávateľ Golián neposkytoval to čo dokázal poskytnúť ujco Lisník. Stále ste mali na jazyku nejakú nádavku a hnev v srdci. Niekedy bol ako žena. Stále mi nadával za neskoré príchody za rajóny a ja neviem čo všetko. A furt sa chcel hádať. Bol nerozumný. Pri ňom som nebol nikdy v pohode. Cítil som, že je to slaboch ale chcel si to kompenzovať na nás. Nedokázal nikoho inšpirovať. Ten incident, keď chytil Mira pod krkom sa nikdy nedostal na riaditeľstvo. Keď sa Miro, potom čo ho Golián chytil silno pod krk prebral zo spánku, počastoval ho chlapec ďalšími nádavkami. A mal veru prečo. Vychovávateľ Golián mu povedal, že si ho chytí mimo Mestečka, niekde v tme medzi barákmi a že si to s ním potom vybaví. Miro sa začal smiať. „Mimo Mestečka a v tme? To sa mi nikdy nestane. Nikam ma predsa nepúšťaš." Vychoš Golián dovolil deťom tykať mu. Miro bol z tejto veci tak rozhodený že dokonca lanáril nejakých chalanov z vonku, aby dali Goliánovi po ústach. Chválabohu nakoniec z toho zišlo.

19. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
0

Nikto im nedal právo (018)

Michal Herman

Nikto im nedal právo (018)

Pokračovanie: Keď ste vošli do našej výchovnej bunky ocitli ste sa v malej predsienke, v ktorej boli šatníky s botníkami a vešiaky. Napravo boli dvere do kuchyňky. Tu vychovávatelia pripravovali stravu pre všetky deti z bunky. Z predsienky ste potom vošli do obrovskej miestnosti, ktorá bola rozdelená na obývačkovú časť a jedálňovú časť. Vzadu napravo bola herňa s televízorom, spoločenskými hrami a nejaká ta herná konzola. Playstation a podobne. V prednej časti bol byt vychovávateľov. Pod schodami bola práčovňa. V strede tejto spodnej obytnej časti boli schody vedúce na prvé poschodie. Tu na poschodí boli sociálne zariadenia a izby chovancov. Takýchto buniek bolo v detskom mestečku sedemnásť. Podobali sa jedna na druhú. Boli porozhadzované po parku v čudných útvaroch po štyroch. Jedna bola zvlášť. Bola to diagnostická bunka, tá bola trochu iná. Tie štvorky buniek tvorili taký čudný obrazec. Podobal sa na hákový kríž. Nič som tým nechcel naznačiť. Bol rozdiel, ktorý vychovávateľ práve slúžil. Ak slúžil ujco Lisník, bol poriadok a čisto. Deti posedávali po priestore.

19. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
0

Moja vnútorná domovácka katarzia (017)

Michal Herman

Moja vnútorná domovácka katarzia (017)

Pokračovanie: Po tom poslednom extempóre v destskom mestečku sa v mojom vnútri niečo zlomilo. Hovorím o tom poslednom incidente s judge Martinkovou, o ktorej sa hovorilo že pred tým než prišla robiť do Mestečka, robila bacharku v kriminále a vychovávateľkou abatišou Berdákovou. Došla mi všetka trpezlivosť. Je to vlastne jedno aký v Mestečku budem, ako sa tu budem správať. Či budem dobrý alebo zlý, je to absolútne jedno. Naívne som si myslel, že keď budem dobrý a ukáznený, lahšie to tu prežijem. Figu borovú. Je to úplne jedno. Prišiel som na to, že výsledkom bude vždy len nespokojnosť a následovať budú len tresty a neustále šikanovanie zo strany vychovavateliek a personálu. Rozhodol som sa, že si budem odteraz žiť tak ako sám uznám za vhodné. Že si budem robiť, čo sa mi zachce. Nemá cenu sa snažiť o pozitívnu sebaprezentáciu. Vždy to nakoniec výjde na stejno. Malo to byť moje prebudenie sa naspäť do života. Moje oslobodenie a výsledok mojej katarzie, ktorú som práve kdesi hlboko vo vlastnom vnútre zavŕšil.

18. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
0

Spoločne s bohom v našej výchovnej bunke (016)

Michal Herman

Spoločne s bohom v našej výchovnej bunke (016)

Pokračovanie: Jedna z vychovávateliek z našej výchovnej bunky v detskom domove Mestečko Zlatovce odišla na materskú dovolenku. Stále sa smiala. Zažil som ju len pri niekoľkých službách. Zdala sa mi celkom v pohode. Ani si už nepamätám jej tvár, viem len že bola dosť mladá. Mala možno dvadsaťpäť rokov. Keď odišla, stále ju zastupovali nejaké iné vychovávateľky z iných mestečkárskych buniek. Striedali sa v zastupovaní. Pár dní jedna vychoška a potom zase prišla na jej miesto iná. Furt ste si museli na niekoho zvykať. Každá mala iné zvyky a iný prístup ku nám. Pani vychovávateľka Berdáková. Mohla mať tak päťdesiat rokov. Možno viac. Nikdy som ju nevidel usmiať sa. Myslím si že vychovávatlia by sa mali vedieť usmievať. Popri vysokoškolskom diplome by som to dal ako jednu z požiadaviek pri nástupe do roboty. S Braňom jediným vysokoškolákom z našej bunky, ktorý študoval za učiteľa v Nitre, sme sa dohodli že pôjdeme spoločne na pizzu. Pozval ma v rámci nášho spoločného poznávania. Mal tuším sociálne štipendium, bolo to nejakých šesťtisíc korún. Viete stále tu hovorím o korunách. Môj pobyt v decáku v Zlatovciach začal v tom roku keď ešte spoločne platilo euro aj koruna.

18. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
0

Spomienka na mestečkára Karola (015)

Michal Herman

Spomienka na mestečkára Karola (015)

Pokračovanie: Včera ma kamarát a spolužiak zo základnej školy, Marcel aj so so svojou priateľkou pozvali do reštiky. Mám to k ním kúsok. Reštika patrí rodine jeho dlhoročnej priateľky Kaji. Obaja sú moc fajn. Škoda, že nemajú na mňa viacej času. Marcel mi po chvili povedal, že jeden náš spolužiak zo základky pred tromi týždňami zomrel. Volal sa Marek. Chodili sme všetci spolu na Kubransku základku. Až v devine sme sa stali veľkí kamaráti, pred tým ani nie. Skôr sme sa obchádzali. Keď mi to včera Marcel povedal, na chvíľu mi od prekvapenia vyrazilo dych. Zaskočilo ma to poriadne teda. Takže vo svojich dvadsiatich jedných rokoch som už vo veku, keď mi vymierajú vrstovníci. No to je pekné. A to už je treti za sebou. Zaujímavé je že ani s jedným som sa zo začiatku príliš nebavil.

18. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
0

Môj vychovávateľ v domove (014)

Michal Herman

Môj vychovávateľ v domove (014)

Pokračovanie: „Miško si iný." Zahlásil ujo vychovávateľ Lisník. „Ako to myslíte ujco?" Začal som mu hovoriť ujco. Oslovenie ujo mi pripadalo hlúpe. Príliš poddávajúce sa. Oslovenie ujco bolo viac nezávislé. Dovoľovalo mi to určitý odstup. Nevadilo mu to. Vľúdne sa spýtal, prečo ho tak oslovujem. Vysvetlil som mu, že sme mali rodinného priateľa, ktorého som takto oslovoval. Sedel som v hale a pozoroval som ako ujco Lisník jedná s druhými deckami. Bol priateľský a prirodzený. Jeho prístup nehovoril jaVásIdemTerazVychovávaťVySmradi. Nikdy nás nehladkal po hlavičkách. Prejavoval sa ako naozajstný chlap. Férový a dobrý chlap. A prejavoval často vtipnosť. To je podľa mňa dôležité. Najdôležitejšie. Keď niekto s vami vtipkuje, znamená to že vás berie na vedomie. Toto už je len kúštik od kamarátstva. „Idem sa okúpať," povedal som ujcovi Lisníkovi. „Ale neprežeň to," zakričal na mňa. Neskôr som sa ho opýtal, „ako to myslíte ujco, že som iný?"

17. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
2

Naša výchovná bunka v decáku (013)

Michal Herman

Naša výchovná bunka v decáku (013)

Pokračovanie: „Michal pokojne choď von za deckami. Nemusíš sa stále pýtať. Tu už nie si v diagnostickej bunke. Ak pôjdeš mimo areálu do dediny alebo do mesta, potom nám daj vedieť a prestaň už stále prosíkať." Tie slová uja vychovávateľa Lisníka mi zneli ako rajská hudba. Bol to v pohode chlap. Vlastne bol už dedko. Bol už stary vtedy. Preťahoval na dôchodku. Bol to snáď najstarší a najdôležitejší káder v Mestečku. Mal dve vysoké školy a bol tuším kedysi aj trener. Neviem to presne ale počul som že bol aj riaditeľom nášho detského domova. Poznal úplne každého. Aj ľudí, ktorí nikdy v pedagogike nerobili. Kohokoľvek som spomenul, každého poznal. Bol neuveriteľný. Raz si z neho nejaký chalan z našej bunky parádne vystrelil. Prišiel za ním a spýtal sa ho, či pozná Anču Dlaňovú. Ujo Lisník bez zamyslenia vážne odpovedal. "Aj tú poznám" Možno to bol od neho vtip. Pobavil som sa. Všetci mu vraveli Jednička. Bolo to skoro oficiálne označenie každého hlavného vychovávateĺa v každej výchovnej bunke v Mestečku. Jednička. Bol vlastne šéfom vychovávateľov, ktorých sme v bunke mali. Choď za Jedničkou, nech to rozhodne, zbavovali sa zodpovednosti ostatné vychovávateľky.

17. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
0

Konečne idem do výchovnej bunky (012)

Michal Herman

Konečne idem do výchovnej bunky (012)

Pokračovanie: Deň bol v detskom domove vďaka mojej škole ešte svetlejší a večer a noc, keď som sa vratil do ústavu, ešte tmavší a čiernejši. Bol som v napätí, čo si na mňa vymyslia vychovávateľky tentokrát. Riadne si si neustlal. Neupratal si rajón, ktorý si mal pridelený. Bol si zlý na chovanca. Drzí na vychovávateľku a podobne. Nič čo som urobil nebolo dosť dobré. „Dajte mi už pokoj," zakričal som a treskol som dverami izby. Po chvíli som vyšiel z izby a spýtal som sa či mi nedoniesli z jedálne obed v obedári. „Veď si prišiel neskoro," vysvetlila mi vychovávateľka. „A kedy som mal prísť, keď nám vyučovanie v škole skončilo o štvrtej a obedy sa tu vydávajú do tretej hodiny?" „Za chvíľu bude večera," uzavrela náš rozhovor vychovávateľka. Nedal som sa len tak a opýtal som sa jej, či by mi nemohlo Mestečko platiť obedy v škole. Arogantne mi povedala, že to nejde, pretože navštevujem školu v Trenčíne a tak musím chodiť na obedy do ústavu.

16. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
4

Z detského domova ku poslancovi (011)

Michal Herman

Z detského domova ku poslancovi (011)

Pokračovanie: Neodsúdil by som žiadneho mestečkára. Ľuboš, už som ho tu spomínal, zmenil som mu meno, aby keď sa stretneme v Trenčíne ma neprefackal. Na neho som proste nemal. Pekný vysoký chalan, športovec. Jeden z bratov chalana, ktorého si osvojil Bela Bugár. Tuším bol o rok starší ako ja. Okolo sedemnásť. Má niekto šťastie. Nie kvôli tomu, že je možno pracháč, ale že chlapcovi poskytol svoj domov. To je exclusive. Skôr som tu na blogu napísal, že si mal Bugár zobrať všetkých súrodencov, aby zbytočne netrhal rodinu. Mal ešte troch alebo štyroch súrodencov, nijako zvlášť sme sa nekontaktovali. Ja som poznal viac len Ľuboša. Aspoň že poslanec tohto jediného vytrhol z prostredia Mestečka. Ľuboš, brat toho šťastlivca bol nekorunovaným kráľom Mestečka. A to nemusel o to nijako zvlášť usilovať, a ani neusiloval. Decká šli za ním, kam sa len pohol. To čo si decká v domove najviac vážili bola inteligencia a priateľstvo. Ak ste nejakému domovákovi povedali „si cool" roztrhal by sa pre vás. Dýchal by za vás. Ľuboš mal za sebou dva pobyty v polepšovni. A to naozaj nebol zlý chalan. Aj keď jeho celkové skóre navonok tak nevyzeralo.

16. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 658x
2

Z detského domova každý deň do školy (010)

Michal Herman

Z detského domova každý deň do školy (010)

Pokračovanie: My sme tvoje mamky a toto tu sú tvoji súrodenci. Akoby mi práve toto oznámili, keď ma do detského domova na začiatku priviezli. Áno, moji súrodenci, ktorí mi od prvej chvíle vážnym spôsobom budú narušovať súkromie, denne mi budú kradnúť oblečenie, veci zo skrinky, súčiastky z môjho počítača, provokovať ma a žalovať na mňa za každú hlúposť vychoškám. A moje premúdrelé matere, hneď štyri naraz som ich mal, ktoré sa mi budú miešať do všetkého. Večne budú najedované a neprístupné (až na jednu vynimku), ktoré nikdy neporozumejú, že o tri mesiace budem mať sedemnásť rokov a že potrebujem určitú mieru súkromia, alebo na druhej strane aj určitú voľnosť. Keď som sa vracal zo školy, navštívil som vždy na krátko otca v nemocnici. Aj s tým mali vychošky problém. Sestry na oddelenív nemocnici s tým problém nemali, aj keď zrovna neboli návštevné hodiny. „Už vás ocino čaká." Volali z ďaleka. Nebol som dlho. V domove mi vždy nadávali. Vraj mám isť hneď zo školy domov. Aj za toto hrozili polepšovňou. Stále zakazovali. Žiadni kamaráti, žiadna nemocnica. Každú chvíľu som vyfasoval zaracha, hlavne cez víkend, aby to viacej bolelo.

15. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
12

Mám v decáku kamoša (009)

Michal Herman

Mám v decáku kamoša (009)

Pokračovanie: Niekoľko detí z detského domova, vrátane Veroniky z diagnosťáku ma upozornilo na istého chalana. Každý mi ho odporúčal ako kamaráta a správneho týpka. Vzťahy sú pre decká z decáku dôležité. Nemajú nič len samých seba. Pre každé decko bolo priateľstvo cenné. Upozorňovali ma stále na akéhosi Mira. Priezvisko radšej nedám. Práve nastupoval do Bratislavy, učiť sa za čašníka. Zrejme sa stal niekde nejaký omyl. Mal pôvodne nastúpiť do školy V Trenčíne, na Jilemnického ulicu. Niečo sa však v kancelárii v Mestečku poplietlo a tak musel nakoniec nastúpiť do Bratislavy. Neverím, že niečo niekde splietli. Mirovi nepomohlo ani prosby, že tu v Trenčíne ma svoju priateľku, kamarátov s ktorými tu chce byť. Prosil, no nepomohlo mu to. Vedenie Mestečka neustúpilo. Čo pedagogického bolo na tomto prístupe, tomu teda dodnes nerozumiem. Chlapec musel nastúpiť do učenia do úplne neznámeho prostredia mesta školy a internátu v Bratislave. Ako pätnásťročný. Stále ma niekto na neho upozorňoval. Vraj aby som ho v Mestečku vyhľadal.

15. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
2

Do normálneho režimu Detského domova (008)

Michal Herman

Do normálneho režimu Detského domova (008)

Pokračovanie: Svoje články tu nahrávam do rubriky Rodina, rozmýšľal som ešte o rubrike Jedlo, ale toho moc v detskom domove nie je. Možno ešte do rubriky Sťažnosti by sa dalo, ale kto by moje výlevy riešil. Nakoniec som teda zvolil nahrať svoj článok do rubriky Rodina. Chýba mi tu rubrika decák, alebo slušne povedané Detský domov. Pri dvadsiatich tisíckach blogerov sa bližšia personalizácia asi ani nedá.

14. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
0

reklama

Z decáku do krčmy (007)

Michal Herman

Z decáku do krčmy (007)

Pokračovanie: Som ťažký dyslektik, nikdy zo slovenčiny neznámkovaný. Ak by mi aj dali pätorku, bolo by to vážne podhodnotenie mojich štúdijných výsledkov zo Slovenčiny. Za päťkou sa už ísť nedá. Učiteľky na Zdravke mali pocit, napriek jednoznačnému postoju psychologickej poradne, že ma len tak ľahko nemôžu pustiť do ďalšieho ročníka, ako to odporúčal špeciálny pedagóg. Dali mi spraviť opravky, mal to byť ich osobný, nadpočetný a zbytočný vstup do problému. Porádek je porádek. Ak by ste mali po mne niečo prečítať, veru by ste sa riadne zapotili. Jediná vec je v ktorej som v rámci sloviny na základke vynikal, bol sloh. Na konci prvého ročníka strednej školy som teda robil postupové skúšky, aj tak som zo seba nič lepšie nedostal. Nevadilo mi to, bolo to celkom fajn spestrenie môjho kobkárskeho života.

14. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
2

Z decáku ku psychiatrovi (006)

Michal Herman

Z decáku ku psychiatrovi (006)

Pokračovanie: Prekvapilo ma zdesenie deciek u nás v škole, keď som im povedal, kde je moje súčasné útočisko. Ich záujem a účasť ma dosť prekvapila. Účasť prejavili aj niektoré babenky s ktorými som v prvom ročníku Zdravotnej školy nenašiel spoločnú reč. Prišiel som za Aďkou a pýtal som od nej cigaretu. Priam sa išla zblázniť, keď nejakú hľadala v kabelke. Podala mi cigaretu a usmiala sa na mňa. Nikdy sa na mňa priamo neusmiala. Bola dvanástkou na stupnici od jedna do desať. Vzal som chalanov a išli sme si zapáliť. Kým som bol preč urobila Aďa v triede zbierku na mňa. Keď som sa vrátil podala mi šesťdesiat korún a povedala mi, aby som si kúpil cigarety. Všetky baby na mňa prajúcne zírali. Bol som v rozpakoch. Dnes je Valentína, všetkým babenkám zo Zdravky v Trenčíne posielam veľkú pusu. Aj tým našim i dnešným, vlastne všetkým babenkám.

13. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
2

Z decáku konečne do školy (005)

Michal Herman

Z decáku konečne do školy (005)

Pokračovanie: Bojoval som sám so sebou, aby som sa nejako dokázal vysporiadať s tým, čo mizerného teraz žijem. Pochopil som, že je to o mne, aby som dokázal otupiť ostrie vlastných citov, pretože to ja trpím. Otec v nemocnici skoro nevníma, ale ja som tu vystavený vlastnej zdrvujúce slabosti. Prestal som si úplne veriť. Sám seba som pokladal za nešťastného a to neni dobre. To čo mi najviac vadilo na mojom pokakanom stave, bola vlastná nedôstojnosť s ktorou som sa musel reálne potýkať. Už som nebol nik. Len niktoš a lúzer. Vždy keď som došiel do svojej izby, sedelo nejaké decko za mojim počítačom a mlátilo do klávesnice. „Okamžite to nechaj a vypadni," rozreval som sa na votrelca. Žena zo sociálky, ktorá pre mňa vtedy došla, aby ma odviezla do decáku, mi povedala, že si nemusím brať so sebou takmer nič, že v detskom domove majú všetko. A sladko sa usmievala.

13. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
15

V decáku musíte byť furt v strehu (004)

Michal Herman

V decáku musíte byť furt v strehu (004)

Pokračovanie: Bol som paralyzovaný z tej situácie. Oberú vás o súkromie o všetko. Ja viem, že za to, ako som skončil nikto nemohol. A už vôbec nie decká, alebo vychovávateľky a vychovávatelia z detského domova. Aj po piatich rokoch od príchodu tam, to mám v duši poriadne zrolované. V prvom diely svojho spominania som hovorli o Veronike, 14 ročnej Rómke. Nevyzerala zle. Dokonca ma istý čas vzrušovala. Keby som nemal v duši toľko smútku, iste by sme niečo poriešili. Veľa sme sa rozprávali. Rozhovor lieči, dáva zabudnúť. Rozprávala mi o tom, že robila striptíz a spala s chlapmi a že ju nakoniec vzala sociálka a umiestnili ju sem do diagnostickej bunky. Vraj ona nemôže isť do bunky s normálnym režimom, ako pôjdem ja. Nerozumel som prečo, ale tvrdila mi to. Veril som jej. Je ľahšie veriť, keď nemáte energiu ani na rozmýšlanie a nie to ešte na protirečenie. Ak máte akú takú silu, viete protirečiť, mne sa však nechcelo. Len som tam sedel na postely a usmieval som sa, keď sa ma spýtala, či ju počúvam, prebral som sa a po chvíli, keď začala hovoriť, upadol som zase do kómy. O pár dní ju prišli navštíviť rodičia.

13. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
4

Pomaly sa oťukávam v decáku (003)

Michal Herman

Pomaly sa oťukávam v decáku (003)

Pokračovanie: Denne som musel psychologičku prosiť, aby som mohol navštíviť svojho otca v nemocnici, že ho veľmi potrebujem vidieť. Musim povedať podstatnú vec. Ja som bol v detskom domove dobrovoľne. Nebol som tam umiestnený na rozhodnutie súdu, ako väčšina deciek. Vlastne som za tú dobu, čo som tam bol, nepoznal decko, ktoré by tam nebolo na priame nariadenie súdu. I keď vo výsledku je to asi jedno. Keď sa otcovi už veľmi priťažilo, šiel na úrad aj so mnou a veci sme tam vybavili. Obaja sme plakali. Ako som vravel, bol som z toho všetkého hotový. Nikdy nezabudnem na tie pocity, čo som vtedy zažíval. Už som zabudol na mená úradníčok na Obvodnom úrade v Trenčíne, na sociálke, ale na to ostatné, čo mi vtedy povalilo môj život, som doteraz nezabudol.

13. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
4

reklama