Články od Michal Herman

Michal Herman

Hostiteľské pobyty u môjho otca (042)

Pokračovanie: Na hostiteľský pobyt som mohol ísť každý boží víkend. A každulinké sviatky. Bolo to pre mňa ako sen. Mal som pocit že sa od šťastia zbláznim. Cez pracovný týždeň škola a navečer návrat do ústavanskej bunky. Nejako ten týždeň prežiť a potom v piatok zhodiť z pliec školskú tašku a rozbehnúť sa za ocinom. Bolo to nádherné a oslobuzujúce. Zrazu sa zo mňa stal len nejaký mladý človek čo prežíva školský týždeň na internáte a na víkendy sa vždy vracia domov. Mohli na mne cez týždeň pokojne rúbať drevo. S vidinou víkendu by mi nevadilo už absolútne nič. Už nikdy ten beznádejný dlhý nikdy sa nekončiaci čas ktorý sa vliekol bez akejkoľvek nádeje na moju záchranu. Mestečkársky nikdy nekončiaci čas aký som zažíval pred hostiteľskými pobytmi u môjho otca.

1. mar 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
0

Michal Herman

V tom najlepšom poriadku Miško (041)

Pokračovanie: Vychovávateľ Golián bol doslova fenomén. Potreboval som istý čas aby som sa nad ním poriadne zamyslel. Pochopiť ho a stráviť. Aj tak som na nič neprišiel. Toľko pretvárky som ešte nevidel. Nevravím že falše. Kto sa rozhodne vychovávať deti, nebude až tak falošný. „Pozri sa na tu ruku, ta ti zruší zubnú kartu," vravel. A často to pred deckami opakoval. Malé deti sa smiali a hádzali sa s nadšením o posteľ. A potom pridal nejaký vtip. Vyvrátil som oči a odišiel. Bol veľký a silný kamarát. Decká by si ho určite zamilovali keby neslúžil len každý štvrtý deň. To už stačili zabudnúť na všetky podnety. Mal v sebe niečo priateľské a férové. Toto zaberalo hlavne na malé deti. Nemalo to takmer žiadny vplyv na staršie decká v našej bunke. Práve ten rozdiel bola jeho hodne zraniteľná časť povahy. Do tej diery staršie deti vrazili ruku a natrhli mu face. Jeho achilova päta. Ženska časť jeho osobnosti. Upratoval varil a bol mimoriadne pedantný. To všetko učil aj nás.

1. mar 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
0

Michal Herman

Miško už ide tvoj otec (040)

Pokračovanie: Ten kontrast ma dostával. Pohoda a priateľské prostredie v našej triede zdravotnej školy a na druhej strane moje strádanie, ako po psychickej tak i po telesnej stránke v detskom mestečku popoludní, keď som sa vracal naspäť. Potreboval som sa dostať z bunky zúfalo von aby som sa nezadusil. Vyhýbal som sa prítomnosti v decáku. To prostredie sa mi hnusilo. Už ma prestali vychovávatelia otravovať a trestať v súvislosti s mojimi návštevami u otca. Aj tak si vždy niečo našli. Teta doktorka Havranová zo sociálneho úradu v Trenčíne im asi telefónovala, aby ma prestali v tomto obmedzovať. Možno sa vychovávatelia báli konkurenie starostlivosti a pozornosti ktorej sa mi stále dostávalo od môjho otca. Mali chuť s ním bojovať. Otec ma počas pobytu v decáku stále podporoval. Keď bol pri vedomí. Odvtedy čo už mal kontakt so svetom sa živo zaujímal o moje šťastie. Keď som ho aj s kamarátom presťahoval z trenčianskej nemocnice do malej garsoniery Za mostami v Trenčíne, otec chodil za mnou na návštevy do ústavu. So železnou pravideľnosťou.

29. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 367x
0

Michal Herman

Fiktívna riaditeľka detského domova (039)

Pokračovanie: Stále som musel vyháňať nejaké decká z mojej izby. Prišiel som do izby a večne niektoré z nich sedelo na mojom počítači a divo hrabalo po klávesnici. Zamykať izby sa nedalo. Žiadne súkromie. To nemá Mestečko na jeden zámok s kľúčom do dverí? Decko v domove nemá právo na žiadne svoje súkromie? „A čo chceš pred nami tajiť Miško?" starostlivo sa opýtala ktorási z nich. A to organizujú celý mestečkársky život v devädesiatichdeviatich percentách ženy. Vedú a organizujú život zhruba stopäťdesiatim deckám. Vytvárajú rozhranie pre všetky ich pocity túžby a nádeje a pre všetko. Láskavé, milujúce a vždy za každých okolností chapajúce ženy. Samé sú určite mamy. Každá vychováva svoje vlastné deti vo svojich vlastných rodinách. Prídu zrazu do Mestečka, rozumejte do roboty a stanú sa z nich nemilé a nechapavé zvery. Mohli ste prosiť spínať ruky, nič vám nepomohlo. Potom keď odchádzali z roboty, keď sa im už končila pracovná smena pomaličky sa rozjasňovali. Keď prišli domov určite už toľko nezúrili a nepenili. To by s ními ich deti ba ani manžel dlho nevydržali.

29. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
1

Michal Herman

Vikendové návštevy môjho otca (038)

Pokračovanie: Základnou menovou jednotkou v detskom domove v Zlatovciach bola jedna cigareta. Skrátene jedna cíga. Za niekoľko cigariet ste si zjednali v Mestečku takmer čokoľvek. Od sexu s ktoroukoľvek babou, cez hudobnú vežu až po perfektnú bundu. Ak ste ku tým cigaretám pridali liter nejakého trvdého alkoholu, alebo dva mohli ste dostať od deciek ktoré sa na takéto veci špecializovali aj zbraň. A cena sa dala zjednávať. A to až na nulu. Všetko zaležalo od šikovnosti kupujúceho. Tráva či iné tvrdšie veci bola samozrejmosťou. I ja som si zadovážil. To preto aby som sa raz a navždy utvrdil že už nikdy žiadne drogy. Niektoré veci musíte vyskúšať aby ste vedeli prečo ich nechcete. Jeden čas som začal pociťovať že i decká hlavne z iných buniek ma začali brať na vedomie. Človek asi nikdy nie je vo svojej bunke prorokom. To bola pre mňa nová skúsenosť. Nikdy som nemal nejakú zvlášť priveľkú odozvu v kolektíve. Decká ma brali ale nezbláznili by sa kvôli mne. Všímal som si čoraz viac že sa ústavanské decká spoliehali na môj názor v mnohých veciach. Naďalej očakávali odo mňa vtipnosť ktorou som dokázal utrieť nejedného oprsknutého mestečkára.

28. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
0

Michal Herman

Jano z detského mestečka (037)

Pokračovanie: Zaplať pán boh za kamoša Jana. Mnohé nás v Mestečku spájalo. Vtedy som si myslel že sme sami pre sebe to najdôležitejšie. Mladí ľudia nie sú nijako zvlášť nároční. Vo vzťahoch to platí dvojnásobne. Boli sme starí spolužiaci zo základky. Mali sme už nejaký spoločný príbeh, bol mi teda niečo ako rodina. A rodinu som v Mestečku potreboval. Po vyučovaní sme jeden na druhého počkali pred školou a vyrazili sme spoločne do Mesta za ďalšími dobrodružstvami. S Janom to bolo dosť na hrane. Pohyboval sa na hranici zákonnosti a chuligánstva. Niečo sa v jeho vnútri po odchode z láskavej rodiny pestúnov manželov Slukových zlomilo. Pubertiaci nedajú na sebe mnohé veci poznať. Tie nenápadné veci však s nimi lomcujú ako divé. Na to vždy pamätajte! Od mala sa o neho starali Slukovi. Naučili ho láskavosti a dobru. To v ňom aj zostalo. Zmiešalo sa to však s cynizmom, skepticizmom a nedôverou. Vzniklo tak niečo navonok veľmi príjemné, vnútri bol však Jano veľmi ranený a stále krvácal. Slukovi sa o neho starali najskôr ako vychovávatelia a potom ako pestúni vo vlastnej rodine. V jeho šestnástich rokoch ho museli vrátiť naspäť do domova.

28. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
0

Michal Herman

Normálny deň v Mestečku (036)

Pokračovanie: Vždy keď som si hodil v bunke do práčky prádlo na pranie, nikdy som nenašiel všetko to čo som tam dal. Alebo mi veci žerie práčka alebo Karol z našej bunky. Karol chodil neustále po bunke a bral zo skríň ostatným veci. A samozrejme najradšej mala naša práčka ponožky. „Do boha kto nosí moje slipy?" Kričal som na celú bunku. To není normálne. Mizlo mi všetko. Oblečenie uteráky hygienické potreby, prosto všetko. Stále som vychovávateľa o niečo musel žiadať. Iné decká keď uvideli že im niečo zmizlo, nahradili si veci tak, že zase oni okradli iné decká. Ja som na to nemal žalúdok aby som kradol veci iným. Marek s ktorým som zdieľal izbu bol cez týždeň na učňovke v Trnave. Mal tam celú rodinu a tak bol rád keď s nimi mohol tráviť po vyučovaní čas. Nenašli sme k sebe cestu, práve kvôli tomu že bol stále na internáte. Až ku koncu. Lekárka ho vypísala s chrípkou. Potom sme sa mohli konečne poriadne porozprávať. Kecali sme o hrách, to nás spájalo. Stali sa z nás kamoši. Už som tu o tom písal Marek mal v sebe nejaký amok. Niečo temné mal v povahe. Nejakého čierneho pasažiera, čo chcel von. Tak som to cítil. Strašný hnev ktorý z neho občas šiel.

27. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
0

Michal Herman

Ústavy vážne poškodzujú rodiny (035)

Pokračovanie: S čím človek najviac bojuje je skutočnosť, že vlastne nikam nepatrí. Za sebou som nechal takmer nefunkčného otca, ktorý ma sotva poznával. Už je to s ním predsa len lepšie, chvála bohu. Najhoršie na svete je keď vás niekto blízky nepoznáva. Je to horšie ako zrada. Nemôžete sa k nemu zrazu dostať. Veľmi to bolí. V Mestečku vám aj dvere dávali najavo že tam nepatríte. Že to nie je váš skutočný domov. Táto samota vás pomaly ničí. Nikto to nedokázal zmeniť. Nikto to nechcel zmeniť. Systém bol od základu zlý. Zrejme aj keby sa všetci zodpovední rozkrájali, nedokázali by nám dať pocit domova. A im ani nezáležalo aby sa niečo zmenilo. Bolo to celé zmätočné a nikam nevedúce. Náhradná vychova je vec s ktorou sa normálne nepočíta. Aspoň to tak v detskom domove v Zlatovciach vyzerá. Ja naozaj môžem hovoriť len o našom detskom domove. Neviem ako to vyzerá inde v detských domovoch. Aj toto všetko tu musím písať veľmi opatrne. Ak by som napísal všetko, asi by ma čoskoro zastrelili.

27. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 470x
0

Michal Herman

Prestal som sa o ujca báť (034)

Pokračovanie: Rozprávali sme sa s ujcom Lisníkom o mojej škole. Chcel aby som sa zlepšil v škole. Chcel mať zo mňa vynikajúceho študenta. Pravdupovediac tento jeho záujem mi celkom lichotil. Povedal že v slovenčine by som mohol pridať. Vysvetľoval som že mám dyslexiu a dysgrafiu, že sa to nedá zmeniť. „To sa len tak vyhováraš." povedal ujco vychovávateľ. Vravel som mu že som aj vedený na psychologicko pedagofickej poradni v Kubrej ako školsky dysfunkčný. „Žiadnu poradňu ti netreba. Viacej cvič a píš a bude to omnoho lepšie. V tej slovenčine sa jednoducho zlepšíš. Rozumel si ma?" Pritvrdzoval ujco. Vysvetľoval som mu že je to presne to isté ako keby chcel naučiť beznohého behať maratón. Stál predo mnou niekoľko metrov. Priskočil ku mne a zahnal sa rukou. Z prekvapenia som na neho zareagoval „poser sa!" To ho možno zastavilo. Dodnes neviem či to počul.

26. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
0

Michal Herman

Snáď svitá na lepšie časy (033)

Pokračovanie: Bol som šťastný ako blcha. Máme svoj byt. Prenajatú garsónku na Staničnej ulici číslo desať v Trenčíne. Domáci boli nejakí Horňáčkovi. Pani ktorá so mnou o prenájme jednala bola veľmi milá. Bola to podnikateľka. Byt ktorý nám prenajala mal plávajúcu podlahu a plastové okná. Bol plne zariadený. Keď sa odo mňa dozvedela v akej sme situácii doniesla do garsónky kuchynske riady taniere príbory a varič dvojplotienku. Dokonca zakúpila jeden paplón a podušku aj s prevlečením. Prenájom sme mali dohodnutý na päťtisícpäťsto korún. Aj na tú dobu to bol mimoriadne nízky prenájom. Neustále som si tu adresu bytu opakoval dokola. Vzal som od našich nových domácich zmluvu o prenájme bytu a doniesol som ju ocinovi na podpísanie do nemocnice. Otec do zmluvy vpísal rukou druhého užívateľa prenajatého bytu. Mňa. Otec má mimoriadne pekný rukopis. Nebol som plnoletý a teda môj podpis bol na prenájomnej zmluve ako hovoria vzdelaní právnici irelevantný. Otec však nástojil aby som zmluvu podpísal aj ja. Rozumel som týmto jeho veciam.

26. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
0

Michal Herman

Prenajali sme si s ocinom byt (032)

Pokračovanie: Písal som skôr o tom že bolo nutné byť v detskom mestečku stále v strehu. Nemal som na mysli prejavovanie nejakej opatrnosti. Skôr to znamenalo byť stále v kritickom strese. Strašne sa báť. Boli ste v strehu keď ste ráno vstávali z postele, prežívali deň alebo ulíhali do postele. Nikdy ste nemali pocit pokoja a uvoľnenia. Nastavený systém v Mestečku vám neposkytol nikdy žiadny pokoj. Neustále som mal bičované nervy. Mal som bolesti žalúdka. Aj od hladu aj od stresu. A často som vybuchoval do hnevu. Cítil som že sa moja povaha zásadne mení. Často som na ľudí vo svojom okolí vyskakoval a slovne alebo ručne som ich napádal. Bránil som sa pôsobeniu akéhokoľvek dobra. Neveril som nikomu. Bol som neustále v opozícii. Nedokázal som sa uvoľniť. Kašľať na všetko, to bola moja proklamácia. Ale čokoro som zistil, že kašľať na všetko sa proste nedá. To by musel byť človek z ocele, aby sa ho to čo v Mestečku zažíval, nijako nedotýkalo. Pomaly som prijimal bežnú a obvyklú normu Mestečka.

25. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
6

Michal Herman

Ako sme sa v decáku najedli (031)

Pokračovanie: Nikdy sme z Mestečka nenavštívili nejaké kultúrne podujatie. Divadlo, koncert alebo aj nejaký detský balet či nejakú inscenovanú hru v divadle. Za celý čas môjho pobytu sa tu nič také nestalo. Vidieť niečo fakt pekné. Mnohé decka, snáď všetky by to s nadšením uvítali. Ba dokonca ani poondiaté kino. Obyčajný film ktorý by nám spestril náš život. Nehnevajte sa na mňa ale tie ženy čo sa o nás starali boli kultúrne tupé. Čo z nás detí mohli takto vychovať. Boli sme teda rovnakí ako naše nekultúrne vychovávateľky. Nič jemné a vyššie v nás nebolo. Niečo krásne čo by sa aspoň na malú chvíľu dotklo hviezd. Len televízia a okrem toho absolútne nič. Ani sa nečudujem že tam v mestečku boli pomery aké boli. Vychošky sa na nás len jedovali a boli stále agresívne. Nemali záujem z nás niečo dobré vychovať.

25. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
0

Michal Herman

Chripku v domove liečite pol roka (030)

Pokračovanie: Tento svoj príbeh z decáku som tu začal písať takmer po piatich rokoch. Pretože som si všimol že niektoré detaily alebo mená ale aj situácie sa mi pomaly vytrácajú z hlavy. Keď som o svojich zážitkoch niekomu rozprával, nedokázal som si spomenúť na niektoré veci. Nechcel som aby som to raz všetko zabudol a preto som sa rozhodol veci napísať. Otec mi vravel že veci a udalosti sa z pamäti postupne vytrácajú. Vraj hranica je päť rokov. Potom sa začnú informácie v mozgu krútiť a deformovať. Niektoré si zidealizujeme a niektoré sa zmenia na horšie než v skutočnosti boli. A niektoré sa úplne vytratia. Deje sa to u starších ľudí ale aj mladších ľudí. Vek nehrá žiadnu rolu. Otec vravel ešte jednu podstatnú vec. „Spisovaním týchto spomienok ich utriediš a natrasieš ako podušku." Potom hovoril o mojich zdravotných problémoch so žalúdkom. Trpím na žalúdok odvtedy čo som sa vrátil z Mestečka.

25. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 579x
0

Michal Herman

Vychovávatelia v detskom Mestečku (029)

Pokračovanie: Vychovávatelia v detskom domove v Zlatovciach sú alfou a omegou všetkého. Celého sveta detí o ktoré sa starajú. Možno im pripadá táto práca náročná. Viem že ich robota je veľmi ťažká. Tu by som im aj niečo odpustil. Ale sami si predsa zvolili toto povolanie. Bohužiaľ u väčšiny z nich v ich prístupe k deťom nebola ani láska ani žiadny osobný záujem. Len rutina. Bez lásky sa žiť dá. Nech si vravia vedci čo chcú, ale bez záujmu nie. Vychovávateľ Golian bol pre mňa osobne dosť nečitateľný problém. Podľa mňa pôsobil ako človek čo má nejaký vnútorný problém. Nebol vôbec v pohode. Bol neprístupný a tvrdý. Bol hodne nekomunikatívny. Nedokázal riadne a na rovinu s deckami jednať. Nikdy ste poriadne nevedeli na čom ste. To je u vychovávateľa dosť važný problém. Vychovávateľ detí by mal byť priamy a jednoduchý.

24. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
0

Michal Herman

Detské domovy musia byť (028)

Pokračovanie: Ja viem že detské domovy musia byť. Kam by sa dávali deti o ktoré sa ich rodičia nechcú alebo nemôžu starať? Veď sa to volá náhradná starostlivosť. Náhradná však nemusí znamenať zlá. Je zaujímavé že u nás v bunke sme nemali žiadného Róma alebo Rómku. Ja som si myslel že detské domovy musia byť plné tmavých detí. V iných bunkách boli aj takí ale v našej bunke nie. Taký Radúz. Bol inteligentný a dobrý chlapec. Bol čierny ako uhoľ. Mal len babku niekde v Košiciach. Bol vždy milý a priateľský. Už mal sedemnásť rokov. Stále si privyrábal na nejakých brigádach. Za peniažky si kupoval pekné oblečenie. Decká ho mali radi a rešpektovali ho. Každý s ním chcel kamarádiť. Možno až sa Radúz z detského domova dostane do normálneho života, tak to už nebude mať také ľahké. Ľudia si hodne všímajú pokožku. Často sa hovorí že Rómovia ako etnikum vraj majú špecifický pach. Ja neviem kam ľudia chodia na takéto povery. Zo žiadneho Róma som tu údajne špecifickú vôňu necítil. Kto také tvrdí asi nevidel v živote žiadneho Róma.

23. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
6

Michal Herman

Už mi povolili návštevy otca (027)

Pokračovanie: Janišová, vedúca výchovy ma zavolala na riaditeľstvo detského mestečka v Zlatovciach. Vždy keď si niekoho z deciek zavolali na riaditeľstvo, neveštilo to nič dobré. Mal som obavy. Janišová spustila o mojich neskorých príchodoch zo školy. Že mi to nebude tolerovať a nech sa konečne spamätám, lebo pôjdem do polepšovne. Už ma to nebavilo opakovať stále to isté dokola. „Otca budem chodiť navštevovať aj keby ste ma uviazali k posteli. Nemáte právo zakazovať mi to." Povedal som. Janišová mi oznámila, že nie je nič jednoduchšie ako vypísať návrh na moje umiestnenie v nápravnom ústave. Často sa vyhrážala. Nedal som sa. „Nie je nič jednoduchšie ako zájsť na sociálny úrad v Trenčíne a spýtať sa ich či by s týmto čo vravíte súhlasili. Určite nebudú mať nič proti tomu že navštevujem svojho otca v nemocnici," presviedčal som vedúcu výchovy. Nedala sa. Neustále mlela o tom že po škole musím ísť vždy rovno do bunky a tam sa hlásiť u službukonajúceho vychovávateľa.

23. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
2

Michal Herman

Ako bolo o deti v decáku postarané (026)

Pokračovanie: Ak si dobre pamätám tak na oblečenie mal každý chovanec detského mestečka v mojom veku plánovaných tri tisíc korún za jeden rok. To mohol použiť na nákup spodného prádla, košieľ tričiek topánok a celkovo oblečenie za jeden kalendárny rok. Vrátane zimnej bundy. Tá vydrží aj niekoľko rokov. Vreckové sme dostávali aspoň chovanci v mojom veku vo výške sedemsto korún. Na narodeniny a vianočné sviatky sme mali plánovaných po tristo korún na darčeky. Denný rozpočet na stravu bol vtedy keď som bol v detskom mestečku v Zlatovciach osemdesiatdva korún na jeden deň. Do toho sa muselo vmestiť jedlo na celý deň pre jedného chovanca. Táto norma u menších detí bola o niečo nižšia. Toľko v základoch stojí ústavan tento štát. Iste nezapočítal som peniaze na mzdy vychovávateľov a ubytovanie, elektrika a energia, zariadenie bunky a ja neviem čo všetko by sa malo ešte započítať. Ja som uviedol v kocke len tie naozaj najdôležitejšie čísla. Teda čísla z môjho pohľadu, ktoré som aj reálne pocítil.

22. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
0

Michal Herman

Trieda si o mne myslí že som zlodej (025)

Pokračovanie: Aďka ma pozvala po škole na kofolu. Hanbil som sa. Nemal som pri sebe ani korunu. Nie žeby pozvanie a platenie od baby bolo nejako zvlášť pre chalana ponižujúce. Skôr si myslím že sa to nepatrí. Silvia niesla ťažko keď sa dozvedela, že ideme s Aďkou spoločne na kofču. Asi sa cítila urazená. Vysvetlil som jej, že som ju nemohol pozvať. Že som bol sám pozvaný a že nemám peniaze, teda som ju pozvať ani nemohol. Silvia nakoniec s nami ku Kozlovi nešla. Bolo mi to ľúto ale nemohol som to dať najavo, aby som kamarátku Aďku neurazil. Sedeli sme tam až do večera. Tentokrát ma skoro Aďka nepustila ku slovu. Rozprávala že to nemá doma vôbec ľahké. Hovorila, že už od štrnástich rokoch si musí na šminky a oblečenie privyrábať. Rodičia jej povedali že jej tieto veci financovať nebudú. Prebrali sme vtedy u Kozla všetkých spolužiakov a spolužiačky. Bolo to moc fajn.

22. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
0

Michal Herman

Dievčatá o mňa fakt bojovali (024)

Pokračovanie: Aďa bola hotová manekýnka. Pozvala ma po vyučovaní ku Kozlovi. U nás na škole boli naozaj pekné babenky. Zdravotná škola v Trenčíne je tým známa. Nemal som zrovna žiadne peniaze. Aďa mi povedala, že ona nejaké pri sebe má. Bolo mi to dosť trápne ale súhlasil som. Moja osobná finančná situácia sa celkovo trochu zlepšila. Otcov sociálny príjem sme už nemuseli dávať na ubytovanie a tak sme obaja mali na nevyhnutné i vyhnutné výdavky. Ešte k tomu som dostával v detskom mestečku vreckové. Nesťažoval som si. Pred tým som musel predať kopec svojich osobných vecí. Veľmi drahý bicykel, ktorý som predal v bazáre len za zlomok pôvodnej ceny. Obrovskú vežu s nádherným subákom. Ale aj oblečenie. Empétrojka, cédečka s hrami aj svoju milú hernú konzolu. Pomaly som sa zbavoval všetkého čo som mal. A nebol nikto kto by mi ten výpredaj zarazil. Jediné čoho som sa nechcel vzdať bol môj počítač. Ten som nepredal.

22. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
0

Michal Herman

(023)

Pokračovanie: Všetky deti, ktoré boli v detskom domove v Zlatovciach dlhšie ako tri roky s nostalgiou spomínali na poriadky pred týmto obdobím. Mestečko bolo úplne iné. V každej bunke bola vychovavateľská dvojica manželia, ktorí mali pridelené svoje deti. I dnes je to podobné a predsa je to niečo úplne iné. Deti sa podriaďovali len tejto dvojici vychovávateľov, ktorá ich mala na starosti. To ti dvaja boli ich naozajstnou istotou a bezpečím. Decká s týmito rodičmi skôr či neskôr spojili svoje životy a oddali sa im úplne. Prirodzene vznikali medzi nimi veľmi silné vzťahy. Boli to plnohodnotné rodičovské vzťahy. Deti mali rovno za chrbátom jasné silné rodinné príklady. Nemali v duši zmätok a chaos. Spoločne si všetci varili, upratovali, robili si úlohy do školy. Dnes do kuchynky málokoho pustia. Čo sa stalo v bunke tam sa to aj vyriešilo. Nevynášalo sa to pred cudzích.

21. feb 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
6

Michal Herman

Zoznam článkov blogera