"Skočím domov pre školskú tašku, vrátim sa, schovám tam všetky tie mačiatka a zoberieme ich Ivanovi. A budeme sa o ne starať a ak žiadne neskape..." "...budú za nami chodiť a budú sa s nami hrať." Tri odhodlané asi šesťročné dievčatká s jedným malinkým sladučkým mačiatkom zabaleným v tričku sa hnali naproti svojim rodičom. A za čo bojujeme my ostatní?
Či 52 alebo 13, žena či chlapec, skladník či právnička, kresťanka či ateista, zaľubený alebo čerstvo rozvedená. "Nemôžem, nemám čas." Veta, ktorú používame asi všetci najčastejšie.
Žena vytvára vesmír, je aj telom tohoto vesmíru. Žena je oporou troch svetov, je podstatou nášho tela. Neexistuje iné blaho ako to spôsobené ženou. Nie je druhá cesta - iba Žena nás môže otvoriť. Nikdy, ani včera, ani dnes, ani zajtra neexistovalo a nebude existovať iné šťastie ako Žena, ani kráľovstvo, ani pútnické miesto, ani jóga, ani modlitba, ani mantra, ani askéza, ani naplnenie iné ako to, čo štedro rozdáva Žena. Šaktisangamatantra II.52 Citované v André van Lysebeth: Tantra, kult ženského principu aneb jiný pohled na sex.
Sám v aute. Opäť som sa raz k tomu dostal. Ruky na volante, pohľad vpred. Nočné ulice šepkajúce tichom zobúdzajúceho sa rána. Pomalým "krokom" cítim každý meter cesty pod sebou. Takmer nik naokolo. Hviezdy pouličných svetiel vytvárajú mestské nebo. Samota priam baží po niekom, koho by som cestou mohol zviezť.
Kde bolo tam bolo, bol raz jeden Život. Žili sme si ho ver každý tak, ako sme len vedeli. Pechorili sme sa s ním po siedmich horách i siedmich dolinách a vláčili ho po všakovakých dobrodružstvách. Inu, raz so šťastím, inokedy nás ani tá najhoršia pliaga neobišla. Trojhlavý drak bol však naostatok do tretice porazený, zlý obor sa z kráľovstva pobral kade ľahšie a žili sme ho šťastne až kým sme nepomreli. Aj by ten Život mohol byť peknou rozprávkou, keby mu nechýbali tie najdôležitejšie postavy. Princezny a princovia. Kde sú?
Niektoré veci si chceme pamätať. Najlepšie každučký pocit, to ako sa cítila každá jedna naša bunka. Toto je jedna z tých mojich:
"Na konci priemyslovky som si hovoril, že toto je život, ktorý sa mi bude páčiť. V kľude si sedieť za počítačom, čoto naprogramovať a mať za to vcelku slušné peniaze. Zdalo sa mi to takmer ideálne. Ale keď som sa dostal k týmto ľuďom, svet sa zmenil. Už je to o úplne niečom inom." Keby mi toto prednedávnom nepovedal jeden priateľ, musel by som si to pomyslieť sám.
Čím ďalej, tým viac mám strach o naše deti. Nie kvôli nim samotným. Ony sú úžasné. Ide o rodičov a nás dospelých.
Patrím k tým, ktorí keď môžu, tak sa z našej milej centrálnej Bratislavy vyberú preč. Koniec roka je vcelku dobrá zámienka. Sesternica s manželom z Popradu ma chceli hodiť do Pribyliny, kde je kopec milých ľudí, ktorých mám rád, cestou domov. Tak som ráno vstal, ale niečo bolo iné. Aha, nevidel som cez okno, lebo bolo zasypané snehom. Nedocenená predzvesť neobyčajného dňa.
Čo majú robiť ostatní vieme tak dobre. Čo si majú myslieť, ako majú konať a čo je na tom, čo robia, zlé.
IP telefónia je vraj lepšia, lacnejšia, rýchlejšia, spoľahlivejšia. Ale prečo? A čo na to hovorí princíp telefonovania ešte z čias pána Bella?
Keď vám napíše email človek, ktorého si nesmierne vážite, no je ďaleko, aby ste sa s ním stretli, je to niečo extra. Deň je trošku iný. Navyše ak má čo povedať. Prinúti zamyslieť sa. Ďakujem. Čoho sa nebojím?
Možno by som mal preklínať každého psychológa, ktorý napíše knižku, ktorá ma prinúti pozrieť sa do svojho vnútra. Tentoraz to bolo aj o tom, čoho všetkého sa bojíme a teda nedokážeme byť sami sebou. Iba chvíľu som sa pozoroval a temer som sa zhrozil. Nesťažujem sa, nemyslím si, že je to neriešiteľné, len som chcel vedieť, ako na mňa zapôsobí, keď to uvidím čierne na bielom.
Píšem sem, keď mám potrebu vidieť svoje myšlienky bez balastu. Stačí, že niečo poviem alebo napíšem a hneď to dáva iný zmysel, je to iné. Dlho som uvažoval, ako navzájom súvisí, čo sa mi každý deň pritrafí. Je to jednoduché - cítim sa ako v sne. Veď kde inde by človek stretol toľko úžasných a dobrých ľudí.
Každý hoax je spam, no nie každý spam je hoax. Je ich stále viac - hotová pandémia internetu. Teda aspoň jeho emailovej časti. A čo to vlastne je?
Aké jednoduché a pritom nie samozrejmé. Deň má zmysel, keď má zmysel to, čo počas neho robíme. Dokonalý zmysel má to, čo môžeme robiť pre druhých. Každému, kto akokoľvek pomohol Bielej pastelke, ďakujem, že dal zmysel tomu, o čo sme sa snažili.
Pozeráme sa životu do očí a on na nás hľadí rovnako nechápajúco. Prečo? O čo ide? Prečo sa cítim, tak ako sa cítim? Prečo nie som šťastný? Komu už len toto z času na čas nezíde na um?
"Pani, ani nám se nemusí všechno líbit a přesto jsme zticha." Krátke, stručné, výstižné. Ale čakali by ste, že vám to povie šofér autobus, za ktorý si slušne zaplatíte nemalé peniaze?
