Dialóg na ceste

Ona, niekde v priestore, s výhľadom na nebo, okolo mnohých hĺbok a plytčín, v nerozhodnom smere.On, veľmi blízko pri nej, kráča dopredu.„Čo tu robíš?“„Možno je to zvláštne, ale hľadám.“„Teraz? Veď už je čas nachádzať. Prečo sa vraciaš späť?“„Chcem vedieť, kto som. Pomôž mi!“„Tak hovor, pýtaj sa a počúvaj.“„Hľadám Teba.Hľadám Tvoju tvár v iných tvárach.Hľadám zmysel medzi nezmyslamia spôsob ako milovať.Chcem vedieť o svete, v ktorom som ja a o tom Tvojom.O tom, prečo necítim Tvoje dlane.O vtákoch, kam letia, keď mi miznú v diaľkach.O domove, kde sa nachádza.O tom, prečo cítim tie isté vône.O východoch slnka, o ich čare.O tom, odkiaľ pochádzajú všetky tie sny, tak neuskutočniteľné.O očiach, prečo sú také hlboké, prečo sú tak krásne, tak mnohovravné a prečo mi z nich nikto nevie čítať, hoci kričia, že CHCEM vedieť PRAVDU a tak poznať seba a svoju CESTU k Tebe.“„Máš mnoho otázok...“„Odpovieš mi?“„Ja hľadám Teba viac ako tušíš.A moja tvár je v tvárach iných.Vieš, všetko má zmysel,ak miluješ úplne, pozri (a ukázal jej svoje rany).Tvoj svet je v mojoma moje dlane sa Ťa dotýkajúako letiace krídlanežneznámoako východy slnka.Tvoje sny sú pravé, ver, že sa stanú...Nazerám Ti zblízkaa strážim každý Tvoj krok k pravde.“Zmĺkla, ešte raz pozrela na Jeho rany a pochopila, že pre Niekoho je viac ako sama pre seba. On zdvihol kríž, vyniesol ho na horu a nechal sa naň pribiť.A otázky sa rozplynuli.