Matka, manželka, lekárka, bežkyňa. Píšem o tom, čo som sa naučila pri výchove svojich dcér, čo som zažila počas behov po lesoch a kopcoch, o fungovaní ľudského tela. A niekedy len o celkom obyčajných drobnostiach. Zoznam autorových rubrík: Veselo aj vážne o materstve, Zo života, Na zamyslenie, Z medicíny, Naše krásne Slovensko, Bežecké, Z cestovania po svete, Najväčšia umelkyňa, príroda, Z rozprávania starých rodičov, Putovanie po Nórsku - 2008, Island 2010, Alpy 2011, Alpy 2012, Alpy 2013, Alpy 2015, Wachau - Dolné Rakúsko, Viedenské zápisky, Západné pobrežie Kanady, Nezaradené, Súkromné, Turistika s deťmi
Neveriacky krútim hlavou. Ešte stále trochu rozospatá počúvam verdikt môjho brata. Má byť pekne, treba to využiť. Pôjdeme na 12 hodinovú túru, prevýšenie približne 1500m. Rozsudok je konečný a žiadne odvolania nie sú povolené. No dobre teda. Naša prvá alpská túra zrejme bude poriadny zaberák.
Náš príchod do Álp bol tak trochu rozpačitý. Silný dážď, krúpy a taký vietor... čo ak sa naše auto prekotí? Hromy , blesky, tresky. Ach jaj, veď ja mám husiu kožu! Všade hmla a kopce nikde.
Všetko sa to začalo skoro ráno vo vlaku. Mladý muž cestoval do práce. Oproti nemu sedel starší pán pohrúžený do lúštenia krížovky. Vlak sa prudko pohol. Starý pán zanadával a jeho ceruzka sa rozkotúľala po kupé. Muž ju ochotne zodvihol a s úsmevom mu ju podal. Chvíľku sa rozprávali. Vlak zastal a mladý muž vystúpil.
Na dlhú chorobu nie je vhodná doba asi nikdy. Veru, ani cez prázdniny nie. Taká pekná hnisavá angína, zimnice a zážitkový pobyt u lekára môže dovolenke pri mori alebo na horách konkurovať asi len veľmi ťažko. Avšak, pre budúcu pani doktorku celkom slušná prax, nemyslíte?:) A dôvod na zamyslenie, kam to vlastne smerujem a aká by som vo svojej práci (ne)chcela byť.
Tento príbeh je o mojej 5ročnej sesterničke Lenke a jednej veľkej škôlkarskej lovestory..........................................................................................................
O tom, že dážď môže byť aj pekný a že aj škaredé počasie má čosi do seba................................................
Dve medičky si spolu vyšli sadnúť do baru a tak trochu osláviť, že aspoň v lete budú mať od štúdia na chvíľku pokoj. Ja a moja najlepšia kamarátka. Veď to poznáte, taká babská jazda. Bolo ešte len chvíľku poobede a v podniku sme boli takmer samé. Bola to otázka sekundy. Tá vysoká blondína v jednej chvíli kráčala okolo nás a v druhej chvíli bezvládne ležala pri bare. Tak sme hneď vyštartovali, odhodlané niečo spraviť.
Áno, som vďačná za Internet, Facebook, Google, MP3ky... Za technológie vo všeobecnosti. Asi by som už bez toho všetkého nedokázala prežiť. No na druhej strane, neviete si predstaviť, aká som rada, že aspoň detstvo mi tieto vymoženosti ešte „neotravovali". Pri pohľade na mnohé dnešné deti...
...alebo malý islandský dodatok z ríše zvierat :)
Dnešný deň bol celkom iný ako všetky doterajšie na Islande. Visela nad ním totiž nálepka - posledný. Zajtra už len oddych v Reykjavíku a letíme domov. Tento neodvrátiteľný fakt sme mali kdesi v podvedomí celý deň. Únava z toho všetkého, čo sme tu už zažili sa miešala s túžbou vychutnať si naplno všetko, čo tu ešte zažiť stíhame.
Dnešný deň bol naozaj ako vymyslený. Videli sme krásne veci, spoznali zaujímavých ľudí... Akoby to niekto naaranžoval tak, aby nám spravil radosť.
Viete kde je najväčší európsky ľadovec? Áno, keďže píšem o Islande, tak samozrejme tu. Volá sa Vatnajokul a zaberá plochu až 8000 km2. Jeho splazy sa zahryzujú do okolitej krajiny a vám sa zas zima zahrýza za nechty. To je on.
Zima, dážď a taká hmla, že si ledva dovidíte na konček nosa. Typické islandské počasie. Najradšej by som celý deň zostala vylihovať v posteli. Ale čo by sme to boli za cestovateľov, keby sme počasiu dovolili prekaziť nám plány. Hor sa na východné fjordy!
Dnešný deň bol opäť plný nezvyčajných zážitkov. Vyskúšali sme si brodenie rieky a pochopili, že niekedy je ľudská pohostinnosť silnejším zážitkom ako všakovaké ohromujúce prírodné krásy.
Island je taká zvláštna, od Európy odlišná krajina, že vás každý deň prekvapí niečím, čo ste ešte nikdy v živote nevideli.
To, že Island je aktívna zem som vedela. Počula som o sopkách, gejzíroch, ľadovcoch... Ale keď som dnes videla, to čo som videla, aj tak som zostala celkom užasnutá.
To aký je Island v skutočnosti, plný kontrastov, drsnej krásy a výstrelkov prírody sme mohli zistiť už dnes, hneď ako sme opustili bezpečie Rejkyjavíku. Stačil jeden deň v „divočine" a ostrov si nás všetkých omotal okolo prsta.
Ráno sprcha v sírovej vode. Tričko, mikina, bunda a preistotu aj čiapka. Dokonca aj slnko svieti! Hurá, môže sa vyraziť. Do ulíc Reykjavíku.
Tento rok som plánovala, že na dovolenku s našimi už nepôjdem. Radšej s partiou niekam na pláž. No potom som sa stala svedkom diskusie o mieste, kam sa tento rok rodina Paulenovcov vyberie a neustále opakujúce sa slovo Island napokon rozhodlo inak. Zvedavosť zvíťazila. Zbalila som si oblečenie, pripomínajúce skôr odev na zimnú než na letnú dovolenku, zmierila sa s predstavou dvoch týždňov v izolácii v kruhu rodiny, uväznená uprostred ničoho a vyrazila na miesto, netradičné, zvláštne, krásne? Alebo aké vlastne?
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno malé dievčatko. To dievčatko, len čo sa naučilo ako z čiar vznikajú písmená, z písmen slová, zo slov viet a z viet príbehy, začalo čítať. Čítalo rado a čítalo veľa. A keď trochu podrástlo, keď ho už omrzelo len nečinne pozorovať osudy neskutočných hrdinov, začalo si príbehy vymýšľať samo.
