Matka, manželka, lekárka, bežkyňa. Píšem o tom, čo som sa naučila pri výchove svojich dcér, čo som zažila počas behov po lesoch a kopcoch, o fungovaní ľudského tela. A niekedy len o celkom obyčajných drobnostiach. Zoznam autorových rubrík: Veselo aj vážne o materstve, Zo života, Na zamyslenie, Z medicíny, Naše krásne Slovensko, Bežecké, Z cestovania po svete, Najväčšia umelkyňa, príroda, Z rozprávania starých rodičov, Putovanie po Nórsku - 2008, Island 2010, Alpy 2011, Alpy 2012, Alpy 2013, Alpy 2015, Wachau - Dolné Rakúsko, Viedenské zápisky, Západné pobrežie Kanady, Nezaradené, Súkromné, Turistika s deťmi
„Dobrý deň, don Štefan." Ja a moja kamarátka v kostole, obidve približne sedemročné. Pred nami veľký pán farár. „My sme sa vás chceli opýtať, či by u vás mohli mať svadbu naši Juraj a Zuzka. Myslíme, že sa budú chcieť brať." A on sa len smeje a prikyvuje. „Dobre, dobre dievčatká! Ale nech sa prídu ešte aj oni sami so mnou dohodnúť." Takto sme my dohodovali svadbu. A tí dvaja naozaj prišli a svadba naozaj bola.
Tento semester nás konečne pustili nakuknúť aj medzi pacientov, do nemocnice. Po dvoch rokoch teórie v posluchárňach a labákoch sme celí natešení. Biele plášte a ženieme sa za našou pani doktorkou, ktorá nám o tých zaujímavejších prípadoch čo to porozpráva a vysvetľuje nám, čo by sme mali vidieť a hmatať a počuť. A my len prikladáme naše novučičké fonendoskopy a čudujeme sa, ako to, že je z tých pár tichých zvukov schopná určiť diagnózu.
Poznáte to. Zobudíte sa a je vám akosi blbo. Bolí vás hlava, škrabe vás v hrdle a tečie vám z nosa. Cítite sa akoby vás prešiel parný valec. Nemáte náhodou aj teplotu? Tak rýchlo k doktorovi, nech vám predpíše nejaké tie antibiotiká. Áno, bez antibiotík si liečbu mnohých chorôb, na ktoré sa ešte v minulom storočí bežne umieralo, ani nevieme predstaviť. Ale pozor! Aj s týmto výdobytkom medicíny treba narábať s rozvahou a rozumom.
Tento článok je o tom, aká je niekedy tenká hranica medzi vydareným výletom a nepríjemnými peripetiami, medzi životom a smrťou a medzi nevinnou zábavkou a nebezpečným hazardom. Má slúžiť hlavne ako výstraha pre všetkých návštevníkov Vysokých Tatier, konkrétne Hrebienka. Aby všetci vedeli, do čoho idú, keď nasadnú na kolobežku, ktorá im má skrátiť cestu dole do doliny a aby sa už nikomu nestalo to, čo môjmu ockovi pred troma týždňami.
Vrch Mohar. Nachádza sa tesne pred bránami Národného parku Vysoké Taury. V starých kronikách sa o ňom píše, že kedysi bol taký majestátny, že svojou výškou predčil dokonca aj samotný Grossglockner. Jedného dňa sa však pri veľkom zemetrasení jeho vrchol zrútil do doliny a odvtedy je z Moharu neznámy kopec s výškou "len" 2604 m.n.m..
Rôzne materiály pre turistov sú plné odporúčaní, čo si vziať do ruksaku, keď idete do výšok. Nezabudnite oblečenie na dobré aj zlé počasie, stravu na dva dni (keby sa vaša túra nečakane skomplikovala), lekárničku, mobil, mapu, čelovku, najlepšie aj GPSko a hlane zdravý rozum a kúsok rešpektu. Človek si povie dobre, ale akosi si nepripúšťa, že by sa mu reálne mohlo niečo prihodiť. Možno aj nám bolo treba malú výstrahu od kopcov, aby sme si sľúbili, že bez týchto "must have" vecí už naozaj do hôr nevyrazíme.
Žijeme si celý rok vo svojom uponáhľanom nelogickom svete. Dýchame smog, utekáme na autobus, hádame sa, zabávame sa. Presviedčame samých seba o tom, že máme svoj život plne pod kontrolou a že všetko zvládame najlepšie ako sa dá. Odpovedáme na maily, promptne a bezodkladne. S mobilom chodíme aj na záchod, aby sme náhodou niečo nezmeškali. A potom človek príde do Álp, do jednej dolinky medzi vrchmi a nestíha sa čudovať.
Dlhé roky sme cez prázdniny chodievali turistikovať do Vysokých Tatier a vždy sme si vraveli, „Toľká nádhera! Je to vôbec možné?". Ale len prednedávnom, možno dve tri letá dozadu sme objavili, že Tatry majú západné sestričky, Roháče, ktoré sa im nielenže ľavou zadnou vyrovnajú, dokonca ich v mnohom aj predbehnú. Tak sme začali chodievať aj sem. Postupne, kopček po kopci, vrch po vrchu. Dnes sme sa rozhodli vyliezť na druhý najvyšší vrchol Západných Tatier - Jakubinú.
Je to už taká moja, takmer každodenná, rutina. Len čo prídem zo školy, zhodím tašku a šup šup do bežeckého oblečenia. Rozcvička, hurá dole po schodoch a potom rýchlo von, na čerstvý vzduch. Rozbehnem sa do kopca popri našom paneláku. Cítim, ako sa mi zrýchľuje dych, srdce začína naplno biť a po celom dni stuhnuté svaly konečne dostávajú zabrať. Utekám ako o dušu. Na tvári cítim studený vzduch, cop mi preskakuje zo strany na stranu. Po tom čo skolím svoju tradičnú trasu som celá spotená a tvár mi horí.
Sedíme na koberci v škôlke, okolo nás niekoľko mrňúsov, všetci upierajú na nás svoje veľké oči, zvedaví, čo sa bude diať. „Ahojte deti, viete kto sme?" prihovárame sa im. „My sme pani doktorky, prišli sme sa s vami trošku pohrať. A hlavne, dopočuli sme sa, že vaše plyšové zvieratká sú choré, tak sme ich prišli vyliečiť. A ukázať vám, že pánov doktorov sa netreba báť, lebo vám nechcú ublížiť, ale pomôcť."
Skúška z histológie nebola žiadna sranda. Na začiatku vás fascinuje, aké rôznorodé je ľudské telo. Neskôr zistíte, že tých buniek je nejako priveľa a všetky sú na jedno kopyto. A keď sa o každej jednej máte naučiť plynule rozprávať, lezie vám to všetko hore krkom. Po pár minútach učenia sa zobudíte a odrazu je o dve hodiny viac a jediné čo vám v hlave ostalo, je akurát tak otlačená učebnica na líci. Moja spolubývajúca to celkom trefne nazvala „histohnus".
Zuza býva na našom sídlisku, hneď vedľa kostola, oproti potravinám. Má 17, ale keď sa kompletne namaľuje, ako to už ona zvykne, tipovali by ste jej aj vyše 20. Vlasy ako uhoľ, hoci ešte nedávno bola obyčajná tuctová hnedovláska. Teraz má od tuctovej ďaleko. Na krku reťaz, v nose piercing a že by sa na vás usmiala, to v žiadnom prípade.
Celú noc som sa prehadzovala z boku na bok a hoci som sa snažila, súvislý prúd splašených myšlienok som zo svojej hlavy nevedela dostať von. Ráno som vstala ešte pri mesiačiku a celá som sa chvela. Vedela som, že musím aspoň niečo zjesť, no broskyňový jogurt akosi nie a nie zmiznúť z kelímka. Roztrasenými rukami som si zapla slušné čierne šaty. Hlboký nádych a idem na to. Ten veľký deň, akýsi veľký výkričník, míľnik, strašiak, ktorý bol stále taký vzdialený, bol zrazu tu. Skúška z anatómie.
Je 6 ráno. Vonku tma, len pár svetiel z okien. Stojíme vo fakultnej nemocnici, prešľapujeme z nohy na nohu a trochu vyplašene pozeráme na našu „šéfku", mladú sestričku. „Šup, šup, rýchlo sa prezlečte, zoberte si nejaký zápisník, hodinky a ideme na to. Máme veľa práce tak sa poponáhľajte! Máme tu pár odberov, pichneme niekoľko injekcíí, pomôžeme pacientom s hygienou a raňajkami, odmeriate tlak a pulz a ak nám zvýši čas, tak si na sebe navzájom vyskúšate odber krvi. Ak niekomu náhodou príde zle, radšej zo seba nerobte hrdinu a choďte niekam von, nie že mi tu odpadnete!" Hlboký nádych a ideme na to.
Keď som bola malé dievčatko, bola som jedným z tých zvieratkofilných detí, čo všetko čo sa hýbe a nachádza v prírode dovlečú domov a chcú sa o to starať. Neuveriteľné, koľko „domácich miláčikov" som za tie roky doma mala...
Grossglockner Hochalpenstrasse je jednou z najnavštevovanejších atrakcií Rakúska. Každý rok sa po tejto ceste prevezie okolo 900,000 návštevníkov, ktorí túžia zažiť dych ľadovca, pohľad na najvyšší vrch Rakúska, ale hlavne zakúsiť neuveriteľný zážitok z jazdy priamo v srdci Álp. Je to raj pre motorkárov a cyklistov. Počas hlavnej sezóny je tu toľko ľudí, že autá niekedy idú v súvislej kolóne. My sme mali to šťastie, že sme sem prišli už v septembri, po skončení sezóny a cestu sme si vychutnávali takmer úplne sami.
Hoci hlavným cieľom našej dovolenky sú rakúske Alpy, nemohli sme odolať príležitosti nakuknúť aj do neďalekých slávnych talianskych Dolomitov. Sme predsa od nich len čosi vyše 100km! Takto na dosah ich asi už v najbližšom čase mať nebudeme... Tak hor sa do Talianska!
Lienzské Dolomity sa volajú Lienzské preto, lebo sa nachádzajú v blízkosti hlavného mesta tejto oblasti - Lienzu. Druhá časť názvu má zase čo do činenia so známym pohorím v Taliansku - Dolomitmi, na ktoré sa tieto kopce nápadne podobajú. Bizarné tvary, kolmé skalnaté steny, ostré zuby... Dnešná túra nás zaviedla práve sem.
Za posledné dva dni sme prichádzali do kontaktu s tou divokou, opustenou a nespútanou tvárou Álp. Chodili sme po ľudoprázdnych chodníčkoch, užívali si horské ticho. Dnes sme zažili niečo úplne iné. Zavítali sme na miesto, ktoré patrí medzi highlighty tejto oblasti a nájdete ich v programe mnohých alpských zájazdov. Krimmlské vodopády.
Po včerajšej dlhočiznej túre sme všetci vedeli, že dnes si musíme trochu oddýchnuť. Odviezli sme sa preto autom do vedľajšej doliny Defferegental a vybrali sa na vrch Grosses Degenhorn. Knižka s tipmi na výlety nám sľubovala „etliche Szenenwechsel und beraschungsmomente", alebo v preklade: rôznorodé výhľady a prekvapivé momenty. A kto nemá rád prekvapenia?
