Ak chcete zverejniť svoj text na tomto blogu, pošlite nám ho e-mailom vo worde na adresu matus.paculik(at)smeonline.sk. Nezabudnite na predmet PRVÝ POKUS.Výber textov je v právomoci redakcie, ktorá má právo zmeniť autorom navrhnutý titulok. Väčšinu článkov zverejňujeme, ale vyhradzujeme si právo ktorýkoľvek odmietnuť aj bez udania dôvodu, najmä ak sa autor nepodpíše celým menom.Vždy uveďte aj vašu poštovú adresu a telefónne číslo. Tieto dva údaje nezverejníme, ale musíme ich mať k dispozícii kvôli overeniu identity alebo pre prípad, že sa váš článok rozhodneme honorovať.Ak meno a priezvisko priamo v článku nechcete uviesť, prosíme, napíšte nám dôvod. Za istých dôležitých okolností tieto údaje nepublikujeme, redakcia ich však vždy musí poznať.Zaradenie textu zväčša trvá niekoľko dní. Na tomto blogu nezverejňujeme poéziu ani prózu. Zoznam autorových rubrík: Slovenské zdravotníctvo, Súkromné, Nezaradené
To je hrozné, človek si ráno privstane, aby mohol skôr skončiť v robote a ísť si po svojom a tu hľa nečakaná prekážka v podobe mestskej hromadnej dopravy. Jednoducho autobus spájajúci Petržalku s Novým mestom, s pravidelným polhodinovým intervalom si proste neprišiel ...
To dusno a prázdnota. Zostala medzi nami ležať ako ťažká vidiecka „duchna. Neviem, čo mám povedať, nevieš čo máš povedať.
Cítim sa príliš slabá na to všetko, čo sa teraz okolo mňa deje. Jeho som veľmi milovala, stále mi na ňom záleží, ale akosi to všetko postupne vyprchalo a náš vzťah ma už viac nenapĺňal. Možno som bola hlúpa, alebo sebecká, keď som mu dávala nádej, že sa raz stretneme, chytíme sa za ruky a pobozkáme sa, akoby ani neuplynul žiaden čas odkedy sme sa na seba posledný krát pozerali. S výčitkami, nenávisťou, možno až apatiou v očiach.
Hľadám slečnu nebezpečnú. Nebezpečnú pre moje rozhodovanie. Pre moju slobodu. Pre moje cigarety. Pre môj voľný čas.
Taký typický hmlou zaliaty deň, plný dažďa a vlhkosti. Na najvyššou poschodí nášho domu je zažaté svetlo. Je to moja izba a ja sedím v jej strede v tureckom sede a vôkol mňa je kopu papierov.
Pred mesiacom som sedela v krčmičke v Čechách a písala list jednému z mojich učiteľov k jeho narodeninám: Vy sám najlepšie viete, že rozhodujúcim medzníkmi v živote nie sú životné jubileá, ale okamihy, keď pravda víťazí, sloboda má šancu a je čas na lásku. Často sa dotýkate svedomia sveta a trápite tým svedomie vlastné.
Keď nedávno otvorili Podnikateľský inkubátor v Banskej Bystrici , samozrejme pri veľkej ceremónii hovorilo sa, že ho postavili pod záštitou Európskej únie. Už o spomínanom podnikateľskom inkubátore sa šírila reklama, že konečne bude prínosom v Banskej Bystrici a bude slúžiť ako pomoc pri podnikaní malým a stredným podnikateľom.
Sedím na lavičke pri detskom parku, kde moja osemročná dcéra, evidentne vyrastená nad priemer osadenstva, rýchlo prisposobila svoj mentálny vek okoliu. Triapol roka tipujem... Chvalabohu, že vie vypnúť, tiež by som sa mohla od nej niečo naučiť.
Tak dobre, dobre, je to pravda. Nasledovala som sen svojho muža, bez toho aby som sa ozvala a povedala čo si v skutočnosti myslím. Akonáhle som však začala žiť v prostredí, ktoré mi tato dedina ponúkla, pochopila som, že tudy cesta nevede a moje srdce, myseľ a všetky túžby, chcú ísť spať.
Možno to nie je najlepší nápad na začiatok blogovania, ale z toho, čo sa mi aktuálne vyvaľuje v mozgu nič múdrejšie nenájdem. Občas sa mi stáva, že niečo píšem, ale klávesnica akoby mi uhýbala spod rúk. Je to pliaga - tvorivý blok.
alebo ako som sa narodila druhy krat. Ked sa to stalo chodila som z Tominom asi 10 dni.Poobede sme sa mali stretnut v meste,tak som isla na bus.....Bol to obycajny den,bol utorok 6.7. Den ubehol rychlo,mala som ist domov o 17:15 na bus,ale este sa mi nechcelo tak sme sa dohodli ze pojdem az vecer. Pozerali sme film a tak sme sa donho zapozerali, ze sme akosi zabudli na cas,a usiel mi aj posledny bus ktory k nam isiel.....Tak sme isli na aute, zviezol sa s nami aj jeden kamos, ktory byva cestou.
Londýn, tretie najdrahšie mesto sveta a ja som tu už pomaly tri mesiace. Tieto tri mesiace mi ukázali všetko, čo toto mesto skrýva. Od bohatých reštaurácií až po život bezdomovca na ulici. . . Mesto plné prekvapení. . život v Londýne je zaujímavý, ale aj ťažký. Podľa toho v ktorej skupine ľudí sa ocitnete. Buď si užívate, ale prežívate :( ten druhy prípad je môj. Ja tu prežívam a vôbec si to neužívam.
Začína to asi na základnej škole (škôlkara som ešte nevidela pľuť, ale nie je to až tak úplne nepravdepodobné). Myslím, že ten kto pľuje, je frajer. Mám pocit, že veľakrát ani nemajú nejaký konkrétny vzor z filmu alebo nejakej hry, že pľujú inštinktívne. Kde sa to v nich berie?
Ako štrnásťročná som sa prvýkrát výraznejšie prejavila v oblasti recitácie...Ba dokonca, víťazstvo v regionálnom kole súťaže Hviezdoslavov Kubín môžem označiť za svoj prvý väčší úspech.... Žiaľ, doteraz aj posledný. Alibisticky povedané: nedostatok príležitostí...
...veď keď umriem, nič sa nezmení! Slniečko vyjde aj bezo mňa, aj nasneží, aj vlaky budú rovnako premávať, všetko bude také isté, len ja už sa nebudem vedieť nadýchnuť. Čo sa zmení, keď malinký kúsok kovu prejde mojim srdiečkom? Len trošku to zabolí a potom už nebude nič, už bude len ticho a žiaden smútok, žiadna slaná voda padajúca mi z očí a rozmazávajúca mejkap.
Šiblo mi, preskočilo mi, totálne mi hrablo. Museli ma zavrieť do Cajly. Stalo sa to aj vám? Alebo si myslíte, že vám sa to nemôže nikdy stať?
Dlho som neznášala príbehy Anny zo Zeleného domu. A dodnes ťažko chápem ľudí, ktorí jej príbehy milujú a nechajú sa nimi rojkovsky unášať. Prečo? Bola som (a som) v poradí druhé ryšavé decko narodené v našom meste (prvé je môj o rok starší brat).
Otočím ceduľku z Open na Closed, zamknem dvere na shope a končím prvú pracovnú smenu. Tá druhá sa práve začína - nakúpiť (v obchode je už panák Santa Claus), navariť (najhoršie je vymyslieť čo), dnes to budú Lasagne ala Bolognese, medzitým napísať s deťmi domáce úlohy, a ktovie čo sa ešte vyskytne do večera. Pred pubom ma anglickí boys pozývajú na drink, pochvália môj image a to mi zdvihne náladu.
Skupina Hex spolu s predskokanom, kapelou Vetroplach začali včera, 17.10.2006 svoje turné po Slovensku. Človek by si myslel, že mesto ktoré je tretie najväčšie na Slovensku, je dobrým štartovacím bodom. Tipujem však, že to isté si nemyslia členovia oboch hudobných zoskupení. Prešov sa ukázal ako malé, provinčné mestečko. Na koncert prišlo niečo okolo 150 ľudí, čo je aj tak len môj osobný a teda nepresný odhad. To či je to spôsobené nezáujmom, utorkom alebo vysokou nezamestnanosťou, nieje rozhodujúce. Publikum však bolo dosť pestré. Od školáčikov s rodičmi až po teenejdžrov. Poslední menovaní samozrejme prevládali - tak to má byť.
Konečne to prišlo, môj odchod do Izraelskej, nedávno bombardovanej Haify. Z Bratislavy som odlietal 5.10. o 8-mej ráno, no a bol to odlet vo veľkom štýle. Po 20-tich minútach letu nám pilot oznámil, že lietadlo je pokazené a rozhodol sa pre návrat do Bratislavy.
