Nežehlím si spomienky, páčia sa mi v takej forme, akú im dal čas. Na to horšie pozabúdam, pekné cítim ešte raz. Zoznam autorových rubrík: Mnou milovaní ľudia, Stalo sa mi ..., Moje úvahy o živote, Blbostičky, Moji priatelia, Moje veršíky, O všeličom možnom..., Moje výlety, Foto, Nie celkom vážne, Súkromné, Nezaradené
Môj otec mal pomerne jasnú hierarchiu v obľúbenosti svojich detí. Boli sme štyria, tri sestry a brat. Prejavoval ju vo všetkom, aj pri svojom tipovaní, ktorá(-ý) z nás sa bude musieť vydať alebo oženiť. Mňa tipoval, že sa určite budem musieť vydávať, ale nikto si ma nevezme pre moju príšernú povahu, úplne odlišnú od jeho predstavy:) Brata tipoval, že jemu sa niečo také nikdy nemôže stať, lebo je to slušný chalan, po otcovi:)
Je len málo situácií, v ktorých zbezradniem. Jedna z nich je, keď ma neposlúcha môj počítač. Nestáva sa tak často, ale predsa len si niekedy dovolí byť k svojej majiteľke a užívateľke drzý jak šľak!:) Prosebný výraz na svoj ksicht nahadzujem málokedy, len vo veľmi vzácnych a ojedinelých situáciách, ale v takýchto prípadoch VŽDY:) Veď na koho iného mám možnosť pozrieť sa krajšie ako na svojho manžela?:) Tak s tým prosebným výrazom na svojom ksichte a s očami mierumilovnej ovečky prehovorím: Nemohol by si, prosím ťa, mrknúť sa niekedy, keď budeš mať čas, na môj počítač, čo mi tam vystrája...? No to teda nemohol, teraz nemám čas, pozriem sa na to niekedy, keď budem mať čas a teda ja nechápem, že ty máš večne nejaké problémy s tým tvojím počítačom, čo tam s ním robíš, horšieho diletanta som nevidel ... atd.:)
Jedno z mojich povolaní bolo predavačka. Moje druhé najobľúbenejšie. To prvé bolo materská dovolenka. Síce mierne slabo platené, ale inak bezkonkurečne najlepšie. Moje povolanie predavačky som v tom reálnom čase jeho výkonu dostatočne neocenila. Teraz už áno. Lebo ... Lebo som si na vlastnej koži otestovala svoju schopnosť predať všetko, čo je v regáloch, spoznať mentalitu zákazníkov a neskôr som to vo svojom vlastnom biznise ako keby našla ...:)
Praktická ukážka (ne)výchovy detí mojich známych. Predebatovala som to s nimi, povedala svoj názor a aj tak sú presvedčení, že konali správne a keby k tomu prišlo aj druhýkrát, zopakujú to presne tak.
Keď sme mali pred nejakými 30 rokmi stretko zo strednej školy, prišlo na reč aj o našich výplatách. Rodinka Oľgy bola na prvom mieste rebríčka. Ona stredoškolská učiteľka, on lekár. Ja som vtedy bola predavačka, môj muž na slúžil vlasti ako absolvent VŠ vo vojenskom útvari v Seredi. V porovnaní s príjmom Oľginej rodiny sme boli chudáci. Na ďaľšom stretku som už pracovala po diaľkovom vyštudovaní VŠ ako plánovačka jednej stavebnej firmy a môj muž zerezával v elektronickom priemysle v piešťanskej štátnej firme na 3 smeny. Aj na tomto stretku Oľgina rodinka bola na prvom mieste platového rebríčka. Na ďaľšom stretku bola naša rodinka s Oľginou OK - boli sme vyvážení v spravodlivej socialistickej rovnováhe:)) Prešlo kopec rokov a pri vlaňajšom predvianočnom nákupe v hypermarkete mi dievčina za kasou skomentovala hodnotu mojej útraty: Šesť a pol ticíca! To je celý môj mesačný plat! Trošku som sa zahanbila (ale nikdy nepreháňam v tomto smere:) ), trošku som sa zamyslela a po zamyslení som sa ... zamyslela:)
Vyrastali sme spolu na jednej ulici, býval v dome oproti. Poznám ho od svojho prvého vnímania okolia. Sme takmer rovesníci. Pamätám si o ňom veľa. Aj to, že ako decko nosil biele podkolienky a mama na neho kričala na celú ulicu, nech v nich nekľačí v tej kope piesku, kde sme spolu robili bábovky. Naši na mňa nekričali, ja som biele podkolienky nemala, bola som naboso. Prežili sme spolu všetky detské hry, od skákania gumy, cez hranie škôlky ( to skákanie po štvorčekoch načmáraných kriedou na asfalte), cez skákanie so švihadlami až po hranie na vojakov, na ktorých som sa ja bola ochotná hrať sa iba vtedy, keď ostatní chalani súhlasili, že ja budem generálom:) V šiestej triede sa môj najlepší kamarát zaľúbil. Za ten svet nám nechcel prezradiť do koho. Ani mne nechcel prezradiť. Vypisoval svojej milovanej lístočky, ktoré jej tajne vkladal do zošitov, do školskej tašky, do poštovej schránky, vkladal ich aj do kapsičky bicykla, proste všade, kde sa dalo.
Autobusom som necestovala, že ani nepamätám. A dedinským spojom, to už som skoro aj zabudla, čo je. Lenže auto 3 týždne tvrdnúce v servise poľahky dokáže človeka vrátiť o pár desaťročí späť. U mňa sa mu to podarilo a som mu za to vďačná:) Sadnem do autobusu v okresnom meste, ktorý má vezie do 18 km vzdialenej dedinky. Je mi to vzácne. Nevytiahnem noviny a nezaliezam do ulity. Sledujem okolie a je to pre mňa omnoho vzácnejší a inšpiratívnejší pohľad ako v nejakom hyper-super-mega-markete. Cestujúci sú rôzni, väčšinou ľudia z roboty a babky a dedkovia s nákupmi. Za mnou sedel jeden starší pán a bol jednoznačne rečníckou jednotkou v autobuse. Marýýýška, no vííítaj, už som ťa dávno nevidel, poďkaj si sadnúť ku mne. - pozval k sebe novonástupivšiu pani.
S hazardnými hrami som sa nikdy nestretla na vlastnej koži. Je to jedna z mála vecí, ktoré som nikdy neochutnala, podobne ako drogy, ani tie ľahké nie, čo ma niekedy aj štve, ale už som si zvykla:) Neviem, či to je bežná vzorka, ale v mojom širšom okolí už mám tretieho závisláka na hazardných hrách. No, mám ... Tých dvoch už vlastne ani nemám. Stratili sa.
Ten 1969/1970. Začiatok školského roku jeden rok predtým bol síce významnejší historicky, ale pre mňa nie. Keď som zasadla v školskom roku 1968/1969 do deviatky, bolo úplne normálne, že sme všetci popísali lavice nápismi Rusi domov!, Nech žije Dubček! a pod. Ale v školskom roku 1969/1970 som sa stala stredoškoláčkou a bolo to niečo pre mňa tak významné, že si dodnes do detailov pamätám šaty, ktoré som v prvý deň stredoškolského roku mala oblečené. Boli v štýle Coco Chanel, ale vtedy som to ani netušila. Čierno-biele s maličkým geometrickým vzorom a na bokoch previazané stuhou s červenou mašličkou na boku. Na základke som ešte som zažila pracovné soboty a aj to, že v deň, keď sme mali v rozvrhu telesnú, sme všetci prišli do školy v teplákoch. Aby sme nestrácali čas prezliekaním:)
Nemyslím si, že sa tieto dve polohy bijú. Chcem niečo povedať po pravde a vyjde to na čierny humor. Pravdu mám najradšej, čo sa týka rôznych akcií štátneho sektoru. Vtedy si prídem na svoje. Cestovala som do Čiech. Na holíčsko-hodonínskom hraničnom prechode som čakala hodinu a pol. V teple teplúcom, v aute bez klímy. Bolo to niekedy tak pred desiatimi rokmi. Posúvanie vozidiel bolo krokové. Odopla som si bezpečnostný pás, ktorý mi vyrábal pot na tele. Počas celej poldruha hodiny som nadávala na štátnu správu cez otvorené okno auta a hlas mám veľmi zvučný, nielen počas nadávania ...:)
Počas posledných 15 rokov som si naprosto necieľene robila prieskum spokojnosti ľudí v robote. Chodila som pracovne do rôznych firiem a radoví zamestnanci sa mi len tak medzi rečou posťažovali ...
Dlho, predlho som v posledných týždňoch nemala prístup na net. Veď ako ináč by som dokázala tak dlho nepísať na blog?:) Tretíkrát vo svojom živote som v minúte rozhodla o radikálnej zmene. Prvýkrát vtedy, keď som v deň maturity odišla z rodičovského domu. Sama - samučká. Druhýkrát vtedy, keď som sa po 26 rokoch sťahovala z horniakov na dolniaky. S dvomi detičkami a jedným mužom. Tretíkrát vtedy, keď som po 26 rokoch zamávala Piešťanom a odsťahovala sa na dedinu. S jedným mužom, detičky sú už na svojom. Počty mi na rozdiel od matematiky išli vždy išli dobre a tak som si vypočítala, že pri tomto tempe sťahovania sa o ďalších 26 rokov budem zas niekam sťahovať. Budem mať vtedy 78 rokov a miesto môjho pobytu už nebude pre mňa žiadnym prekvapkom:)
Fakt neviem, prečo si pamätám zrovna len niektoré zážitky, ktorých význam uchovania sa v archíve môjho hard disku dodnes nechápem:) Napr. zážitok so starou Blažkovou. Tak sme prezývali jednu našu susedu. Dlho bola nejakou pliagou pripútaná na lôžko. Žila sama. Radi sme jej chodili pomáhať. Priniesť vodu zo studne, nanosiť drevo a uhlie do izbičky, nakúpiť ... Vždy sa nám odvďačila cukríkami. Radi sme pomáhali najmä kvôli tým cukríkom:) Keď sme pomohli, povedala nám: Vezmite si zo šuflíčka. Hanbím sa za to, že sme k nej raz prišli, spala veľmi tuho, dlho sme tam klábosili a ona nič. Žiadnu pomoc nechcela, len spala. A my sme mali chuť na tie cukríky a nemohli sme sa dočkať, kedy sa zobudí. Tak sme si ten nám dôverne známy šuflíček potichúčky otvorili a zašušťali sme sáčikom s pelendrekovými cukríkami. Dovtedy ani len nemukla, hoci sme hulákali. Ale pri tom tichučkom zašušťaní sáčiku sa zobudila, zazrela nás ako sa napchávame už aj mentolkami, zdvihla palicu, ktorú mala pri posteli a ... šľahla ňou po mne, plece ma bolelo asi týždeň. Hanba mi ostala nafurt:)
Jedného dňa sme dostali domov bombastické oznámenie od nášho peňažného ústavu, že nám bol pridelený osobný poradca. Konto je evidované na môjho muža (ako inak?:) ) a onedlho po tomto oznámení ho začala telefonicky bombardovať mladá dievčina - osobná poradkyňa. Vedenie banky ide na to fakt s rozumom. Chlapovi pridelia ako osobného poradcu mladú babu. Doteraz ma škrie, že neviem, koho by pri pridelili mne, keby konto bolo evidované na mňa:))
Priznám sa, že tento výraz nie je môj výmysel o obohatenie slovnej zásoby slovenčiny, dostala som ho v jednej z vianočných sms. Že vraj som rodený antidepresant. Túto sms mi poslal človek, ktorý ma veľmi dobre pozná. Tak som si zaspomínala, prečo asi ho to mohlo napadnúť ...
Priznám sa, že nerada píšem blogčlánky, v ktorých sa zmieňujem o niekom, koho sa týkajú a kto by sa v nich mohol nájsť. Asi aj preto je mnoho mojich článkov o zážitkoch s vekom svojej staroby najmenej 20 rokov. Zážitky z dneška budú premlčané o 20 rokov a viac a ja mám čo robiť, aby som sa dožila hodiť ich raz na blog. Teda, hlavne, aby som sa vôbec dožila:-) Dnes spravím trošku výnimku a napíšem niečo o mojich súčasných zahraničných zaťoch...:-) Zahraničných zaťov mám asi tak trojnásobok ako je počet mojich dcér.
Každý deň cestujem. Keď od niekoho počujem, že sa mu nechce do roboty dochádzať napr. nejakých 20 km, len sa usmejem. Ja do svojej roboty, ku svojim klientom, precestujem cca 2 500 - 3 000 km mesačne. Obedy si so sebou nenosím, naučila som sa nejesť. Teda neobedovať. Tekutiny väčšinou dostanem, ponúknu mi. Ale mám z toho aj zážitky, ktoré zapríčinili, že som niektorých klientov navštívila len dvakrát. Áno, ten povestný prvý a posledný krát spolu v jednom:-)
Počuli a čítali ste asi všetci to, čo aj ja. Europoslankyňa Monika Beňová vyzvala prezidenta, aby prišiel do Bruselu vysvetliť situáciu na Slovensku. Mohla by aj ona, ale keďže tu až tak často nie je ako tu je prezident, tak možno nevie vysvetliť sama. A možno ho vyzvala len preto, že sa naštvala, keď sa dozvedela, že bol na nejakých autopretekoch:-)
Príbeh prvý:Jedna z mojich top kamošiek sa posťažovala na muža. Že len čo príde z roboty, naje sa, otvorí si pivko, vyloží nohy na stôl, zapne telku na športový prenos alebo si pustí na plné pecky CD s hudbou, ktorá sa jej ani trochu nepáči. Po rokoch manželstva sa jej podarilo odučiť muža vykladať nohy na stôl. To ostatné nie. Vždy jej vŕtalo v hlave, čo asi tak robí, keď ona nie je doma. Jedného dňa sa rozhodla, že to proste musí vedieť a ... aj vidieť:-)
Moja mama bola učiteľka a keď som bola decko, brávala ma na školské výlety. Bola som tak vďačným terčom pomsty maminých žiakov:-) Vždy ma pod nejakou zámienkou odlákali z predných miest autobusu do najzadnejších. A tam ma učili oni; asi recipročne za mamu. Vždy som rada recitovala a tak si tentoraz na mne zgustli a na naučili ma novú básničku ...
