Diagnózou aj povolaním právnička, záľubami nadšená cestovateľka. Život ma zatiaľ viedol po osi Košice-Oxford-Bratislava-Moskva-Praha. Spolu s manželom cestujeme po nových aj starých miestach, snažiac sa navštíviť všetky pamiatky svetového kultúrneho dedičstva UNESCO po ceste. Zoznam autorových rubrík: Stredná Európa, Anglicko, Škótsko, Severná Európa, Východná Európa, Západná Európa, Južná Európa, Rusko, Západná Ázia, Stredná Ázia, Juhovýchodná Ázia, Arabský svet, Stredná Amerika a Karibik, Zážitky z ciest, Kultúra, Súkromné, Nezaradené
Naše cesty po Balkáne nás, zákonite, v jednom momente museli priviesť aj do bulharskej metropoly. Napriek tomu, že počasie nám príliš neprialo, sme si popri chutnom miestnom pive a spoločnosti spolužiaka Viktora stihli pozrieť majestátne centrum mesta. Sofia ma prekvapila, na jednej strane klasickou architektúrou, popri ktorej sa občas vyskytli typické pravoslávne chrámy a niekoľko antických ruín.
Zatiaľ čo Slovensko sa pripravuje na Pohodu, počas uplynulého víkendu sa v dánskom Roskilde konal jeden z najväčších festivalov Európy, ktorý sa koná od roku 1971. Ročník 2014 otvoril svoje brány vyše stom tisícom návštevníkov, zamestnal 31 000 dobrovoľníkov a na jeho siedmich stageoch hralo 166 umelcov a skupín z tridsiatich krajín sveta. Absolvovala som posledné tri dni festivalu, počas ktorého areál praskal po švíkoch. Pár dojmov vám prinášam v tomto článku.
Moje bulharské cesty sa okružnou cestou po Balkáne doplnili o mnohé zaujímavé miesta. Zatiaľ, čo predtým som Bulharsko poznala iba zo svojej študentskej dovolenky v Primorsku, tentokrát sme si Bulharsko uctili tak, ako sa patrí. A to tak, že sme ho prešli v podstate naskrz, z juhozápadnej hranice až na jeho východné pobrežie. Západ Bulharska budú v mojich spomienkach pekne reprezentovať národný park Pirin a pásikavý Rilský kláštor.
Asi pred pol rokom som písala o špecifikách ruských svadieb, ktoré som na svojich cestách odpozorovala ako nezúčastnený, priam až náhodný, turista. To som ešte netušila, že len o pár mesiacov mi bude dopriate sa ruskej svadby zúčastniť. Úplne ruská svadba to teda tiež nebola, chýbalo lokálne špecifikum kaukazského typu, v preklade bitka, ale inak som našla hneď niekoľko odlišností od svadby, na akú je našinec zvyknutý.
Dnes bude reč o svätej hore Athos, mieste, kde sa sústredia pravoslávni mnísi. Ženy majú na ňu prístup zakázaný, údajne preto, aby nerušili mníchov pri rozjímaní nad jedinou ženou: Pannou Máriou. Môjho manžela sem priviedol najmä výnimočný kultúrny a umelecký charakter tohto miesta, a strávil noc v jednom z miestnych kláštorov. Ako teda vyzerá zážitok pútnika, ktorý sa odrazu ocitne na mieste, kde majú svätí muži prevahu?
Nasledujúci výlet je tiež z kategórie pre fajnšmekrov, čo sa Ruska týka. Odporúčam ho absolvovať buď ako súčasť dlhšieho okružného výletu po ruskom severe, alebo naopak, na otočku z Moskvy - nočným vlakom do Vologdy a ďalším nočným vlakom späť do Moskvy. Nielenže sa pohodlne vyspíte, cesta vám rýchlo prejde a ušetríte na hoteloch, ale deň vám na všetky pamiatky bude bohato stačiť a nasadajúc na nočák na stanici vo Vologde si poviete, že máte toho akurát tak dosť. Vitajte na bájnom ruskom severe!
O Thessalonikách, teda Solúne, sme sa učili na základnej aj strednej škole. Konštantínovi a Metodovi, dvom učeným bratom, vďačíme za prvé písmo, ktorým bolo možné zaznamenať staroslovienčinu. Počas vysokej školy som sa zasa viac stretávala s jeho gréckym menom Thessaloniki, ktoré moji spolužiaci, ktorí tam boli na Erasme, spájali s krásnym slnečným počasím, morom a bezstarostným študentským životom. Podobne ako v prípade Atén sa v tejto časti Grécka toho odohralo mnoho a tak mi Solún prišiel ako jedna z tých známych osobností, o ktorej počúvate toľko, až máte pocit, že ju dobre poznáte. Nuž a v prípade tohto šarmantného mesta som bola veľmi rada, že si môžem konečne priradiť tvár k menu.
Na prvý pohľad pôsobí ako iné novšie ruské mestá a život v ňom pulzuje ako kdekoľvek, parky a ulice sú plné detí s rodinami na prechádzke. Relatívne idylické letné počasie si však miestni užijú len pár mesiacov, počas ktorých takmer zabudnú na to, čo je noc, len aby sa v zime do nej ponorili úplne. Vitajte v Murmansku, najväčšom meste za Severným polárnym kruhom.
Počas svojich ciest som už videla pravoslávne kláštory v rôznych formách a podobách. To, čo ma však čakalo v Meteore, som si ani podľa popisu nedokázala predstaviť. Z auta som videla len bežnú grécku cestu ako mnohé pred ňou, keď sa predo mnou odrazu vynorila zvláštna krajina plná machom obrastených kamenných útvarov s rôznymi dutinami. Sotva ma stihla prejsť prvá vlna prekvapenia, na tých podivných skalách sa zrazu začali objavovať kláštory s červenými strechami, využívajúce každý kus svojho kameného podložia. Masy rádových turistov sa tu miešajú so skupinami veriacich, ktorí si prišli tieto posvätné miesta skutočne uctiť. Vitajte v Meteore!
Všetky skvelé cesty sa raz končia a nebolo to inak ani v prípade tej našej škótskej. Plní zážitkov a dojmov sme sa ešte potrebovali vrátiť z Kyle of Lochalsh späť do Oxfordu a zo zelene slnečných úbočí hôr do ešte žiarivejšej zelene lúk a pastvín anglických Midlands. Mali sme však šťastie, pretože Škótsko sa s nami rozlúčilo svojimi najkrajšími a pokojne môžem povedať, že aj najikonickejšími pohľadmi. Okrem zelených hôr nás vo všetkej svojej majestátnosti privítal prekrásny hrad Eilean Donan a atmosféru ako z románu Irwina Welsha sme si pripomenuli v Glasgowe.
Všetky príbehy majú svoj začiatok, vrátane toho môjho cestovateľského. Začiatok niečoho nového môže sprevádzať radosť, nedočkavosť, nadšenie, no zároveň aj obavy či nervozita. Záleží na tom, aká ste povaha. V momente, keď som vstávala o piatej ráno, aby sme mohli vyraziť včas ráno, bola paradoxne mojou prvou emóciou mrzutosť, pretože ranné vstávanie nenávidím. Tomu ránu však predchádzalo niekoľko dní vzrušenia, balenia a drobného napätia...
Keď sme plánovali novoročnú cestu po Balkáne, oslavy vítania nového roku sme sa rozhodli absolvovať, po dobrých skúsenostiach s Mykonosom a Santorini, na ostrove Korfu. To sme ale netušili, že miestne osadenstvo je tak pohodlné, že ani taký párty sviatok, akým vítanie nového roku bez pochýb je, ho nechá chladným. Na moje veľké prekvapenie miestnych Kerkyranov omnoho viac rozpálili davy turistov z veľkej výletnej lode...
V čase, keď som navštívila ostrov Skye škótskych Hebríd, som ešte netušila, že ho National Geographic umiestni na štvrté miesto rebríčka najkrajších ostrovov na svete. No niet sa čomu diviť, tento večene zelený a pravidelne zatiahnutý ostrov má všetko: hory i jazerá, zelené lúky, oranžové rašeliniská a morské zátoky plné delfínov, veľrýb, žralokov, strakatých tuleňov a vtáčikov puffinov s oranžovými zobákmi. A k tomu nádhernú príchuť života v škótskych vysočinách za dávnych čias.
Na trase medzi južným Albánskom a Gréckom, ukrytá na nenápadnom polostrovčeku, leží rezervácia Butrint plná úchvatných pamiatok, celá umiestnená uprostred krásnej a človekom nepoznačenej prírody. Zažili sme v nej fantastickú prechádzku a nestačili sa čudovať nad výberom pamiatok od čias antického Grécka až po palác postavený za Benátskej republiky. Poďte sa so mnou pozrieť na miesto, ktoré v období novoveku navštevovali maliari, aby zvečnili jeho nádherné ruiny uprostred žiarivo zeleného lesa.
Dnes vám porozprávam o súostroví ležiacom na sever od Veľkej Británie, Orknejách. Tvorí ho asi sedemdesiat ostrovov, z ktorých je dvadsať obývaných. Ich poloha na úrovni južného Nórska zaručuje relatívne chladné a nepríjemné podnebie, ktoré vás dokáže potrápiť aj uprostred leta, no práve búrky a dážď dokážu nádherne podtrhnúť drsnú krásu ich jedinečnej prírody. Niet divu, že najviac sa na Orknejách darí práve škótskej národnej rastline - bodliaku.
Albánsko na nás na prvý dojem zapôsobilo trochu ako Kuba. Od hraníc sme videli všetko: pár moderných stavieb, mnoho ošarpaných budov, zeleň a palmy, poriadok v centrách a neporiadok všade, kam už turisti nechodia a najmä predaj moriakov, asi na novoročnú večeru, priamo pri cestách. Teda je jasné, že sa nám páčilo. Ak máte chuť vidieť krásne historické miesta a zažiť pri tom trochu ľahkej exotiky, dokonca bez toho, aby to príliš vyčerpalo vaše finančné rezervy, Albánsko vám môžem len a len odporučiť. Z bohatej histórie krajiny sme si vybrali antický Rím za čias cisára Trajána, ktorý zanechal v meste Durres, alebo Drač, amfiteáter a historickú časť mesta Berat, ktorá bola kontinuálne osídlená od druhého tisícročia pred naším letopočtom. Poďme sa teda spolu vydať na západ tejto krajiny, ktorá vás prekvapí na každom kroku.
Slovo loch je galského pôvodu a označuje vodnú plochu, či už jazero alebo morskú zátoku. Najznámejší škótsky loch, Loch Ness, je sladkovodné jazero, ktorého najhlbší bod dosahuje 230 metrov. Objemom najväčšie, povrchovou plochou druhé najväčšie, no preslávilo sa najmä vďaka príšere, ktorú po prvýkrát spozorovali v jazere v roku 1933. O Nessie, ako miestni lochnesskú príšeru familiárne volajú, existujú iba anekdotálne dôkazy, to však nebránilo tomu, aby nebola využitá ako skvelý produkt turistického ruchu. No okrem rôznych atrakcií pre priaznivcov pavedného odboru kryptozoológie ponúka Loch Ness krásnu prírodu a hlavne pokoj na vyčistenie hlavy a rozjímanie.
Ohrid je úžasné a pozoruhodné mesto, no v zaujímavosti nezaostáva ani celé okolie rovnomenného jazera. Kým sa k nim však dostanete, prejdete cez serpentíny, ktoré vám odhalia niekoľko podivných hríbikovitých betónových stavieb, z ktorých sa vykľujú albánske protitankové bunkre. Na druhom úbočí kopca, tesne pred albánskymi hranicami, vás už bude čakať kláštor svätého Nauma s hrobkou jeho zakladateľa a jeho večne bijúcim srdcom v hlavnom kostole a rekonštrukcia čudesného obydlia z obdobia praveku.
V rámci cesty po Škótsku je nemožné vynechať miesta spojené s dvomi vecami, s ktorými je táto krajina asi najviac spájaná a to golf a škótska whisky. Ak nerátame kilty a anekdotálnu lakomosť, s ktorou som sa však nikde a u nikoho nestretla. Oba tieto body som si odškrtla na ceste medzi Edinburghom a jazerom Loch Ness.
Štyridsaťtisícový Ohrid sa delí na starú a novú časť. Tá stará, ohraničená hradbami z 5. storočía nášho letopočtu, leží na svahoch obkolesujúce jazero Ohrid. Pôsobí ako samostatné mesto a žije si svojim životom. Je plná zaujímavých zákutí, pohľadov ako z obrázku, mnohých historických pamiatok od antických čias a útulných kaviarničiek a reštaurácií. Pôsobila na mňa ako Dubrovník v malom, akurát s omnoho menším počtom turistov. Pridajme k tomu svetlá mesta odrážajúce sa v čistom zrkadle 300 metrov hlbokého Ohridského jazera a pevnosť týčiacu sa na kopci nad mestom a človek musí skonštatovať, že sa ocitol na výnimočnom mieste.
