Iba nemá zmysel čokoľvek bezmyšlienkovite uschovávať len preto, že to chvíľu bolo s nami, a hľadáme tomu nejaké alibi na prežitie (na prežitie treba niekedy vo všeobecnosti silnú motiváciu). Hľadáme význam. Do budúcnosti. Na nostalgiu nie je momentálne miesto ani v skrini.
Bol najvyšší čas upratať si. Vyhodiť, nepremiestňovať, vyhodiť. Feng šuej funguje totiž maximálne na veľtrhoch o zdravom životnom štýle s ochutnávkou biojogurtov. Škoda.
Raz toto budem čítať. Po nejakom rozchode (dúfam, že nie s tebou, monitor by praskol od škodoradosti, lebo všetci budú hovoriť, že to hovorili). Čítam si po sebe iba občas, keď je mi nafigu, potom chcem zrušiť blog aj svet, a hovorím si, že som mohla radšej vedieť, na čo sú integrály, alebo po večeroch hovoriť o molekulárnej fyzike ako o zmysle života.
Namiesto toho tu raz budem sedieť pri vetách z januára 2010, kedy veci podozrivo nechutne vychádzali, keď mi nevadil sneh, čo sa ani zatoho nechcel roztopiť, keď som si na ples obliekla šaty pod kolená, a bolo mi to jedno. Kam sa stratil môj zmysel pre detaily? Kam sa stratil môj reflex nadchýnania sa pre všeličo a všelikoho? Možno sa niektorých vlastností po čase vzdávame ako vlasov, a je to v konečnom dôsledku pre naše dobro.
J. je v seminári. Povedala som mu včera na stretávke, že keď mu raz dajú faru niekde na konci sveta, prídem si odpykať hriechy. Budem tam sadiť turčatá, rýpať sa nenalakovanými nechtami v zemi (raz po mne zostanú fľaštičky so všetkými odtieňmi červenej), aby som k nej mala bližšie, keď v nej raz všetci aj tak skončíme, prídem si po niečo z jeho pokoja. Odhlásim sa z fejsbuku, čím prestanem niečo ako existovať, budem mať šatku vo vlasoch, a budem sadiť fialové sirôtky, ktoré vyzerajú, akoby mali smutnú tvár, a preto sú sirôtky. Tak ma učili.
Ale v skutočnosti vieme o tom veľké nič, my, čo sme ešte stále (niečie) deti, a všetci chcú, aby z ich detí niečo bolo, a vôbec nie je ľahké byť dieťaťom, na ktoré chce byť niekto hrdý. Deti si nevyberiete.
Pýtala som sa M., či labute lietajú. Vždy sme ich kreslili do pamätníkov sediace na vode, čakajúce na odkliatie princom alebo inou sci - fi bytosťou. Princovia sú prijateľnejší podvod ako mimozemšťania (a biely kôň je lacnejší ako UFO). Netreba na nich toľko efektov. Takže labute lietajú, k tomu som sa chcela dostať. Zdvihnú sa, rozbehnú, vzlietnu a potom odletia do tepla. Zdvihnúť sa je najťažšie, toto som pochopila niekedy v decembri, a nemusím byť ani labuť.
Ešte uvidím, čo si ma nájde, čo mi docvakne, čo príde ku mne okľukou, alebo priamo bez toho, aby som robila „nápipipiná", ale príde to samo ako 28. január.
Raz ti niekto bude písať básne ako Marcela, nie, ja to nebudem, už neexistuje pre mňa taký papier, čo znesie všetko, čo znesie toto, sorry. Kúpim jedlo pre akváriové rybky a akváriové rybky v každej farbe. V tme budú svetielkovať, neviem, ako sa volajú, iba viem, že svetielkujú. Na Vianoce im dám mená a kúpim im farebné riasy. Lebo tak to chcem, ako čierne mačky, čo mi križujú cesty, odkedy si pamätám, a viem, že bez nich by svet nebol taký symbolický. Ako my, ako všetko.
sobota štrnásteho
zabudol si ma
urieknuť
tak ako vlani
rozbiť mi zrkadlo
o hlavu
prší
už od piatka
pod rebrík
nevstupuj
ľavou nohou
jedine vzad
pri ceste sedela
čierna mačka
s dlhým fúzom
čakala náhodu
už siedmy deň
kým niekto spadne
zakašle
podreže si žily
nevyšlo
nemá svoj deň
v teplej mláke našla si
prvý sivý chlp
(od Anežky G.)
