niekedy sa pýtam, na čo je (toto) všetko dobré. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, pretože...., personal blábol, všimla som si, letom svet(l)om, medzi nami a troma bodkami, tragické páry, občasný denník, strašidlá
Videla som jednorožca. Na Zlatých Pieskoch, nekecám. Dokonca hojdacieho. Deťom sa už nekupujú koníky. Koníky sú asi prežitkom. Jednorožce sú zázračnejšie. Znamenajú, že ak budete dobrí, raz budete bývať v barbie dome s ružovým autíčkom a kenom, ktorému sa nedá odtrhnúť hlava a vám zlomiť noha, lebo ste ozajstní, od Matela.
Videla som modré polia, naozaj, hmla bola sivá a padala a padala. Čakala, že niekto rozsvieti v dome na samote, žena s malými rukami a bledou pleťou, čo nosí na krku kríž a oči upiera do tmy každý večer, hoci vie, že nepríde. Nikto nepríde. V novembri už návštevy nepočuť. Mŕtvi občas rozfúkajú lístie a polámu konáre, inak nič. Hovoriť deťom, že je o iba vietor, je jedno z drobných klamstiev ešte skôr, ako nechcene prídu na chuť väčším. O večnej láske, alebo o tom, že hnedý cukor je zdravší ako biely.
Balím sa. Niekedy mám pocit, že nič iné nerobím. Iba balím a vybaľujem, aby som sa znovu mohla niekam zbaliť. Nie, nemám s tým problém. Uvedomila som si, že táto dočasnosť mi, naopak, vyhovuje. Na nejaké nekonečnosti a nezvrátiteľnosti som ešte nedorástla. Preto sa premiestňujem. Aj preto, aby som sa mala kam vrátiť.
Hučia do mňa, že som bledá a chudokrvná. Máš dvadsaťdva, mala by si so sebou niečo robiť. Už dávno si mala. Som mala. No a čo. Zapili sme toto všetko jahodovým vínom zďaleka, dostala som bozky na líca, bozky na ústa, pár slov, čo nie sú zverejniteľné, a dobre mi padli. Spýtala by som sa, čo všetko bolo myslené naozaj, ale čo by sa tým zmenilo.
V podstate sa nedeje nič. Iba ľudia sa dejú. A s nimi býva veľa kriku. Zvyčajne tiež pre nič. Niekedy si myslím, že by sme mali pravidelne strácať schopnosť hovoriť. A vôbec to nemyslím zle. Naopak, je to pre naše dobro. Kedysi som bola alergická na cudzie dobro, ktoré všetci chcú. Ale to isté som si myslela aj o paradajkách. Že sa z nich vyhadzujem. Dnes ich jem celkom pravidelne. A tu som. Pár ľudí chcelo moje dobro. Tiež som to prežila. Viac - menej. Teraz vôbec na nikoho konkrétneho nemyslím, na rozprávky „zrkadielko, zrkadielko, povedzže mi, kto mi ublížil najviac na svete..." už nie je čas.
Sú rieky, ktoré skrátka nepreplávaš, neprebrodíš. Buď sa utopíš, alebo sa vrátiš k brehu. Z kratšej cesty. Kratšie cesty sú vraj na to, aby sa z nich človek vrátil. A dlhšie, aby sa zbláznil?
A tak všeličo si vieme nahovoriť, povedala som S. Všelikomu a všeličomu veriť. Zamieňať si. Slabosť za lásku a tváriť sa, že to stačí. Možno to naozaj nikdy nebude viac, možno nič viac ani neexistuje. (Ani Subclub nie je Cross, ale zase je (mi) to na chvíľu dosť.) Miešam víno s kolou ako dávno nie, je červené a vôbec nie číre, na zdravie ľuďom, ktorých čím dlhšie poznám, tým mám viac pocit, že im prestávam rozumieť. Možno je to moja chyba. Ale už sa neobviňujem. Za nič a za nikoho. A prvenstvo v pretekoch v míňaní energie na zbytočnosti už tiež postupne prenechávam iným.
21 a niečo je asi primálo na život, taký naozajstný, aby som o ňom aj niečo vedela. A vedela si za tým stáť. Nie iba akože. Že môže byť. Takto a teraz. Čoraz častejšie sa ale prichytím, že sa mi to páči. Takto a teraz.
Dnes som čakala na autobus a hovorila som si, že sa musím naučiť písať sužetové príbehy, zápletky a pointy a iné veci, ktoré sa v skutočnosti naozaj dejú, iba občas je lepšie si ich prežiť ako o nich písať.
Keď raz prestaneme čakať na (lepšie) zajtrajšky, začnú nám chutiť dnešné rožky a možno sa naučíme aj normálne žiť.
Vonku prší. Inovatívny začiatok. Inovatívne začiatky mávajú zvyčajne príšerne neoriginálne konce, ale toto mal byť optimistický článok, také niečo. Sedím na zadku, v podstate ako predchádzajúcich 20 rokov, a viem, čo všetko by som mala. Dnes, včera, zajtra, o týždeň.
V istom zmysle je dobre, že ľudí delia vzdialenosti. Skutočné aj vymyslené. Mosty sú bezpečné, a v prípade potreby použiteľné. Nad malými i väčšími riekami, s utopencami i bez nich, s rybami, čo mlčia, lebo sa nedokážu utopiť, ani keby chceli. Všeličo odplávalo s vodou. Nielen túto zimu.
Ďalšie police sú prázdne. Vždy, keď prídem domov, vyhadzujem. Svetre, topánky, sukne, o ktorých ešte pred dvomi rokmi písali v Eve, že sú strašne v trende. Potom sa s nimi niečo stalo. Alebo so mnou. Nie som časopisové dievča, už asi nie. Mama sa pýta, čo to znamená, tieto zmeny.
Stojím v neosvetlenej chodbe pod vyblednutým plagátom Berlína, priveľa sivo – fialovej, žena v širokých šortkách a blúzke s veľkými kvetmi z osemdesiatych rokov. Na veži osem hodín ráno alebo večer. Plagát zakrýva stenu, z ktorej sa odlupuje omietka. Možno ho po niektorých Vianociach, kedy som očividne ešte nebola, vystrihli z kalendára, aby ho zachránili, Berlín, alebo ženu s veľkými kvetmi na blúzke.
Na oknách akejsi školy boli ešte nalepení anjeli s trúbami. Na krídlach mali strieborný prach a po okrajoch fľaky od lepidla. Raz sme vešali kolieska pomarančov na šnúrky a priliepali o lampy, aby voňalo, potom niekto povedal, že z neóniek sa pĺzne, a mali by sme menej svietiť. A z kriedy je rakovina, čiže by sme nemali toľko písať na tabuľu. Vyhrali sme tortu z cukrárne na námestí, za vianočnú výzdobu. A mali sme najviac neospravedlnených hodín ako bonus.
Vyspala som sa z tragickosti ako zo šampusu. Možno bol najvyšší čas. Dávno nenosím volány ani rozšírené rukávy, nemám kučeravé vlasy, a omdlievam iba občas. Netreba ma zachraňovať. Azda semtam.
Zhorela nám utierka. Zabudla som ju v trúbe. Takto voňajú Vianoce, povedala som otcovi, keď tvrdil, že tu niečo horí. A potom karamel prerážal zhoreninu a vzduch zvonku, koncoročný vzduch s deviatkou (bože, berte si ju, berte si toto všetko, berte si tento rok, berte si ho, kam chcete, zabite ho, len nech už sa skončí).
Celú noc zavýja pes pod mojím oknom. Nie je náš, iba sa mu páči svetlo. Svetlo z môjho okna, moje svetlo, ktoré si privlastňuje. A zvonkohra rozbíja ticho, ktoré by tu mohlo byť, ktoré by mohlo byť (konečne) vo mne.
Povedala som si, našťastie nesľúbila, že už sem nič nenapíšem. Potom som na priechode stretla ženu s prázdnymi očami, ktorými na mňa pozerala, kým prešla okolo nás električka číslo 13, a niečo na tom bolo symbolické.
Tieto dni sú preplnené ľuďmi hovoriacimi inými jazykmi, mám z toho občas malú babylonskú vežu, a večer sa bojím, aby nespadla. Hovoria o divadle, ako ho robiť, ako ním žiť, používajú slová ako absolutely. Ženy majú veľké náušnice a šatky, je to celé artistic. Dá sa to cítiť, všetko so všetkým.
