Paľo SIBYLA
Maxi Kamensky stratil reč a ja neviem prečo
V miestnosti sa svietilo. Na môj vkus tam bolo až príliš veľa svetla. Ale, ako sa neskôr ukáže, svetlo hralo v tomto príbehu svoju nezastupiteľnú úlohu.
Vyrastal v Hriňovej, žije v Bratislave. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, (my) life /zo života motýľov/, coffee stories /poviedky?/, müsli /krátke zamüslenia/
V miestnosti sa svietilo. Na môj vkus tam bolo až príliš veľa svetla. Ale, ako sa neskôr ukáže, svetlo hralo v tomto príbehu svoju nezastupiteľnú úlohu.
Veľmi dobre viem, že väčšina z vás žije naozaj uponáhľaný život a len málokedy máte dostatok času na prečítanie jedného dvojstranového príbehu až do konca. Preto hneď v úvode celkom otvorene prezradím, ako skončí nasledujúce rozprávanie: Budem sedieť na okraji postele a žena zničí jeden obraz úderom o moju hlavu.
-Žužu? -Hm? -Žužu, už si hore? -Uhm. -Žužu, urobme si dieťa. -Hm? -Dobre si počula, myslím, že už by sme mohli, - prednesiem s akýmsi pátosom, hodným významu slov, ktoré som vypustil do telami vyhriatej spálne. -Nie je to sotva šesť hodín, čo sme sa naposledy milovali? – povieš namiesto „hm?!“. -Nemyslím teraz na sex. Chcem potomka. Takže by si mi s tým mohla helfnúť? Sadneš si na posteľ. Nočnú košeľu máš takmer celú rozopnutú a tvoj pravý prsník, nádherný ružový prsník na mňa vypleští bradavku.
Najprv mi to pripadalo ako naozaj dobrý fór. Na prstoch mali zlaté prstene, zlaté náušnice v ušiach, v hlave prázdno. Roztečené v bokoch a úsmeve, unavené svojim prázdnym životom, plným peňazí. Ženy z banky, ktoré som vtedy vyučoval angličtinu. Zízali na mňa vystrašené a preklínali tú chvíľu, keď sa ich nadriadený rozhodol, že jeho zamestnankyne potrebujú jazykové vzdelanie. Teraz doplnil svoje požiadavky. Mal som ich uviesť do omylu. Učiť, že päť sa povie najn a deväť fajv. Pripadalo mi to ako naozaj dobrý fór.
- Nezabehol by si do obchodu pre rožky? - povedala bojazlivo Eržika, práve keď som sa chystal vopchať jej ruku do nohavičiek. Oči som mal zažmúrené, lebo som sa bál, že mi dá facku. Ale keď spomenula rožky, okamžite som ich otvoril.
Prišla k nám niekedy na sklonku jesene. Ten monokel na jej tvári ju robil ešte príťažlivejšou, hoci slová, ktoré mala v ústach, sa nie všetkým dobre počúvali. Ale nohy roztiahla aj pred tými, ktorý nechceli. Takmer každý ju už zakúsil.
zatiaľ čo ministerka Radičová v Rimavskej Sobote bojuje za vyššie platy. Potiaľto by bolo všetko v poriadku. Tento národ nikdy neoplýval veľkými bojovníkmi a aj tomu najuctievanejšiemu sa na ceste domov porúchalo lietadlo, takže nás nestihol naučiť, ako sa vo svete presadiť. Jeden bojovník naviac preto poteší.
Stála tam pred regálom s pivom dobrú minútu a nevedela sa pre žiadne z nich rozhodnúť. Akoby som videl seba. Chvíľu som ju pozoroval. -Je celkom zábavná, pozri na ňu, povedal som priateľke, keď sme ju míňali. -To je Jana, odvetila Peťa. -Aká Jana? -Tá, od ktorej si chcel podpis.
Známe slovenské vydavateľstvo vyhlasuje novú poviedkovú súťaž. Oproti staršej a známejšej podobnej súťaži pre začínajúcich autorov je však táto nová tematicky striktne vyhranená. Krátke prózy nie rozsiahlejšie ako 12 normovaných strán by sa mali venovať Slovensku ako absurdnej krajine, v ktorej ľudia nemajú vlastný názor (sic!) a často podliehajú manipulácii rôznorodých extrémistických skupín. Osobitne ocenené budú poviedky, v ktorých...
-Ešte máš napísaných veľa takých príbehov? Čo mi dá monitor facku, keď ich čítam? Chvíľu neviem, čo povedať, ale necítim sa nijak previnilo. Nikdy som nebol smutný bastard, ktorý sa potrebuje chváliť dávnymi trofejami.
v lietadle je mi trochu smutno a rozmýšľam, aké by to bolo, keby sme išli spolu, Angela a ja, hoci som s babou nikdy necestoval, ale po pár pivách to rozchodím a pecka do hlavy, keď vychádzam z letiska v Bangkoku, to teplo a vlhkosť vzduchu, ktorej sa prispôsobia len tvoje potné žľazy, nikdy nie hlava, a potíš sa od rána do večera, takže sprcha má len akýsi rituálny charakter, presne ako tvoje putovanie,
Uplynuli približne len dva týždne odvtedy, čo mi Chvost zavesil na nos svoj vzťahový problém a ja som sa pristihol, ako si obzerám tú koketnú čašníčku od nôh až po obočie. Sedeli sme spolu s priateľkou v malej útulnej kaviarni, o ktorej Maťo vyhlásil, že tam robia najlepšiu kávu v Rimavskej Sobote a takmer stále majú plno. Čiastočne aj kvôli tej čašníčke, dodal. Keď som si druhýkrát usrkol z voňavej čiernej zmyselnosti, dal som mu za pravdu. V oboch prípadoch.
-Ty máš milenku?!, pýtam sa, neveriac vlastným ušiam. -Nemám, myslel som, ..., chcel som povedať, že si predstavujem inú, inú ženu, koktá môj priateľ, ktorý sa, neviem prečo, rozhodol, že sa mi zverí so svojim „fantastickým“ problémom. -Ale poznáš ju, do riti, čéče, zaľúbil si sa druhej, alebo čo? A vlastne, prečo voláš zrovna mne?, pýtam sa a začínam zvyšovať hlas, hoci sa v duchu potichu a totálne nekolegiálne smejem. -Nikdy som nebol nejaká bútľavá vŕba, nehovoriac o tom, že mám kopec vlastných problémov. Tak prečo si sa obrátil na mňa? -Práve preto. Z bútľavej vŕby sa niekedy dosť ozýva. Dúfam, že ty si to necháš pre seba a pritom mi poradíš, čo mám robiť.
Ráno som vstal o hodinku skôr, ale o šiestej som už bol späť u teba v posteli. Už skôr som zistil, že nejašiť sa navypláca. „Som už zabudol, čo sa mi snívalo, moši“, odpovedám spod periny. „Mne sa zdalo, že si ma niekam volal a bola tam aj tvoja mama a ja som zrazu bola v svadobných šatách“, hovoríš. Začneš sa po mne štverať od nôh až k ústam. Pri raňajkách sme si zahrali šach a hoci nikto z nás nevyhral, podarilo sa mi zachrániť jedného koňa. Bieleho.
S obdivom som pozeral na Da Vinciho Poslednú večeru na stene kostola Santa Maria delle Grazie v Miláne a preciťoval som to neopísateľné tajomno. Všímal som si každý detail majstrovského diela a snažil sa pochopiť všetky súvislosti, ktoré Dan Brown vynechal vo svojej zakódovanej knihe. Pri pohľade na anonymnú ruku s nožom som si spomenul na chýry o pokračovaní Kódu, ktoré momentálne prenikajú do médií.
Vyzerala to byť celkom obyčajná larva, ktorá sa chvíľu ohreje na kapustnom liste, zakuklí a neskôr sa z nej vyliahne motýľ, ktorý ešte v ten istý deň spokojne umrie. Všetko sa to takto, ako to matka príroda naprogramovala, aj začalo, lenže potom sa motýľ s krkolomným názvom Slovensko – Malá Veľká Krajina skutočne vyfarbil. Krátko na to, ako sa na moment zastavil na Bojnickom zámku, dostal krídla a odletel propagovať Slovensko tuhľa za roh, k bratom Čechom. A práve keď letel okolo nevysokej zasneženej Sněžky, zočil ho kopy vrajter spoločnosti Rubrica Creative. Neváhal a motýľa Slovensko – Malá bla-bla-bla odfotogroval tak ako ho grafik stvoril v pozadí s najvyšším českým vrchom. Úlovok si však nenechal len pre seba, ale predal ho štátnej Slovenskej agentúre pre cestovný ruch (SACR). Tá fotografiu motýľa vytrvalca, svetového rekordéra v lete na jeden život, vystavila na svojej webovej stránke. Keď však súdni ľudia prehlásili, že motýľ čo sa pásol na kapuste, nemohol uhnať takú štreku, pre SACR to znamenalo, že z larvy sa vykľul prúser a nie motýľ.
Keď som sa dnes o tri štvrte na dve ráno po sedemnásty raz prebudil na neznesiteľnú bolesť v pravom ramene, bolo mi jasné, že to nemá cenu ďalej sa pokúšať o spánok, a ťahajúc za sebou paplón odkráčal som vládnuť do kuchyne. Pri zatváraní dverí som pocítil, že prasknutá kľúčna kosť nebol len nejaký zlý sen. K tomu potrhané väzivá a výron. Dážď poskakujúci po parapetnej doske v rytme techna. A Kristus, tá najväčšia, prvá a posledná hviezda internetu, ešte stále nepripojený.
Ono to vlastne nie je vtip, ale krátka scéna zo života, ktorá ma skutočne dobre pobavila.
Znie to horšie ako reklama na kozmodisk, ja viem. Návod na použitie holiaceho strojčeka si prečítate s väčšou dôverou ako nejakú obdobu desatora. Ale skutočne to funguje, dokonca by sa to mohlo nazývať Návod na šťastný život. Takže, čítajte ďalej. Žite ďalej.