Som človek večne bojujúci s protichodnými túžbami usadiť sa a spoznávať svet. Kritizujem v nádeji, že sa niečo zmení. Zoznam autorových rubrík: late night dreamers, Čisté radosti života, Zastavený čas, Burning Heart, Španielsko (nielen) od Atlanti, Polnočný úpal, Kade sa túlam, Vizuálne blúznenie, Obzretia, Nezaradené
...magická rieka, alebo tak nejako sa volali tohoročné oslavy 705. výročia založenia môjho adoptívneho (a momentálne chýbajúceho) mesta. Možno najväčšia mágia je to, že v Nervióne, niekdajšom zapáchajúcom čomsi neurčitej a pochybnej farby sa to dnes hemží rybami. Ešte stále by som ich nerada jedla, ale zato prechádzka popri rieke je čoraz dlhšia a zaujímavejšia.
Bola som v cirkuse. Asi tretíkrát v živote. Prvý zostal niekde v záhadnom prepadlisku detstva. Druhý, ten vraj naj, moskovský, zažitý už v relatívne rozumnom (?) veku, sa rozostril a rozpil ako farebná škvrna. Pamätám len, že som mala výnimočne celkom vtipnú náladu, vďaka čomu sa spolusediace baby smiali ako najaté. Napriek tomu, že cirkus sám osebe mi až tak sranda nepripadal.
Letná noc v Bilbau je súmrak do modra, oceľ a oheň, veľkomestská intímnosť a detské hry pri mesiačiku.Svätojánska noc je ešte niečo viac.Pohanský rituál s menom svätého, letný slnovrat, najkrat(j)šia noc v roku. Ako stvorená na zlet bosoriek.
Minule z nás boli Brazílčania. Nasledoval pouličný knižný trh, celý týždeň v divadle bubnovali odušu a o srdce Japonskí Yamatovci a jednu sobotu sa neďaleko v dedinke Zeanuri konalo sprevádzanie pastiera pri prevode stád (naučila som sa nové slovo: trashumancia) do hôr na salaš. Prišiel s tou iniciatívou sám, minulý rok: kto sa chce stať pastierom na jeden deň, môže ísť s ním (a so psom a ovečkami).
Nikde ani chrobáčika, všetky sa pred teplom niekam skryli...
Piatkový večer začal tak, ako si ho s týmito miestami rada spájam: páľava slnkom rozhorúčených ulíc konečne poľavila. Cez otvorené okná prudil dnu s tmou svieži vzduch a pohodové predvíkendové hlasy spolu s tlmeným štrnganím príborov a pohárov.
Vitoria. Uličky Starej štvrte stíchnuté nedeľnou siestou. Osamelé kroky rezonujú na kamennej dlažbe. Je však niekto, kto vie, že poobedná ospalosť a zdanlivý kľud môžu byť zbraň. Lovci číhajú...
(Alebo: my sme fakt cvoci)Do viacerých rubrík sa zaraďovať nedá. Škoda. Toto by bez váhania patrilo aj k mojim Čistým (priam najčistejším:) radostiam života a ešte by som vytvorila jednu novú: Čo by som vám dopriala.Trochu bezstarostnosti, eufórie a dobrej nálady. Úplne všetkým. Dnes som štedrá... té-té-teté-e-te!!!:o) (pardon, musela som...:)
Modrá... tyrkysová...zelená.... žltá.... oranžová.... fialová červená bordová fialová modrá belasá zelená flash flash flash kruhy čiary vlny štvorce hladiny...........
“Jéeeeej, vy sa máte, vám tu stále niečo ukazujú!!!” bola najnovšia reakcia poslednej (chronologicky, last but not least :) návštevy v Bilbau. Úprimne ma rozosmiala svojím nadšením a výstižnosťou. Je to tak, odkedy sa postavil „Guggy“, stále nám niečo ukazujú. Aj predtým nám ukazovali, ale len málo. Teraz sa v kuse čosi deje. Ukazovanie sa stalo filozofiou aj zábavou, akoby si niekto vzal do hlavy, že nám to tu spríjemní. A my sa tešíme. Pozeráme, ochkáme, híkame, skáčeme, tlieskame, od radosti sa objímame. Sme vďační diváci a tak nám ukazujú stále viac.
Nakupovanie ako koníček... Aj o tom sa dá písať? Asi áno - čo kde ako za koľko (hm, bude tam aj prečo vlastne?)... Nič pre mňa, pomyslela som si nedávno pri jednom blogu, keďže v mojom prípade je niekedy nakupovanie skôr utrpením. Väčšinou po polhodine strácam nervy a unikám, v lepšom prípade s nejakým úlovkom, v horšom bez.
Priznám sa, že som našim ľudovým veľkonočným zvykom nikdy nevedela prísť na chuť. Ešte možno v detstve, keď sme pár krát skúšali maľovanie vajíčok sa to dalo brať ako vcelku zábavná hra, ale s veľkonočným pondelkom bol tradične a ľudovo problém.
Nastaršie dochované zmienky o veľkonočných procesiách v Bilbau sú z prvej polovice 16. storočia. Bratstvo “Cofradía de la Santa Vera Cruz” existuje od roku 1554. Nuestra Seora de la Soledad, dnes v čiernom, je z roku 1693.Som votrelcom v päťstoročnej procesii.
Z jedného dňa na druhý teplomer vybehol z 9 na 33 a Španieli sú konečne vo svojej koži. V sekunde boli na ulice vytiahnuté stoličky, stolíky a slnečníky, do auta naložená tortilla, ensalada a piknikový kufrík, deti, deduško a pes a hor sa opekať na pláž. Tento rok z kabáta rovno do plaviek.
Rok 1610. Štyridsať ľudí z dedinky Zugarramurdi je súdených pre obvinenie z bosoráctva. Šesť z nich skončí upálených na hranici.
Od roku 1998 som príležitostne “vydávala” (ak sa tak vzletne dá nazvať vystrihovanie, lepenie takpovediac na kolene a rozmnožovanie xeroxom) - asi by to jednoduchšie vystihlo “dávala dokopy” - Burning Heart zine. Bol to neziskový občasník určený pre tých, ktorí doňho prispievali, našich priateľov a známych + pár ďalších ľudí, ktorí oň prejavili záujem.
