Branko Štefanatný
Anglicko čaká to, čo my už máme za sebou!
Dlhé červené časy...Už na to pomaly chystajú občanov a mne vždy pri pohľade na tento oznam roztiahne kútiky pier, predstavím si ako sa budú anglické deti učiť vždy pripravený! ;o)
Život je nádherný. To bol lajtmotív písania, keď som tu začal v roku 2005. V roku 2025 som opäť začal. Sám neviem, kde ma to zavedie. Zoznam autorových rubrík: Prvý článok, Od srdca, Zo sveta, Z dlhej alebo krátkej chvíle, Večná téma, Pohoda, Fotky, Z domova, Politika pre ľudí
Dlhé červené časy...Už na to pomaly chystajú občanov a mne vždy pri pohľade na tento oznam roztiahne kútiky pier, predstavím si ako sa budú anglické deti učiť vždy pripravený! ;o)
Trošku som sa nechal nakaziť Dalinom a tak niekedy miesto spánku vybehnem vonku, niečo nafotiť. V tejto rubrike si budem uverejňovať fotky, ktoré jednoducho chcem mať na svojom blogu. Možno sa vám budú aj páčiť. Tu sú prvé. Londýn mojimi očami...
Jeden krásny letný večer. Ja, ona a on. Slová roztápajúce našu náladu, nostalgia zapíjaná vínom, pohodová hudba dopĺňa takú istú atmosféru. V tom to povedal. Dym a všetko navôkol zastalo. Povedal dve slová, ktoré mi zvyčajne vraví ona. Tie dve.
A život bez. Bývajú rôzne podoby. Sex, peniaze, pohoda, zdravie, práca...tak ako sa zem otáča, tak sa tieto súčasti života objavujú vo väčšom, alebo menšom množstve. Viac-menej do ozubeného kolečka. Dnes som si uvedomil, že mi 21. storočie prinieslo jednu dôležitú súčasť môjho života, spoločníka do každého počasia, frajerku čo vie všetko, kamaráta s modemom miesto gulí.
Človek môže mať 100 partnerov, ak nemá opätovanú lásku, nemá nič. Z tohto pohľadu vyzerá, že mám všetko! (Celkom jednoduchý príklad ako si urobiť pekný deň. Pochválte sa, vychválte...kľudne aj sami;o)
v Londýne, po prázdninách. Veď ako inak by sa dala nazvať dvojmesačná dovolenka? Toto mi utkvelo v pamäti.
V zime som ako medveď. Proste spím. Niekedy sa môže zdať, že mám otvorené oči (a určite aj ústa), ale je to iba zdanie. Ja spím. Veď čo môžem premeškať v zime? Potom príde jar a jarná únava. Nespím, ale som stále unavený. A teraz sa blíži leto. Taktika jasná.
a ja som netušil, že jej krátka odpoveď ma tak poteší. Micka iba s úsmevom sledovala moju radosť.
Rozhodnuté. Majstrovstvá sveta vo futbale v Nemecku sa už blížia. Slovensko sa tam znovu neobjaví a tak nám, futbalovým fajnšmekrom (bývalým futbalistom, už iba teoretikom), neostáva nič iné, ako si nájsť iné mužstvo, s ktorým prežijeme tento šampionát. V dobrom i v zlom. Ja som sa už rozhodol.
Nikdy by ma teda nenapadlo, že ja budem dávať niekomu recept na jedlo. Ale budiš. Ono bude asi jasné, že prečo...(radšej jem ako varím). Germa a Svetielko, tu to je.
Nešiel som totiž do práce. Ani zajtra nejdem. Inokedy chodím aj v sobotu ráno. Zajtra, zajtra nie.
Vraj sme sa mali naobliekať. No ale môžem za to, že práve minulú sobotu v Londýne ako na potvoru nepršalo, dokonca svietilo slnko? Takže slnečné okuliare, krátke tričko, mikina, nejaké staré rifle a zvedavosť čo nás to čaká?
Čo za blbosť? Do práce sa predsa neprechádza, do práce sa padá (odvodené od z práce sa vypadáva).
Každá mamička čo poznám priznala, že byť mamou je postupný proces, že znalosti prichádzajú postupne, že všetko to plynie v rýchlom pokluse a treba pritom poriadne dvíhať nohy. Žiadna mama, myslím dobrá mamina, nespadla len tak z neba. S láskou je to asi tak isto.
Počúvam Arctic Monkeys veľmi veľmi hlasno. Verte mi, veľmi veľmi.
Sme úplné padavky. Frfleme, všetko nás bolí, ochkáme a jojkáme. To sme celí my.