O chlapcovi, ktorý stratil zápalky XVIII

Vonku snežilo a ja som sa pozeral na železnicu. Prišiel za mnou rys.

Písmo: A^- | A⁺

Pozrel som sa mu do očí a on niečo skrýval. Vycítil som, že ho niečo trápi a preto som mu navrhol prechádzku.

Vzal som si kávu a koláč, kráčali sme zamrznutou krajinou a rys bol celý čas ticho. Keď som ho začal provokovať gestami, stiahol sa do seba. Došli sme na lúku, kde bol zamrznutý potok.

„V lete je tu pekne, rád z neho pijem,“ konečne po chvíli ticha niečo povedal.

„Potoky sa spájajú s potokmi a tvoria rieky. A vždy to tvorí nádhernú cestu. Cesty sú dôležité, ale občas sú prepletené rôznymi prekážkami, čo treba prekonať,“ povedal som mu a on vrtel hlavou.

„Dnes nemám nálady na filozofické voloviny,“ prezradil po chvíli a zamyslel sa.

„A čo sa stalo? Kto ťa sklamal?“ spýtal som sa ho.

„Odkiaľ to vieš?“ rys zdvihol hlavu a ja som prvýkrát videl, aké má smutné oči.

„Som súčasťou teba. A na druhej strane, vážne to nie je ťažké si niečo také domyslieť,“ zaznel som trochu starostlivo, pretože som sa o neho obával.

Rys zahrabal nohami do snehu, zasyčal a potom sa začal umývať.

„Prezradíš mi to, alebo sa zahráme na nemý film?“ spýtal som sa ho trochu provokatívne.

„Čo robíš s tými, ktorí ťa sklamú, čarodejník?“ sprisahanecky sa na mňa usmial.

Už mu bolo lepšie.

„Vidím, že ti už je lepšie. Mal by si častejšie hrabať do snehu,“ usmial som sa, aby som odbúral napätie a jemu sa zmenili oči.

„To nie je odpoveď na otázku, ktorú som ti položil,“ povedal mi ostrejším hlasom.

„Chytím ich a zhodím z útesu. Ale pozriem sa, kým prejde vlak, aby som mal istotu,“ usmial som sa.

„Ach, sarkazmus náš milovaný. Ale k veci! Zahráme si techniku pokazenej platne. Čo robíš s tými, ktorí ťa sklamú?“ opýtal sa ma už trochu lepším hlasom. Asertívny a sarkastický rys? Už som počul a videl všetko. Na druhej strane, čo sa divím, veď je súčasťou mňa.

„Odpustím im,“ povedal som ako kňaz. Rysa skoro roztrhlo od zlosti, syčal, hrabal, vlastne kopal do snehu.

„Ty si sa zbláznil,“ bol v nemom úžase a chytal sa labou za hlavu.

„Odpustenie neznamená, že absolútne súhlasím s tým, čo urobili. Ale odpustil som sám sebe, pretože sa nimi už nemienim trápiť,“ hlesol som hlasom.

„Ja som idiot,“ povedal rys, zahrabal do rozrytého snehu a pozrel na mňa.

„Všetci sme. Ale sklamanie bolí a nie je to vidieť. A nejaký čas trvá, kým ho prekonáme,“ povedal som mu a obaja sme sa tvárili veľmi filozoficky.

„Poznal som rysa. Boli sme priatelia. Po nejakom čase mi dával jasne najavo, že mu nestíham. Stále ma hnal, pretekal sa a nebol som v ničom dobrý. Zdôveril sa mi so svojím trápením a ja som ho vypočul. Potom aj ja jemu. Ale on sa mi vysmial, vraj nie som hoden byť tam, kde je on. Pretože to, čo ja zažívam, to je len teória a on pozná skutočné utrpenie. Po nejakom čase som od neho ušiel. Ale on ma vždy vyhľadal a nazval ma zbabelcom. Pretože som sa mu nepostavil,“ povedal mi rys a znel dosť vyčerpane a unavene.

Obaja sme sa na seba pozerali na seba. Chvíľu nám trvalo, kým niekto niečo povedal. A ja som si spomenul, že na lúke je zamrznutý potok. Hovoril som si, že keď ja som čarodejník, on musí mať tiež schopnosti. A keby nám to nevyšlo, máme draka. „Buchni labou po tom ľade, kde tečie potok,“ vyzval som ho. Poslúchol ma.

Niečo som začal cítiť. Mágiu. Cezo mňa prešlo niečo mocné. Rys to vnímal ešte intenzívnejšie. Keď chcel labou rozbiť ľad, vyčaril iskry a ľad sa rozpustil. Počuli sme čľapotať potok a obaja sme boli v nemom úžase. Vzal som konár, čo ležal niekde pri nás a podišiel som k nemu. Štvornohý tvor sa jemne obtrel o mňa.

„Nie si zbabelec. Už len to, čím si si prešiel, je silné. A to, že o ňom rozprávaš. Vieš, na takých sa dá len jedno. Zabudnúť. A ty to vieš. Tu je konár, hoďme ho obaja do potoka. A tým pochováme zbabelcov, pretože zbabelec bol on. Kedysi som tiež niekoho takého poznal, vraj som bol len teoretik života. Poďme ich spoločne pochovať!“ navrhol som mu.

Obaja sme pustili konár a šli sme preč. Po niekoľkých minútach potok opäť zamrzol.

„Mali by sme ísť za dievčatami,“ navrhol.

A tak sme šli. Cestou sa k nám pridal kôň a drak.

„Gratulujem k prvému kúzlu,“ povedal mi kôň.

„Lepšie by bolo keby si toho teoretika života spálil nejakým kúzlom. Existuje aj dračí oheň, rád ťa ho naučím pokiaľ stretneš také nenažrané, arogantné, manipulatívne a nebezpečné duše,“ prezradil drak a ospravedlnil sa, pretože ho jeho drahá polovička čaká. Odletel v oblakoch.

Doma náš čakali dievčatá s dobrotami a malé čierne mačiatko, ktoré hľadalo nové neplechy.