Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie
Pamätám si ako som kedysi pozeral futbal. Bolo euro 1996 a Nemci hrali s Čechmi a vyhrali. Bože ako som plakal a ako som to vtedy Čechom prial. Tá zlatá pamätná generácia vedená, kto to bol vtedy kapitán, Jiří Němec?
Pamätám sa, keď som mal 16 rokov. Bol som prvýkrát na strednej škole a zoznámil sa s Hamletom. Azda každá definícia mala na Hamleta podobný obraz. Vraj je to čierna duša a celý svet vidí čierno, temne. Ale ja som sa v ňom našiel. Veril som mu, chcel som sa pomstievať svojim nepriateľom, aj keď som žiadneho nemal. Chápal som jeho pomstychtivosť a myslel som si, že ja na jeho mieste by som sa správal obdobne. Sedem rokov som ten pocit nechal ležať v spomienkach. Až pokiaľ som nezačal čítať opäť Dumasa.
Urobíme si nejaký poriadny čunder. Nabaľme si ruksaky pšeničným pivom, ďatelinovým chlebom a vstúpme do sveta borovíc, smrekov. Kdesi tam, kde kvitnú brezy a hraby. Skrátka niekam, kde veda a technika ešte nestihla a nemohla prísť. Do krajiny, kde muži sú z rodu orlov a ženy také krásne ako mlynárove izby.
Sedím pri ohni a je mi príjemne teplo. Druidka sa pomaličky zobúdza. Vonku nežne fúka vánok, slnkom opálené listy nám šepocú príbehy.
Pamätám si na hodiny španielčiny, ktoré som mával. Bavili sme sa viac-menej o takých typických témach. O tom ako si kúpiť lístok na vlak, ako si objednať večeru a potom nezaplatiť „la cuenta.“
Stojím v kuchyni, cítiť žihľavu a počujem ako dedo pomaličky chrápe. Je sobota poobede, niektorí chodia spať, iní robia čosi iné. Moji dvaja priatelia ušli preč, jeden na rande, druhý za orlom.
Povráva sa, že vzdelanie je budúcnosť. Takisto sa hovorí, že čím máš viac titulov, tým si lepší človek. Veru áno, taká priateľská inkvizícia, že niektorí sme si rovnejší. To už môžeme o chvíľku hovoriť, 4 legs good 2 legs bad a potom aj tie dve nohy budú dobré.
Pamätám si, keď som si sadol na posteľ a čítal Nekonečný príbeh. Dostal ma do antikvariátu, kde viseli knihy. Staré, nové, tajomné, temné, šuštiace listami a vôňou čaju. Niečo na tom antikvariáte je, čo človeka núti myslieť naň. Čo však kníhkupectvá a antikvariáty dnes?
Opäť začne to futbalové šialenstvo. Jedna krčma otvorená za druhou, pije sa pivo a je sa nejaký syr k nemu. Vrieskame ako divé prasatá a sme šťastní, že sa dostávame do svojich futbalových snov. Ja neviem ako ostatní, ale mňa futbal vracia do obdobia malého šarvanca, ktorý sa túlal s rozbitými kolenami a jedol piesok.
Myslím si, že každý z nás má svojho obľúbeného spisovateľa. Takého, ktorý ho podporí, niečomu novému naučí. Alebo má v sebe nádherný zmysel pre humor. Pre mňa je jedným z najväčších biblioterapeutov Jaroslav Hašek.
„Ak chcete spoznať muža, pozrite, akých má priateľov.“ (Jane Austen)
Prechádzal som sa s ňou po lese a bavili sme sa o všetkom možnom. Tma obalila stromy do perín a pobrali sa spať. Prešli sme na Troch mušketieroch a hovoril som jej o tých svojich. Pozrela sa na mňa a povedala, že na tej knihe je najkrajšia tá hodnotovosť. V tom momentne som si ju zamiloval a zblížil sa s ňou.
Červené listy zo stromov padajú na zem a pomocou nich si brázdime cestičky. Obliekame si flanelové košele, nosíme ryšavé fúzy, zbierame jablká, pijeme čaj z červených listov. Sadáme si vôkol ohňa, kde prichádzajú druidi a bardi. Každý z nich nám porozpráva svoju legendu o Kráľovi Artušovi. Výnimkou nie je ani Karolína Ticháčková so svojou knihou „Proč kouzelník nečaruje.“
Pamätám si, keď som mal 15 rokov. Kráčal som po meste, obdivoval dievčatá v sukniach a šatách. Bol máj, čerešne voňali po nehe a maturanti sa túlali mestom. Unavovalo ma, keď ma zastavovali a pýtali peniaze. Raz som pred nimi ušiel do maďarského kníhkupectva a predavačka sa tak žensky smiala.
Venujem TomášoviMinule som zakročil ku svojej strednej škole. Sadol som si na lavičku, pozeral sa na čerešne a chechtal sa. Poďme sa trochu baviť o huncútstvach, zlodejstvách, čo sme vystrájali. Ja som hrozný lapiduch, derbák, potmehúd, lajdák a tak vám čosi napíšem o tom.
Ja viem, vonku je máj. Hoci, keď sa poobzerám vôkol svojich milovaných stromov, cítim, že počasie plače. Mali by sme sa tešiť zo zvončekov, ktoré zapletáme dievčatám do vlasov. Takisto by sme radšej vybehli do lesa, zhovárali sa s borovicou a trhali javorom listy. Ale ponorme sa do času vianočného. Vonku biela perina zakryje lúky a dopraje im vytúžený spánok. Stromy si na seba oblečú biele kostýmy. Majú na sebe klobúky a keď ideme vôkol nich, nadvihnú klobúk. Tým sa nám zdravia. Na nás spadne biely sneh a detsky sa rehlíme. Máme sprisahanecké pohľady a potmehúdsky sa usmievame. Veru, takí sme zbojníci, zloduchovia, darebáci.
„Táto kniha je na úrovni Pána prsteňov.“ Pomaly každé jedno fantasy, ktoré človek chytí do rúk a vyšlo v poslednej dobe, obsahuje na obale podobnú vetu. Potom sa ta nachádzajú podpisy od nejakých amerických denníkov a podpísané mená, o ktorých som nikdy nepočul, nikdy som ich nečítal.
Ja viem, na tento príbeh je ideálna nejaká vínna pivnica a syr. Alebo dlhá cesta vlakom v noci, kde s vami hádže do všetkých strán. A to nehovorím ešte o mnohých ďalších predstavách. Jestvuje mnoho predstáv, kde by sme ten príbeh mohli hltať očami, usmievať sa a milovať postavy. Kto by ten príbeh nepoznal? Myslím si, že Traja mušketieri majú v sebe všetko, čo by dobrá, hrubá kniha mala obsahovať.
