Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie
Pozerám von oblokom. Je pol šiestej ráno, Slnko ešte zabudlo pohladiť dnešný deň. Stromy už nie sú čierne, zafarbili sa. Ale chýba im Slnko, neukazuje to podstatné. Myslím, že stromy bez slnka sú ako ženská krása. Nevidieť, iba cítiť. Keď sa tak pozerám na drozdy a zobúdzajúci sa deň, mám pocit, že som rytier.
Myslím, že to bol nejeden spisovateľ, ktorý ma naučil, že humor je obrana voči systému. U mňa nie je tajomstvom, že keď niečo nenávidím, smejem sa tomu dosť ostrým spôsobom. Azda aj preto je mi blízky seriál MASH a chirurg Hawkeye Pierce.
Venujem Tomášovi, Ivovi a všetkým, ktorí so mnou bili bandu.
Všetko to začne stromom. Leží kdesi uprostred lesa, hlboko v srdci. Ten strom je u každého iný. Niekto tam má hrab, iný zasa lipu. Sú ľudia, čo v srdci nosia topoľ. Alebo javor, dub, buk. Alebo niečo iné. Skrátka a dobre, myslím, že každý v nás má v sebe nejaký strom. Je len na nás, či budú stromy bez listov alebo nie.
Nemusím robiť lingvistické prieskumy, aby som zistil, že české preklady sú kvalitnejšie ako tie naše. Vezmem knihu do ruky a radšej siahnem po českom preklade ako po našom. Viem, že nie som sám, ale pýtam sa, čím to teda je?
Ono sa to začína v nejakom tmavom lese. Petrolej osvetľuje hostinec, kde jeme párky, teplú hrachovú polievku a pijeme pivo. Vonku prší a zrazu sa objaví chlapík v čiernej kapucni, veľkom klobúku. Pozriem sa naokolo a čítam, „The prancing pony.“ Ten príbeh sa ani nikde inde nedá počuť. Myslím si, že chlapík bafkajúci fajku by nám ho určite rád povedal.
Už dlhšiu dobu ma lúpe v kostiach a bažím po odpovedi na otázku, čo je romantika v literatúre. Poďme sa o tom baviť, snáď mi pomôžete pri mojej ťažkej intelektuálnej dileme.
Bavme sa opäť tak trochu o literatúre. Ponorme si mysle do svojich obľúbených mužských postáv. Mysľou mi prebehol Hamlet, Robby z Troch kamarátov, Prokop a mnoho, mnoho iných. Opäť sa teším na plodnú diskusiu.
„Keď sme sa naučili lietať vo vzduchu ako vtáci a plaviť vo vode ako ryby, ostáva nám jediné. Naučiť sa žiť ako ľudia.“ (G. B. Shaw)
Aprílová noc v roku 1802 priniesla do fínskej kolísky ďalšieho nezbedníka. Narodil sa muž, ktorý dal fínskym stromom a jazerám nesmrteľnosť. Elias Lönnrot, otec a zostavovateľ fínskeho národného eposu, Kalevala.
„Nie je väčšia pravda na svete. V Plzni sa varí najlepšie pivo.“
„Draci nie sú zvieratá, Tomislav. Sú to bytosti, ktoré tu boli pred nami. Majú svoj vlastný spôsob života, vlastné hodnoty.“ (Alexandra Pavelková)
„Za prvé jsem to nečetl a za druhé, je to pitomost.“(Jaroslav Hašek)
Neraz začujeme rozprávku o matke prírode, ktorá niekedy spí zimným spánkom, tancuje po jarných púpavách, chodí s nami na prechádzky v lete a maľuje verše v jeseni kdesi pod smrekom. Nikto nevie, kde sa práve nachádza, ale každý ju cíti. Človek ju dokáže cítiť prostredníctvom voňavej prírody, krásy a lásky k tomu živému. No a rozprávky o tom ako sa farbí počasie, tie bývajú vari nádherné. Výnimku netvorí ani malá kniha o malej víle od Jána Uličianskeho, Štyria škriatkovia a víla. Pikolo, Solário, Vento, Fedro a Viva.
Ja viem, povie sa slovo knižnica a každý si pod tým predstaví to svoje. Či už tú, ktorú videl na vlastné oči, alebo tú, o ktorej čítal, alebo ja vlastne ani neviem, kto si čo pod slovom knižnica predstaví. Napíšte mi, prosím, vašu predstavu, ja sa s vami o tie pocity rád podelím.
Vonku je hnusne, zamrznutá hlina a holé kopce. Pozerám sa na mesto, zdá sa mi prázdne. Všade len tmavé budovy, búchajúc o seba chladom. Stromy v meste prestali kvitnúť, vône pekárni sa už dávno vytratili a kováčom už dávno zamrzol oheň v peci.
Včera sa mi snívalo o lese. Kráčal som neznámym lesom dole kopcom. Listy sa mi lepili na päty, potil som sa, podopieral palicou. Bolo to neznáme prostredie, nové pre moje oči. Ale niečo som poznal, tú vôňu. Zvláštne, veď každý les vonia stále inak. Škoda, že som nebol vo Fínsku, je to vraj krajina, kde je najviac lesov a stromov.
Ja síce neviem, kde ľudia chodia na tie reči, ale odniekiaľ ich berú. „Mladí ľudia nečítajú. Najhoršie to je s dospievajúcimi.“ Podobné moralizátorské reči počúvame už dosť dlho. Nemyslím si, že tento problém je akýmsi fenoménom. (Takisto ako audioknihy, biblioterapia a pod. ) Prečo teda mladí ľudia nečítajú a čo robiť preto, aby mladí ľudia začali čítať?
Stále, keď si čítam Povídky malostranské, príde mi na um hrôzostrašná búrka. Po malej strane prší, hromy bijú a ja utekám do najbližšej krčmy. Sadnem si za stôl, dostanem guláš a chleba. Oproti mne si sadne práve to dievča, čo tancovalo a spievalo a začne mi rozprávať o Prahe. Moja gusľarka.
Sú hrady, ktoré stoja dodnes. Nesú v sebe mnoho ukrytých pokladov. Rytierske sály, erby všetkých panovníkov, mnoho príbehov a povestí bez ktorých by naše návštevy neboli také milé. A o jednom takom hrade je aj dnešný článok.
