Martin Šuraba
Erich Maria Remarque a jeho hrdinovia
Napísalo sa mnoho kníh o vojne. Jestvuje toľko vojnových románov, koľko sa ani spočítať nedá. Čím to teda je, že Remarqove knihy otvárame a čítame, keď našťastie žiadnu vojnu pri sebe nemáme?
Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie

Napísalo sa mnoho kníh o vojne. Jestvuje toľko vojnových románov, koľko sa ani spočítať nedá. Čím to teda je, že Remarqove knihy otvárame a čítame, keď našťastie žiadnu vojnu pri sebe nemáme?

Ja si myslím, že dobrá kniha je ako skutočný priateľ. Ak sa človek pozorne začíta, dokáže si s knihou vytvoriť až intímny vzťah. Kniha ho lieči, dáva mu najkrajšie pocity, aké človek v sebe dokáže nájsť. Lásku, nádej a takú tu správnu silu, ktorá človeka vytrhne z biedy. Akoby ste boli nejaký strom. Korene vám hnijú v zemi a čertvie čo všetko vás ešte obhrýza. Hnijete z vnútra a potrebujete niekoho, aby vás presadil. To je pre mňa biblioterapia a to je pre mňa Karel Čapek. Čím je mi vlastne blízky a čo je to tá biblioterapia? Na obe otázky sa pokúsim odpovedať v nasledujúcich riadkoch.

Zatvárajú sa nám oči, pomaličky sa dostávame do snenia. Voňavá posteľ nás dostane tam, kde chceme. Blížia sa Vianoce a tak ako vídame zapálené sviečky, tak sa zapaľuje niečo v nás. Priania, túžby, sny. Po čom túžim ja? Byť na mieste, ktorému sa hovorí Studánka.

Draky a kúzla, rôzne podoby ohňa. Príbehy, rozprávame si ich v lete, sedíme okolo ohňa, pozeráme na oblohu a cítime sa magicky. Vzduch je nabitý mágiou, je ukrytá v náš. Jestvuje mnoho príbehov, hemžiac čarodejníkmi, trpaslíkmi, kráľmi, drakmi a čo ja viem, kým ešte. Prečo teda Artuš a Merlin?

Ponorme sa na chvíľu do čias Přemysla Otakara II. V palácoch sa píše na pergamen, po stoloch búchajú typária, šikovní poddaní poctivo kradnú zásoby svojmu pánovi. Kuchári pečú mäso, vonia bylinkami. Na hostinách sa namáča šťavnaté mäso do brusnicovej omáčky. Do čiaš sa nalieva medovina a víno. Potulní igrici rozprávajú balady a privádzajú dámy k starým láskam a spomienkam. Predstavte si rytiersku dobu. Zavrite na chvíľu unavené oči a myslíte na starý mlyn. Ja neviem ako vy, ale stále keď idem spať, myslím na starý mlyn. Idem sa doň skryť pred búrkou a zahrať si so strašidlami mariáš. To je akási moja predstava doby rytierskej.

"Jenom velké a citlivé duši otevře příroda své srdce."(Karel Poláček) "Iba duch, ak dýchne do hliny, môže stvoriť človeka."(Antoine de Saint-Exupéry)

„Děsím se davu, je nejkrutější a nejhloupější ze všech přírodních živlů.“ (Karel Čapek)

Ja viem, už samotný názov je oxymoron. Kto to kedy videl, že postmoderný realizmus? Veď postmoderná literatúra je tá, ktorá odmieta všetky doposiaľ získané hodnoty. A realizmus? Ten je predsa o niečom inom. Ale čo ten realizmus vlastne je?

Môže to byť rozkvitnutá čerešňa, kde mám chuť navštíviť Elrondovu Roklinku plnú vodopádov. Môže to byť zatúlaný večer v auguste. Vtedy s Gimlim pijeme pivo a on mi rozpráva povesti spod hôr. Spomenie Mithril. Ale teraz je jeseň, mám chuť zabehnúť do Kraja za hobitmi.

Listy nám čosi šepocú, neprezradia sa slovami. Sú tajomné. Šepkajú si svoje tajomstvá pomocou farieb a vône. Som zvedavý a preto utekám za nimi. Balím si ruksak, obúvam tulácke topánky a chystám sa na výpravu ako Frodo so Samom.

„Každá pamiatka po mŕtvych je vzácna, najmä keď sme ich ľúbili.“ (Emily Brontëová)

Zatúlajme sa mysľou do neznáma. K jazeru, kde všetko spí. Cítime sa tam ako po krvavej bitke. Krv sa pomaličky stráca a napĺňa jazero. Nikto si na krvavé bitky nepamätá, okrem doráňaných stromov. Možno je tu predsa niekto, kto si na všetko pamätá. Spí v jazere sladkým spánkom a uvidíme ju iba vo svojom vnútre. Možno by nám tá jazerná pani porozprávala niečo o boji, ostrých mečoch, koňoch, o rytieroch. Akí teda sú v našej mysli? Trochu vám načrtnem svoju predstavu o rytieroch a takisto vám tu zopár rytierov popíšem.

Čím to je, že nás fascinujú hrady? Kráčame vôkol nich s neuveriteľnou úctou, nesmieme si z nich bohatstvo, o ktoré sa s nikým nechceme podeliť. Ale prečo? Prečo nás hrady fascinujú a priťahujú?

Príbeh inšpiroval J. R. R. Tolkiena pri písaní svojho veľdiela.

Už v starej antike ľudia verili, že šport posilňuje telo i ducha. Ja si myslím, že mnoho ľudí má svoj šport, ktorý ho robí šťastným. A pre mňa je to futbal. Ale aký je ten futbal starý? Aká je jeho história? Kde sa začal hrať? Keďže som človek neustále zvedavý, tak som navštívil knižnicu, aby som sa o tom dozvedel. Myslím si, že nejeden z nás vníma futbal ako lásku svojho života a preto som sa rozhodol napísať tento článok.

Myslím si, že každý z nás sa občas cíti ako mladý Bastian z Nekonečného príbehu. Len tak si sadnúť niekde v podkroví, pozrieť sa do knihy a začať život v novom svete. A vďaka ľuďom ako Tolkien, Ende, Sapkowski, Lewis, Červenák, Pavelková, a mnohým iným, sa nám darí zažívať to, čo zažil Bastian. Dostávame sa do sveta, kde neplatia rovnaké zákony, aké poznáme. Dostávame sa do literatúry, ktorej hovoríme fantasy.

Mám rád rôzne mytológie a ich príbehy. Korene príbehov sú staré a silné, zanechávajú v človeku dávku predstavivosti. Možno sa príbeh nikdy nestal, ale čo nám bráni pouvažovať nad ním? Bolo by krásne predstaviť si hrdinov a ich osudy. Najkrajšie osudy sú o láske a tak má hádam každý mytológia príbehy o láske. Poznáme príbehy o Siegfriedovi a Brunhilde, o Berenovi a Lúthien a mnoho iných. Samozrejme aj ten, ktorý vám dnes „prerozprávam“, o Tristanovi a Izolde.

V lete je oheň najkrajší. Rád sa naň pozerám ako sa sfarbí a rád počúvam pukanie dreva. Puká tak, ako kedysi pukali drevené postele. Rád o takej dobe snívam pri ohni, doba svietenia petroleju, doba, keď ľudia fajčili z fajky a tá voňala. Čas, keď si ľudia pri ohni (alebo petroleji) rozprávali príbehy.