Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie
Ja síce neviem, kde ľudia chodia na tie reči, ale odniekiaľ ich berú. „Mladí ľudia nečítajú. Najhoršie to je s dospievajúcimi.“ Podobné moralizátorské reči počúvame už dosť dlho. Nemyslím si, že tento problém je akýmsi fenoménom. (Takisto ako audioknihy, biblioterapia a pod. ) Prečo teda mladí ľudia nečítajú a čo robiť preto, aby mladí ľudia začali čítať?
Stále, keď si čítam Povídky malostranské, príde mi na um hrôzostrašná búrka. Po malej strane prší, hromy bijú a ja utekám do najbližšej krčmy. Sadnem si za stôl, dostanem guláš a chleba. Oproti mne si sadne práve to dievča, čo tancovalo a spievalo a začne mi rozprávať o Prahe. Moja gusľarka.
Sú hrady, ktoré stoja dodnes. Nesú v sebe mnoho ukrytých pokladov. Rytierske sály, erby všetkých panovníkov, mnoho príbehov a povestí bez ktorých by naše návštevy neboli také milé. A o jednom takom hrade je aj dnešný článok.
Napísalo sa mnoho kníh o vojne. Jestvuje toľko vojnových románov, koľko sa ani spočítať nedá. Čím to teda je, že Remarqove knihy otvárame a čítame, keď našťastie žiadnu vojnu pri sebe nemáme?
Ja si myslím, že dobrá kniha je ako skutočný priateľ. Ak sa človek pozorne začíta, dokáže si s knihou vytvoriť až intímny vzťah. Kniha ho lieči, dáva mu najkrajšie pocity, aké človek v sebe dokáže nájsť. Lásku, nádej a takú tu správnu silu, ktorá človeka vytrhne z biedy. Akoby ste boli nejaký strom. Korene vám hnijú v zemi a čertvie čo všetko vás ešte obhrýza. Hnijete z vnútra a potrebujete niekoho, aby vás presadil. To je pre mňa biblioterapia a to je pre mňa Karel Čapek. Čím je mi vlastne blízky a čo je to tá biblioterapia? Na obe otázky sa pokúsim odpovedať v nasledujúcich riadkoch.
Zatvárajú sa nám oči, pomaličky sa dostávame do snenia. Voňavá posteľ nás dostane tam, kde chceme. Blížia sa Vianoce a tak ako vídame zapálené sviečky, tak sa zapaľuje niečo v nás. Priania, túžby, sny. Po čom túžim ja? Byť na mieste, ktorému sa hovorí Studánka.
Draky a kúzla, rôzne podoby ohňa. Príbehy, rozprávame si ich v lete, sedíme okolo ohňa, pozeráme na oblohu a cítime sa magicky. Vzduch je nabitý mágiou, je ukrytá v náš. Jestvuje mnoho príbehov, hemžiac čarodejníkmi, trpaslíkmi, kráľmi, drakmi a čo ja viem, kým ešte. Prečo teda Artuš a Merlin?
Ponorme sa na chvíľu do čias Přemysla Otakara II. V palácoch sa píše na pergamen, po stoloch búchajú typária, šikovní poddaní poctivo kradnú zásoby svojmu pánovi. Kuchári pečú mäso, vonia bylinkami. Na hostinách sa namáča šťavnaté mäso do brusnicovej omáčky. Do čiaš sa nalieva medovina a víno. Potulní igrici rozprávajú balady a privádzajú dámy k starým láskam a spomienkam. Predstavte si rytiersku dobu. Zavrite na chvíľu unavené oči a myslíte na starý mlyn. Ja neviem ako vy, ale stále keď idem spať, myslím na starý mlyn. Idem sa doň skryť pred búrkou a zahrať si so strašidlami mariáš. To je akási moja predstava doby rytierskej.
"Jenom velké a citlivé duši otevře příroda své srdce."(Karel Poláček) "Iba duch, ak dýchne do hliny, môže stvoriť človeka."(Antoine de Saint-Exupéry)
„Děsím se davu, je nejkrutější a nejhloupější ze všech přírodních živlů.“ (Karel Čapek)
Volali ho kráľ komikov. Vyvádzal zaujímavé kúsky, z ktorých sa smejeme dodnes. Neučil sa poriadne scenáre, preto bol majster v improvizovaní. Vlasta Burian a jeho filmy. Sú pre mňa nesmrteľné ako on sám. Stále si budem pamätať na jeho Ondoňa; na jeho jedenie, kde strčil pol kurčaťa do chleba. Smejem sa, len čo si naň spomeniem. Myslím, že by sme ho mohli charakterizovať slovami ako figliar, fiškus, potmehúd, nezbedník a šibal. Mal krásne oči. Ktovie ako nimi hľadel na svet. Ale čo jeho kariéra vo futbalovom drese Sparty Praha?
Ja viem, už samotný názov je oxymoron. Kto to kedy videl, že postmoderný realizmus? Veď postmoderná literatúra je tá, ktorá odmieta všetky doposiaľ získané hodnoty. A realizmus? Ten je predsa o niečom inom. Ale čo ten realizmus vlastne je?
Môže to byť rozkvitnutá čerešňa, kde mám chuť navštíviť Elrondovu Roklinku plnú vodopádov. Môže to byť zatúlaný večer v auguste. Vtedy s Gimlim pijeme pivo a on mi rozpráva povesti spod hôr. Spomenie Mithril. Ale teraz je jeseň, mám chuť zabehnúť do Kraja za hobitmi.
Listy nám čosi šepocú, neprezradia sa slovami. Sú tajomné. Šepkajú si svoje tajomstvá pomocou farieb a vône. Som zvedavý a preto utekám za nimi. Balím si ruksak, obúvam tulácke topánky a chystám sa na výpravu ako Frodo so Samom.
„Každá pamiatka po mŕtvych je vzácna, najmä keď sme ich ľúbili.“ (Emily Brontëová)
Zatúlajme sa mysľou do neznáma. K jazeru, kde všetko spí. Cítime sa tam ako po krvavej bitke. Krv sa pomaličky stráca a napĺňa jazero. Nikto si na krvavé bitky nepamätá, okrem doráňaných stromov. Možno je tu predsa niekto, kto si na všetko pamätá. Spí v jazere sladkým spánkom a uvidíme ju iba vo svojom vnútre. Možno by nám tá jazerná pani porozprávala niečo o boji, ostrých mečoch, koňoch, o rytieroch. Akí teda sú v našej mysli? Trochu vám načrtnem svoju predstavu o rytieroch a takisto vám tu zopár rytierov popíšem.
Čím to je, že nás fascinujú hrady? Kráčame vôkol nich s neuveriteľnou úctou, nesmieme si z nich bohatstvo, o ktoré sa s nikým nechceme podeliť. Ale prečo? Prečo nás hrady fascinujú a priťahujú?
Príbeh inšpiroval J. R. R. Tolkiena pri písaní svojho veľdiela.
Už v starej antike ľudia verili, že šport posilňuje telo i ducha. Ja si myslím, že mnoho ľudí má svoj šport, ktorý ho robí šťastným. A pre mňa je to futbal. Ale aký je ten futbal starý? Aká je jeho história? Kde sa začal hrať? Keďže som človek neustále zvedavý, tak som navštívil knižnicu, aby som sa o tom dozvedel. Myslím si, že nejeden z nás vníma futbal ako lásku svojho života a preto som sa rozhodol napísať tento článok.
