Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie
Opäť začne to futbalové šialenstvo. Jedna krčma otvorená za druhou, pije sa pivo a je sa nejaký syr k nemu. Vrieskame ako divé prasatá a sme šťastní, že sa dostávame do svojich futbalových snov. Ja neviem ako ostatní, ale mňa futbal vracia do obdobia malého šarvanca, ktorý sa túlal s rozbitými kolenami a jedol piesok.
Myslím si, že každý z nás má svojho obľúbeného spisovateľa. Takého, ktorý ho podporí, niečomu novému naučí. Alebo má v sebe nádherný zmysel pre humor. Pre mňa je jedným z najväčších biblioterapeutov Jaroslav Hašek.
„Ak chcete spoznať muža, pozrite, akých má priateľov.“ (Jane Austen)
„Život lidskej je tak složitej, že život člověka je proti tomu úplnej hadr.“ (Jaroslav Hašek)
Prechádzal som sa s ňou po lese a bavili sme sa o všetkom možnom. Tma obalila stromy do perín a pobrali sa spať. Prešli sme na Troch mušketieroch a hovoril som jej o tých svojich. Pozrela sa na mňa a povedala, že na tej knihe je najkrajšia tá hodnotovosť. V tom momentne som si ju zamiloval a zblížil sa s ňou.
Červené listy zo stromov padajú na zem a pomocou nich si brázdime cestičky. Obliekame si flanelové košele, nosíme ryšavé fúzy, zbierame jablká, pijeme čaj z červených listov. Sadáme si vôkol ohňa, kde prichádzajú druidi a bardi. Každý z nich nám porozpráva svoju legendu o Kráľovi Artušovi. Výnimkou nie je ani Karolína Ticháčková so svojou knihou „Proč kouzelník nečaruje.“
Pamätám si, keď som mal 15 rokov. Kráčal som po meste, obdivoval dievčatá v sukniach a šatách. Bol máj, čerešne voňali po nehe a maturanti sa túlali mestom. Unavovalo ma, keď ma zastavovali a pýtali peniaze. Raz som pred nimi ušiel do maďarského kníhkupectva a predavačka sa tak žensky smiala.
Venujem TomášoviMinule som zakročil ku svojej strednej škole. Sadol som si na lavičku, pozeral sa na čerešne a chechtal sa. Poďme sa trochu baviť o huncútstvach, zlodejstvách, čo sme vystrájali. Ja som hrozný lapiduch, derbák, potmehúd, lajdák a tak vám čosi napíšem o tom.
Ja viem, vonku je máj. Hoci, keď sa poobzerám vôkol svojich milovaných stromov, cítim, že počasie plače. Mali by sme sa tešiť zo zvončekov, ktoré zapletáme dievčatám do vlasov. Takisto by sme radšej vybehli do lesa, zhovárali sa s borovicou a trhali javorom listy. Ale ponorme sa do času vianočného. Vonku biela perina zakryje lúky a dopraje im vytúžený spánok. Stromy si na seba oblečú biele kostýmy. Majú na sebe klobúky a keď ideme vôkol nich, nadvihnú klobúk. Tým sa nám zdravia. Na nás spadne biely sneh a detsky sa rehlíme. Máme sprisahanecké pohľady a potmehúdsky sa usmievame. Veru, takí sme zbojníci, zloduchovia, darebáci.
„Táto kniha je na úrovni Pána prsteňov.“ Pomaly každé jedno fantasy, ktoré človek chytí do rúk a vyšlo v poslednej dobe, obsahuje na obale podobnú vetu. Potom sa ta nachádzajú podpisy od nejakých amerických denníkov a podpísané mená, o ktorých som nikdy nepočul, nikdy som ich nečítal.
Ja viem, na tento príbeh je ideálna nejaká vínna pivnica a syr. Alebo dlhá cesta vlakom v noci, kde s vami hádže do všetkých strán. A to nehovorím ešte o mnohých ďalších predstavách. Jestvuje mnoho predstáv, kde by sme ten príbeh mohli hltať očami, usmievať sa a milovať postavy. Kto by ten príbeh nepoznal? Myslím si, že Traja mušketieri majú v sebe všetko, čo by dobrá, hrubá kniha mala obsahovať.
Pozerám von oblokom. Je pol šiestej ráno, Slnko ešte zabudlo pohladiť dnešný deň. Stromy už nie sú čierne, zafarbili sa. Ale chýba im Slnko, neukazuje to podstatné. Myslím, že stromy bez slnka sú ako ženská krása. Nevidieť, iba cítiť. Keď sa tak pozerám na drozdy a zobúdzajúci sa deň, mám pocit, že som rytier.
Myslím, že to bol nejeden spisovateľ, ktorý ma naučil, že humor je obrana voči systému. U mňa nie je tajomstvom, že keď niečo nenávidím, smejem sa tomu dosť ostrým spôsobom. Azda aj preto je mi blízky seriál MASH a chirurg Hawkeye Pierce.
Venujem Tomášovi, Ivovi a všetkým, ktorí so mnou bili bandu.
Všetko to začne stromom. Leží kdesi uprostred lesa, hlboko v srdci. Ten strom je u každého iný. Niekto tam má hrab, iný zasa lipu. Sú ľudia, čo v srdci nosia topoľ. Alebo javor, dub, buk. Alebo niečo iné. Skrátka a dobre, myslím, že každý v nás má v sebe nejaký strom. Je len na nás, či budú stromy bez listov alebo nie.
Nemusím robiť lingvistické prieskumy, aby som zistil, že české preklady sú kvalitnejšie ako tie naše. Vezmem knihu do ruky a radšej siahnem po českom preklade ako po našom. Viem, že nie som sám, ale pýtam sa, čím to teda je?
Ono sa to začína v nejakom tmavom lese. Petrolej osvetľuje hostinec, kde jeme párky, teplú hrachovú polievku a pijeme pivo. Vonku prší a zrazu sa objaví chlapík v čiernej kapucni, veľkom klobúku. Pozriem sa naokolo a čítam, „The prancing pony.“ Ten príbeh sa ani nikde inde nedá počuť. Myslím si, že chlapík bafkajúci fajku by nám ho určite rád povedal.
Už dlhšiu dobu ma lúpe v kostiach a bažím po odpovedi na otázku, čo je romantika v literatúre. Poďme sa o tom baviť, snáď mi pomôžete pri mojej ťažkej intelektuálnej dileme.
