Martin Šuraba
Archivári
Pamätám si, že som k nim zašiel na heraldiku. A ono to nikdy neostalo len pri erboch, armálesoch. Sadli sme si do kresla a začali sa zbližovať. Sú to archivári, ľudia s ktorými to kedysi začalo a nikdy to neskončí.
Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie

Pamätám si, že som k nim zašiel na heraldiku. A ono to nikdy neostalo len pri erboch, armálesoch. Sadli sme si do kresla a začali sa zbližovať. Sú to archivári, ľudia s ktorými to kedysi začalo a nikdy to neskončí.

Vonku je sychravo, človeku sa nikam nechce. Mám chuť spraviť si čaj, zajesť perník a pozrieť rozrpávku. Ale nie hocakú.

Je nádherný čas, človek chodí po listoch, na ktorých sa potkne. V izbe mi vonia bylinkový čaj a mám chuť si čítať Selské poviedky.

Sedím vo vlaku a pozerám na okolie. Poznáte to, zarosené okná, človek vidí svoj dych a čaká na to, kedy sa vlak pohne. Vlak sa rozbehne a cestu do Kysaku už dôverne poznám. A potom ten vlak zabočí inam.

Ja viem, ono to človek vstane dolámaný. Veď ako inak sa mohlo spať? Zaspal som voľakedy o druhej a budil sa tým, aby som nezaspal. Asi päťkrát sa mi snívalo, že som zmeškal ten vlak.

Zobudil sa, začal sa pomaly obliekať, aby ju nezobudil. Vyšiel z domu, obul si galoše, obliekol starý kontuš, vzal čugaňu a šiel do lesa.

Keď sa prechádzam mestami, všímam si zväčša radnice. Potom sa ku mne dostane miestna povesť, zaujme ma a potom sa ňou chvascem pri dievčatách. Veď poznáte isto príbeh o bratislavskej radnici, vôkol nej na Vianoce straší. To nehovorím o Prahe. Najprv z nej niekoho vyhodili z okna a potom tam niekoho okradli. A ten zlodej blúdi počas Vianoc (teda Chanuky) Prahou a nikto ho nepočúva.

Keď som bol menší, pýtal som sa sám seba. Ako je možné, že sa mení čas na zimný a letný? Prečo je Veľká noc každý rok inokedy? Na podobné otázky som dostal odpoveď oveľa neskôr. Vďaka pomocnej historickej vede, chronológii.

„Bol raz kdesi jeden park plný tmavých smrečín a líp a v ňom starý dom, ktorý som miloval. Nezáležalo na tom, či bol ďaleko alebo blízko, či ma mohol naozaj zohriať alebo prichýliť, keď mi bolo zima... Stačilo, aby existoval, a moja noc sa naplnila jeho prítomnosťou.“ (Antoine de Saint-Exupéry)

Pamätám si, keď som začal chodiť na vysokú školu. Prišiel som a zaklopal som na dvere vzácneho študijného oddelenia. Pani, veľmi ústretová s nežnosťou duše, vyslovila svojim newspeakom: „Internet!“

Sedel som v Prahe na Hlavním nádraží. V jednej ruke žemľa a v druhej nejaká čokoládová tyčinka. Obzrel som sa na vlak, ktorý šiel do Bratislavy a zakýval som mu. Vtedy som putoval do Pardubíc a strašne som chcel o tom napísať článok. Milujem vlaky, od detstva a teraz sa stali prakticky mojou životnou nutnosťou.

„Oni byly první v Evropě, kdo ne pro pozemský majetek, ne pro světskou moc a vládu, ale na ochranu ohrožených nejvyšších lidských statků, práva na sebeurčení a svobody svědomí, jen z donucení sáhli ke zbrani a strašlivý dlouhý boj proti celmu ostatnímu světu, který nezamýšlel nic menšího než jejich úplné vyhubení, nejen přijali, ale podivuhodně vítězně dovršili.“ (František Palacký)

Pamätám si ako som kedysi pozeral futbal. Bolo euro 1996 a Nemci hrali s Čechmi a vyhrali. Bože ako som plakal a ako som to vtedy Čechom prial. Tá zlatá pamätná generácia vedená, kto to bol vtedy kapitán, Jiří Němec?

Pamätám sa, keď som mal 16 rokov. Bol som prvýkrát na strednej škole a zoznámil sa s Hamletom. Azda každá definícia mala na Hamleta podobný obraz. Vraj je to čierna duša a celý svet vidí čierno, temne. Ale ja som sa v ňom našiel. Veril som mu, chcel som sa pomstievať svojim nepriateľom, aj keď som žiadneho nemal. Chápal som jeho pomstychtivosť a myslel som si, že ja na jeho mieste by som sa správal obdobne. Sedem rokov som ten pocit nechal ležať v spomienkach. Až pokiaľ som nezačal čítať opäť Dumasa.

Urobíme si nejaký poriadny čunder. Nabaľme si ruksaky pšeničným pivom, ďatelinovým chlebom a vstúpme do sveta borovíc, smrekov. Kdesi tam, kde kvitnú brezy a hraby. Skrátka niekam, kde veda a technika ešte nestihla a nemohla prísť. Do krajiny, kde muži sú z rodu orlov a ženy také krásne ako mlynárove izby.

Sedím pri ohni a je mi príjemne teplo. Druidka sa pomaličky zobúdza. Vonku nežne fúka vánok, slnkom opálené listy nám šepocú príbehy.

Pamätám si na hodiny španielčiny, ktoré som mával. Bavili sme sa viac-menej o takých typických témach. O tom ako si kúpiť lístok na vlak, ako si objednať večeru a potom nezaplatiť „la cuenta.“

Stojím v kuchyni, cítiť žihľavu a počujem ako dedo pomaličky chrápe. Je sobota poobede, niektorí chodia spať, iní robia čosi iné. Moji dvaja priatelia ušli preč, jeden na rande, druhý za orlom.

Povráva sa, že vzdelanie je budúcnosť. Takisto sa hovorí, že čím máš viac titulov, tým si lepší človek. Veru áno, taká priateľská inkvizícia, že niektorí sme si rovnejší. To už môžeme o chvíľku hovoriť, 4 legs good 2 legs bad a potom aj tie dve nohy budú dobré.

Pamätám si, keď som si sadol na posteľ a čítal Nekonečný príbeh. Dostal ma do antikvariátu, kde viseli knihy. Staré, nové, tajomné, temné, šuštiace listami a vôňou čaju. Niečo na tom antikvariáte je, čo človeka núti myslieť naň. Čo však kníhkupectvá a antikvariáty dnes?