Prečo sa to muselo stať práve mne...

Jedného krásneho dňa som sa vracala domov zo školy. Bolo už pomerne teplo. Školský rok sa chýlil ku koncu. Prišla som domov a zistila som, že som si zabudla kľúče. Žiadny problém, veď babka je doma, otvorí mi. A tak som zazvonila. Zazvonila som raz, druhý raz, tretí raz,...nič. Otvorila som si bránku od predzáhradky domu a prišla som pod okno. Televízor som hrať nepočula, takže som možnosť, že ma babka nepočula vylúčila. Zakričala som na ňu. Po druhom zakričaní sa mi ozvala z obývačky. Povedala som jej, že som si zabudla kľúče, či by mi nešla odomknúť. Vraj veľmi rada, ale nemôže sa postaviť. A dedo bol ešte v práci. Našťastie pracoval len na konci ulice a tak som si išla pre kľúče k nemu. Celú cestu som rozmýšľaľa, prečo sa babka nemohla postaviť. Bolievali ju nohy a mala problémy s kĺbmi. Tak som to pripisovala bolesti. Prišla som za dedom a povedala som mu, čo je vo veci. Dal mi kľúče, no nešiel so mnou domov.Keď som sa vrátila, doma bolo všetko v poriadku. Riad bol umytý, obed navarený. Prišla som do obývačky. Našla som tam babku sedieť na zemi, celú nešťastnú a nevládnu sa ani pohnúť. Okamžite som sa jej pýtala, čo sa stalo. Keďže mala v tej dobe asi 100kg, bolo pre ňu ťažké aby sa postavila sama zo zeme. Vraj všetko porobila a na chvíľu si sadla do fotela. Keď si išla uvariť kávu, postavila sa, urobila jeden krok a spadla na zem. Na otázku, koľko už je na zemi, mi povedala, že asi 1,5 hodiny. Vyzerala strašne unavená a slabá. Tak som ju chcela posadiť naspäť do fotela.Neviem odkiaľ sa vo mne zobralo toľko sily, ale s babkinou akou-takou pomocou som ju do toho fotela posadila. Dala som jej napiť a čakala som, kým príde mamina z práce. Mala o vyučovaciu hodinu viac než ja a tak som vedela, že o chvíľu príde. O mobilnom telefóne sa mi v tom čase ani nesnívalo. Hneď ako prišla, sme zalarmovali babkinu doktorku, ktorá prišla hneď ako to bolo možné. Urobila okolo nej všetko, čo bolo treba a volala záchranku. Vraj to vyzerá na cievnu príhodu.Táto diagnóza sa neskôr potvrdila. Babka mala porážku. Nechali si ju v nemocnici. Dedo túto situáciu riešil alkoholom, ako napokon všetko. Mama za ňou chodila každý deň do nemocnice a ja som mala na starosti svoju malú sestru. Chodila do poslednej triedy v škôlke. Toto obdobie bolo pre mňa strašné. Nevedela som, ako to bude s babkou. Či vôbec ešte bude vládať chodiť, rozprávať, byť do určitej miery samostatná,... V hlave som mala snáď milión otáznikov. Našťastie všetko dobre dopadlo a babku pustili domov vo veľmi dobrom stave.Dostala francúzsku barlu a zvýšili jej počet jednotiek inzulínu. Okrem iného jej pribalili za igelitku liekov. Babke som pichala inzulín už predtým, nakoľko sa jej vplyvom cukrovky pokazil zrak natoľko, že sama si nevedela nabrať inzulín, nieto si ho ešte pichnúť. Lieky som jej tiež pripravovala na celý deň. Stačilo si iba zobrať správnu nádobku a zapiť ich. Keby ma niekto o polnoci zobudil, vysypem zo seba zoznam liekov aj s dávkovaním naspamäť. Čo sa mi neskôr pri ďalšej babkinej cievnej príhode náramne zišlo.O nejaký čas išiel do nemocnice aj dedo, ale s inou diagnózou. Nádorový nález na ľavom kútiku oka. To už som bola deviatačka a sestra chodila do prvej triedy. Mamina zasa lietala do nemocnice a ja som sa starala o domácnosť. Prežilo sa aj toto obdobie a všetko sa vrátilo do normálnych koľají. Keďže sa dedo nepriznal k zlej zrážanlivosti krvi, operácia oka nebola 100% a tak oňho po čase prišiel vlastnou nezodpovednosťou. Ak by ho operovali ďalej, vykrváca. Dnes ho nosí prelepené. Alkohol k vode nepustil a tak to ide dolu vodou.Babka ďalšie dve cievne príhody prežila opäť a domov nám ju vrátili ležiacu. Medzi časom mama chodila do školy v prírode a vždy si zobrala sestru so sebou, aby som nemala na starosti ešte aj ju. Počas jednej školy v prírode bola babka na oddelení dlhodobo chorých v Bratislave, kde som ju vždy rovno zo školy chodila navštevovať. Ani neviem, ako sme to vedeli všetko zvládnuť.Babka už 2 roky nie je medzi nami. Nehovorím, že to bolo ľahké a nemali sme žiadne problémy, no bola mi ako druhá mama. Vyrastala som s ňou od malička. Do dvoch rokov som bola len s ňou. Mamina si dorábala vysokú školu. Ku koncu mala svoje muchy a nie vždy sa s ňou dalo. Ani nepočítam koľkokrát ma poslala hlboko-ďaleko, keď som ju išla kŕmiť. Raz sa jej upchala hadička, ktorá odvádzala z tela moč a museli sme ju poslať do nemocnice na výmenu. Domov už neprišla. Práve v tom čase som bola v tábore. Keď som odchádzala, tak som jej prizvukovala, nech ma počká, kým sa vrátim, lebo jej budem musieť porozprávať všetky zážitky. No v polovici turnusu mi mamina prišla oznámiť, že v to ráno, keď mali ísť pre babinu do nemocnice jej volali, že nad ránom v spánku zomrela... Myslela som, že sa zbláznim! Ani neviem ako, ale turnus som dokončila s úsmevom na tvári. Doteraz nechápem tú vnútornú silu, ktorá mi pomohla.Zajtra to budú presne 2 roky, čo nás navždy opustila. Na doktorov, nemocnice ani nikoho som za to nezanevrela. Bolo to pre babinu vykúpenie z bolesti. Aj keď som to tak pred tými 2 rokmi nebrala, viem, že to bolo pre ňu v danej chvíli a zdravotnom stave najlepšie. Okrem týchto udalostí sa toho stalo ešte veľmi veľa a na jedno napísanie by sa to ani nevmestilo. Zápisky z tých časov som si neviedla, no na niektoré chvíle by som možno najradšej zabudla a iné sú aj úsmevné.To, čo som prežila za tých 6 rokov, mi už nikto nevezme a tie skúsenosti, ktoré mám teraz, by som za bezproblémový život nevymenila. V svojich 14tich rokoch som bola silnejšia a skúsenejšia než väčšina mojich rovesníkov. Varenie, upratovanie a starostlivosť o chorého človeka bolo asi také samozrejmé, ako ráno vstať. Takže otázka znie, prečo práve ja? Prečo sa toto všetko muselo stať práve mne? A odpoveď? Chvala Bohu, že práve ja.