Bez ohľadu na to, či a kedy budú voľby, pri každej zmene (vlády, pomerov) sa zvyklo ujať nejaké motto, či heslo. Alebo sa priamo použilo na voličov, nech majú jasno. I tí jednoduchší. Pritom vôbec nezáležalo na tom, či to bolo čosi múdre a vznešené, alebo úplná kravina. Hlavne, aby fungovalo.
V Novembri 1989 (nemohol som sa účastniť diania, povinne som bránil socialistickú vlasť na základnej vojenskej službe v Čechách - očividne nepomohlo...) všade znelo "Pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí!" (na Slovensku asi podobne, počítam). Netrúfam si ale odhadnúť, koľko percent ľudí vtedy na námestiach naozaj demonštrovalo za pravdu a lásku, za slobodné voľby, slobodu pohybu (možnosť vycestovať), slobodu názoru i vierovyznania. A koľkí za plné bruchá i plné chladničky, za luxus ako na Západe (pokiaľ možno, so socialistickým pracovným nasadením). Aby bolo jasné, nesúdim. Boli sme naivní a nepripravení (hahaha, sme dnes múdrejší?). Z prehnaných očakávaní (odídu Rusi, a bude nám ako v Rakúsku, keď odišli Rusi odtiaľ; uvidíte o pár rokov) vytriezvel ľud pomerne rýchlo (osobne si dodnes najviac cením tú spomínanú a splnenú slobodu pohybu, teda i slobodu odísť, ale o sebe nechcem). Komunisti - tí pragmatickí - preziekli kabáty a stali sa z nich úspešní veľkopodnikatelia a oligarchovia. Pozdravujem pána generála, čo prispel kontaktmi i know-how, namiesto aby sedel v českej base.
Medzitým sa nám totiž akosi rozpadla republika, i keď sa nik občanov nepýtal, či to chceli takto (niektorí áno, isteže), hesiel bolo mnoho, výsledok jeden. Tak si to teda menežujeme sami. Posmešné označenie "Pravdoláskovec" sa vyhradilo naivným idealistom, ktorí si mysleli, že nejde len o tie bruchá a chladničky.
Roky bežali, a čoraz viac ľuďom docvaklo, že z Otca a Spasiteľa Národa sa vykľul celkom obyčajný diktátor. Ako si s ním poradiť, kým nám neujdú všetky vlaky? Vtedy Mikuláš so štátnickou múdrosťou pochopil, že racionálne argumenty nezaberajú (to nie je slovenská špecialita, možno je u nás tých jednoduchších len vyššie percento, lebo tí "zložitejší" v značnom počte odišli do sveta, a akosi sa im nežiada vrátiť. Ktovie prečo.). Každopádne, Mikuláš sa vytasil s heslom či prísľubom o dvojnásobných platoch. Tomu i bežnejší volič rozumel, a tak V.M. síce dostal najviac hlasov, ale nie dosť na väčšinu. A skoro všetci ostatní zľava-sprava sa spojili proti. V hodine dvanástej.
Môžete mať názor kto aký chcete, ja som následné roky vnímal ako pokrok. Ale to nie je témou blogu. Mikuláš chcel vyhrať i ďalšie voľby, v tých časoch znelo heslo nejako takto: "len s nami sa Slovensko dostane do EÚ!" (podprahovo: a keď sa to podarí, v EU budeme už naveky blažení a zbavení všetkých problémov!). No tak sme Mikiho zvolili a do EÚ vstúpili, teda boli prijatí (po splnení prísnych napr. rozpočtových pravidiel, ktoré ani starí členovia neplnili, ale o tom inokedy).
Nuž super, nenechali sme sa rušiť občasnými studenými sprchami (ako napr. príkaz eurokomisárky, zbúrať najmodernejší a najziskovejší cukrovar na Slovensku v DS, a pár podobných excesov). To pocítili najmä "miestni". Iní sa vytešovali z nových automobiliek a pracovných miest, veď snom každého správneho Slováka bolo odjakživa makať na smeny pri páse... ale možno je to lepšie, než nemať robotu vôbec. OK, iná téma. Každopádne, časom mali občania pocit, že zaslúžená odmena za snahu, pot a odriekanie, napr. za oddlženie bánk (vykradnutých za Mečiara), neprichádza dosť rýchlo. Samozrejme, Robert čakal na svoju veľkú chvíľu. Nezabúdal upozorňovať, že sa už kradne ako za Mečiara (lebo u nás nejde, zostať dlhšie v politike a nezablatiť sa... stane sa aj inde, neplačte). Po páde vlády (vyvolanom najkresťanskejším hnutím sveta, čo vždy dokázalo povýšiť nejakú výsostne vlastnú agendu nad záujmy všetkých občanov), teda Don Roberto prebral žezlo. Až by človek povedal, že "zvyšok je história" (s malou prestávkou Radičovej vlády, čo bol takmer omyl či historické nedopatrenie).
Samozrejme, na heslá bol Robert majster: "Ľudia si zaslúžia istoty!" (síce múdro neupresnil, ktorí ľudia, ani v čom tie istoty spočívajú, ale to je kúzlo úsporného hesla). Každý mu porozumel po svojom, podľa krvnej skupiny (?), a tak nám tu zavládla nová mafia, už nie taká, čo rutinne strieľa po uliciach a vyhadzuje autá konkurentov do vzduchu, ale taká sofistikovanejšia. Ak skladáte všetci peniaze do spoločného balíka, ťažšie zbadáte, že niekto si z tej kopy ulieva pre seba a "Našich ľudí". O eurofondoch bolo od začiatku jasné, že budú zdrojom nesmiernej korupcie, takže tam sa žiadne prekvapenie nekonalo.
Justícia sa nikdy nedopracovala k sebareflexii a samoočiste (kto bol tak naivný, že toto kedysi očakával?), ani prokurátor a iní ochrancovia zákona neprekážali biznisu. Brnkačka. Napokon, keď to vyzeralo po voľbách akosi povážlivo, pomohol Béla (asi vedel, prečo). Musel až zomrieť novinár so snúbenicou (zrejme nebol prvý, ale prvý ktorého našli evidentne zavraždeného a nezmizol zabetónovaný v základoch nejakej novostavby, či tak). Čuduj sa svete, človek by čakal, že ľudom už nepohne nič - a toto bolo cez akúsi (vtedajšiu) čiaru. Dokonca ani rošáda a Jamkatý neboli dostatočne presvedčiví, ľud sa búril.
Problém nebol ani tak v tom, že sa kradlo. Tu sa predsa kradlo odjakživa. Ale Našich ľudí zvykne v prekvitajúcom biznise pribúdať, každý sa chce zaopatriť, potrebuje nejaké trafiky i pre lenivých príbuzných (štátna správa, a tak), potreba zdrojov stúpa. Niekde narazíte na limity - nedá sa rozkradnúť úplne všetko. (odkázala nám EÚ, keď vyčlenila peniaze pre slovenskú vedu a výskum, a Robova partia ich chcela rozkradnúť do posledného centa - až ostal len trapas z toho, že prostriedky treba vrátiť.).
Celé dianie sledoval so spravodlivým hnevom nový Spasiteľ národa Igor, glosoval politické dianie v inzertných novinách a chystal sa na veľký comeback do politiky, kde svojho času pohorel s detektorom lži (treba uznať, nápady má síce insitné, ale je v nich nesmierne kreatívny). Naučil sa predvádzať výbuchy spravodlivého hnevu: "Zlodeji!! Vy ste túto krajinu rozkradli!"
No, akokoľvek emotívne kričal, chcelo to opäť nejaké heslo. Samozrejme, centrum zlodejiny bolo v politike, tak previazanej s organizovaným zločinom, až sa v tom bežný človek už strácal, kto je vlastne čo.
"Zatočíme s mafiou!" - tak nejako znelo invenčné heslo budúceho víťaza volieb. A keďže všetci politici sú zlí a skazení z definície, nabral na kandidátku i kopu "obyčajných ľudí z ulice", lebo veď tí sú politikou nepoškvrnení. Trošku mu unikol detail, že takto pozbieraní ľudia budú mať just také ľudské slabosti a nedostatky, ako starí harcovníci z politiky. Akurát, tí z ulice sú navyše nekompetentní. Tak akosi v štýle: vezmem chlapíka od hovnocucu, a keď sa umyje, môže ísť na sálu operovať, lebo neurochirurg práve odišiel za lepšou ponukou do Nemecka. Však sestričky mu ukážu, ako sa to robí... (alebo ukáže rovno Igor, lebo ten je najväčší expert v úplne každej oblasti).
Ostatok poznáte. Hej, s mafiou je najlepšie zatočiť tak, že si ako najlepšieho parťáka do koalície vezmete (bývalého?) mafiána. Či ho vzal celkom dobrovoľne, alebo dostal ponuku, aká sa neodmieta, zatiaľ nevieme. Isté je, že vlekár si ošetril a poistil svoj biznis, od kontroly nad SIS až po Mr.363, vedel (a vie), že si môže robiť úplne čo chce, čokoľvek, stačí hladkať Igorovo ego a držať ho v ilúzii, že to on, Igor, je skutočný vládca a spasiteľ krajiny.
A tak bolo s mafiou zatočené. O 360 stupňov. Pár figúriek išlo za mreže, nech je jasné, že sa to tu s tým bojom proti mafii myslí vážne. Ktovie, dokedy tam ostanú, podaktorí sa dlho nezdržali, a Don Roberto ostal dokonca nikdy nezadržaný (to sa nepodarilo ani Mečiarovi, ktorého kedysi nasilu brali z vily Elektra). Darmo, pracovať v rukavičkách sa oplatí.
A čo teraz? Nevie nik. Pelle v prieskumoch ukazuje, že mať na Slovensku najvyššie preferencie, na to stačí nerobiť nič. Fakt. Dokonca ani dáke invenčné heslo nemá. Lebo pri tom absolútnom chaose a bordeli, kam víťazná strana doviedla túto vládu i parlament, sa stačí prizerať. A sem-tam prehodiť niečo akože múdre (tie istoty možno ešte oprášime).
Igor to má trošku ťažšie, on by túto krajinu zachránil mnohonásobne, ale večne mu neprajníci a nepriatelia hádžu polená pod nohy, darmo sa im mstí ako vie. Takže heslá "Sulík nenakúpil testy! Sulík nevykopal hroby!" a podobne, už nemajú tie správne grády. Nepriateľ je už nielen Sulík, ale skoro každý, od prezidentky až po liberálov a progresívcov tak nejako všeobecne; to už človek v spravodlivom boji skôr s ľudákom či rovno fašistom spoločnú reč nájde.
Ale ako sme videli pri všetkých tých "atómovkách", Igor je invenčný, môže nás ešte prekvapiť. Možno bude nové heslo: "Vláda silnej ruky!" A keď sa ujme, potom sa už nikdy viac nijakými voľbami trápiť nemusíme.
