Keď mi syn večer pred našou cestou do Solotviny dal prečítať reportáž českých turistov, nemala som z toho najlepší pocit. Keď mi však povedal, že táto reportáž bola zo všetkých, ktoré sa týkajú nášho cieľa, najpriaznivejšia, začala som sa báť.
Každoročne v júli sa mi vracajú spomienky na leto 1999. Leto voňajúce kardamónom a garam masalou. Naše indické leto s Aroonom.
Trochu som sa nechala ukolísať nemeckým príslovím, že keď prichádzajú anjeli, nebo sa smeje. Ale teraz to neplatilo ani na 50 %. Niekedy sa to stáva. Zažili sme to už v roku 1975 počas našej prvej dovolenky na "Západe", keď v Makarskej pršalo a pršalo a my sme sa len bezmocne prizerali palcovým titulkom v miestnych novinách, ktoré radostne oznamovali "KONAČNO KIŠA!" (Konečne dážď).
Čoskoro po tom, ako Viktorka začala premýšľať o svete, zverila sa nám so svojimi dvomi veľkými obavami. Prvou bola tragická predstava toho, že vzhľadom na náš vekový rodinný priemer ju čo nevidieť zanecháme na tomto svete samu. Akú-takú útechu jej dodával len fakt, že bratanec Rudko je o tri roky starší a že teda úplne sama pravdepodobne neostane.
Na môj nedávny článok o svojom náboženskom vývine som minulý piatok dostala jeden ohlas, ktorý ma potešil, no jedna veta v ňom ma prekvapila: "Takže milá Blanka, veľmi ma teší, že napriek tomu, že nie si veriaca, nám ako obci, ale aj Združeniu kresťanskej mládeže pomáhate." Zarazilo ma to "napriek tomu, že nie si veriaca" v súvislosti s pochvalou.
Keď som sa chystala na minulotýždňový ukrajinský výlet so synom, tušila som, že to nebude prechádzka ružovým sadom. Poznám ho od malička a viem presne, čo všetko ho (nielen, ale aj) na mne rozčuľuje. A jasné, že tomu v sobotu nebolo inak.
Keď mi syn navrhol, aby sme si v sobotu urobili výlet na Ukrajinu, nenamietala som. Mám príliš dobrodružnú povahu na to, aby som si podobný zážitok nechala ujsť a tak som jeho návrh s nadšením prijala, podobne ako som pred tromi rokmi súhlasila s jeho nápadom počas pobytu v Čiernej Hore odskočiť si do Albánska.
Ďalšou z vecí, ktoré si moja mama okrem bicykla priviezla po svadbe na Slovensko, bol klavír. A pretože rodičia boli prakticky zameraní, zapísali ma do Ľudovej školy umenia.
V jednej internetovej konferencii o počítačoch som pred piatimi rokmi spoznala Ivana. Z jeho občasných príspevkov som sa dozvedela, že je vozíčkár a ani ruky mu veľmi neslúžia. Žil len s mamou, iných príbuzných nemá a pomáhať mu chodia osobní asistenti. Väčšinu dní trávi pred počítačom, ktorý mu nahrádza okolitý svet, pre neho plný bariér.
Ako malé dieťa som bola úprimne veriaca. Verila som, že Boh existuje, že je dobrý, prísny, ale spravodlivý, tak ako som verila aj ostatným veciam, ktoré som počula od rodičov a prarodičov, ako napríklad že deti sa kupujú v obchode, darčeky nosí Ježiško, injekcia vôbec nebolí a že ak budem jesť špenát, budem silná.
Okrem bartrových obchodov a webových stránok mám v rádiu na starosti prácu v nahrávačke. Nahrávam správy, rozhovory, robím reklamy a podobne. Samozrejme, sem-tam sa vyskytne aj nejaká tá chybička, na ktorú sa príde až vtedy, keď sa moje dielo dostane do vysielania. Niekedy ju nezainteresovaní ani nepobadajú, inokedy sa však prehliadnuť nedá, ako tomu bolo v sobotu 20. novembra minulého roku.
S blížiacim sa koncom školského roka sa vyrojili v uliciach našich miest skupinky väčších či menších školákov s batôžtekami na chrbtoch a so šiltovkami na hlavách. Je tu čas školských výletov. Všetci sme tým prešli.
Nebojte sa, napriek svojej intelektuálnej úchylke, ku ktorej som sa nedávno verejne priznala, nebudem rozoberať pomery na dvore cára Mikuláša a špekulovať o tom, či sa Lízinka ubráni sobášu so starým Zabulajevom, ani sa odo mňa nedozviete, ako pokračuje Annin vzťah s Repninom. Jediným spojivom medzi dvoma reáliami z nadpisu je prekrásne mesto na Neve, v ktorom som strávila jeden nezabudnuteľný mesiac.
Aby bolo jasné - starších zdravím prvá, v autobuse ich púšťam sadnúť, kašlem a kýcham do vreckovky, jedávam príborom, nerozprávam s plnými ústami a už dávno nemám "-násť". Napriek tomu niektoré spoločenské konvencie nemusím a vlastne ani nechápem.
Keď som bola malá a cítila som sa veľmi šťastná, priala som si, aby v tom okamihu zastal čas a aby to šťastie ostalo navždy. Bolo to napríklad každý rok pri štedrovečernom hodovaní, kedy sme s napätím čakali na zvonček, ktorým nám Ježiško oznámil, že ukončil svoje nadeľovanie a že sa pre nás práve vtedy začali Vianoce.
Včera som stretla kamarátku z detstva. Pospomínali sme staré dobré časy a v súvislosti s jednou príhodou sa ma prekvapene opýtala: "Ešte stále ho máš? Veď už vtedy bol starý a škaredý". Áno, Jani, ešte stále sme spolu. Ale v mojich očiach je iný. Nie je starý a už vôbec nie škaredý. Môj bicykel značky Eska.
Možno ma budete odsudzovať, napriek tomu to urobím. Takto verejne, riskujúc výsmech, opovrhnutie, nepochopenie. Už to trvá príliš dlho a nebudem to ďalej tajiť. Snáď budete dostatočne tolerantní k tomu, s čím sa vám teraz priznám.
Začne to nebadane. Napriek koenzýmu Q10 a pravidelným návštevám salónov krásy vás prekvapia nové situácie. V autobuse vás pustia sadnúť, gynekológ vám namiesto antikoncepcie začne ponúkať hormonálnu substitučnú liečbu, uvedomíte si, že v kine je od vás staršia už len uvádzačka a aj na internete vám vykajú. Eufemisticky sa tomu hovorí, že prichádza čas zrelosti.
Dostala som sa tam len náhodou. Bezcieľne som sa túlala sem a tam a hľa - tu som ich uvidela. Mladých, ambicióznych, kedysi plných života. Teraz už len odpočívajú. Snívajú svoj večný sen.
Nemal drahé obleky, chodieval stále v rovnakej košeli, nehovoril svetovými jazykmi a nepoznal jemné nuánsy spoločenskej etikety. Napriek tomu je v mojich očiach najväčší džentlmen, akého som kedy stretla. Shkelzen Saraqini z Kosova.
