Amerika nám, Európanom, vyčíta, že sme až príliš sociálne zameraní. Rozdiely medzi kontinentmi som nikdy tak silne nevnímala, ako v roku 1999 po návrate z Kanady križujúc ulice Bratislavy. Tu sa ľudia hnali za spotrebou, tam jednotlivci i rodiny peniaze investovali do podnikania... Tam si mnoho ľudí sami vytvárali a udržiavali pracovné miesta, tu sa očakávalo, že ich človeku niekto ponúkne...
Žijeme však v Európe a chceme sa mať dobre. Dokonca žiť v blahobyte, pričom zabúdame, že aj blahobytný sociálny štát má svojich chudobných, ako aj ľudí, ktorí musia z rôznych dôvodov preklenúť krátkodobé finančné problémy. Ak sa pozrieme do Švajčiarska (platí tam zákaz žobrania), ktoré s Luxemburskom a Nórskom patria k „blahobytnej špičke Európy“, podľa oficiálnych údajov Bundesamt für Statistik v roku 2014 malo 6,6% (530 000) obyvateľov krajiny len jeden príjem v domácnosti, a to pod hranicou absolútnej chudoby. Viac ako 1 miliónu obyvateľov hrozil pád pod túto hranicu.
4,6% obyvateľov žilo v tak zlej finančnej situácii, že sa muselo vzdať minimálne 3 z 9 okruhov nutných pre život, napr. nemohlo si dovoliť pravidelné mäsité jedlá alebo nemohlo si zakúpiť vlastnú práčku alebo nemohlo si dovoliť mať telefón alebo jednoducho svoju dovolenku museli stráviť doma.
Disponibilné finančné zdroje výdavkov pre domácnosť (po cenovom prepočte) boli vo Švajčiarsku 1,3x vyššie ako v Nemecku. Čo je zaujímavé, rozdiel príjmov medzi 20% najbohatších a 20% najchudobnejších bol nižší (4,4 x) ako je európsky priemer (5,2 x).
Výsledky 2015 pre „silný Frank“ (od januára 2015), tak pre rast počtu imigrantov sú zaiste iné. Vraj prepad sociálnej poisťovne v minulom roku dosiahol 500 mil. Frankov. Dá sa očakávať, že práve rast sociálnych výdavkov bude vyvíjať tlak na sociálne zmeny. Nielen vo Švajčiarsku, ale aj Veľkej Británii a v Európe všeobecne.
Je preto nevyhnutné prehodnotiť naše „ zdroje blahobytu“. Je najvyšší čas dosiahnuť spoločenskú zhodu, čo robiť, aby sa k týmto zdrojom dostal čo najväčší počet obyvateľov. Jedným z dôležitých zdrojov je vzdelanie. Také, ktoré bude uplatniteľné tu, u nás, na Slovensku a cez úspechy v podnikateľskej činnosti vysoko (minimálne vyššie) hodnotené na zahraničných trhoch. Ináč sa chudoby u nás doma „nezbavíme“.
Ako na to? Finančných zdrojov je málo a to vyvoláva potrebu rýchlych krízových riešení. Uvidíme, ako zareaguje parlament a vláda a do akej miery sa podarí dosiahnuť súlad medzi liberálnymi a sociálnymi či národnými záujmami. Jedno je isté, bez kvalifikovaných odborníkov to nepôjde. Vieme, koľko ich vôbec máme?
Pozn.
Mäso vo Švajčiarsku je nepomerne kvalitnejšie ako u nás na Slovensku. Je drahé, ale človek, ktorý vie hospodáriť, nakupuje hlavne v akciách. Švajčiarskou špecialitou je akcia 50%, 10-20-30-40 percentne sa vyskytujú minimálne. Nehovorím o vysokom podiele mäsa v mäsových výrobkoch - napr. špekáčkoch...
Veľkú časť maloobchodného obratu potravín realizujú domáce obchodné siete - COOP a Migros sú spotrebné družstvá, t.j. nie sú tak koncentrované na tvorbu zisku ako zahraničné obchodné reťazce. Závideniahodná je vernosť Švajčiarov svojej obchodnej sieti.
