Som žena ako každá iná. Raz veselá,inokedy smutná-podľa nálady. Zoznam autorových rubrík: Život okolo nás, Krásy prírody, školstvo, Súkromné, Nezaradené
Viem, lekári majú toho veľa. Nemocnica, ambulancia, rodina, deti - no je čo robiť, aby sa to všetko vmestilo do 24 hodín. Peniaze sú však veľkým lákadlom, len málokto im dokáže odolať a ako sa hovorí: malá kopa pýta viac. To je jedna stránka veci, tou druhou stránkou je pacient.
Telefonické nahlásenie bomby sa už pomaly stáva národným športom. Pestujú ho deti, teenegeri, ale aj dospelí ľudia, triezvi aj netriezvi. Chcela by som vidieť štatistiku "nahlásených bômb" pretože tie, ktoré sa nahlásia na políciu, nie sú určite všetky.
Čo to vlastne je tá kultúra? Dokument UNESCO z roku 2002 definuje kultúru ako „komplex špecifických duchovných, materiálnych, intelektuálnych a emocionálnych čŕt spoločnosti alebo sociálnej skupiny, ktorý zahŕňa spolu s umením a literatúrou aj spoločný spôsob života, životný štýl, hodnotový systém, tradície a vieru“ (toľko Wikipédia). Kultúra, to teda nie je len umenie prezentované umelcami rôzneho druhu, ale je to aj umenie žiť, správať sa, komunikovať, ale je to aj súbor čŕt charakterizujúcich určitú skupinu ľudí.
Roky ubehli ako voda a ja som zrazu hľadela na školstvo z druhej strany - spoza katedry. Nie že by som sa na toto povolanie bola pripravovala. Bolo to náhle rozhodnutie krátko po skončení školy, keď miesto na ktoré som nastúpila nenaplnilo moje očakávanie a keď bolo treba začať uvažovať o vlastnom bývaní. V tom čase bolo voľné miesto odborného asistenta na vojenskej vysokej škole a tak som si povedala, že to skúsim. Skúsila som a zostala natrvalo v školstve .
Moja teta v 50. rokoch ako čerstvá maturantka dostala umiestnenku do Nitry. Mladé dievča sa v cudzom meste zoznamovalo s novými ľuďmi, medzi ktorými bol aj Jozef Dóczy. Skamarátili sa, Jožko ju brával do divadla, najprv do hľadiska, neskôr sa jej ušla aj nejaká menšia úloha v divadelnom predstavení. Keďže mala talent, po krátkom čase jej bola ponúknutá ozajstná rola v hre Jožko Púčik a jeho kariéra.
Mám rada situácie, keď ma pozdravia cudzí ľudia. Na dedinách, aspoň tých menších je to celkom bežné a ešte milšie je to v horách na turistickom chodníku, keď sa pozdravíte s úplne neznámym človekom, ktorý tadiaľ prechádza možno prvý aj posledný raz. Zaujímavé je, že častejšie sa zdravia v horách cudzinci ako Slováci . Rozmýšľam prečo je tomu tak. Neobstojí odpoveď, že sme sa tomu ešte nanaučili, skôr si myslím, že niektoré dobré mravy považujeme za prežitok.
Ubehlo deväť rokov od môjho prvého vstupu do školy. Vystriedala som niekoľko základných škôl podľa toho, ako sme sa sťahovali a podľa toho, či v čase prisťahovania už fungovala miestna škola, alebo ešte nie. Prišiel 9.ročník a bolo sa treba rozhodnúť, čo ďalej. Voľba padla na strojnícku priemyslovku. Bola to samozrejme voľba mojich rodičov, ale tak to bývalo v každej rodine a v mnohých to tak býva aj dnes. Veď čo vie 15 ročné dieťa aká škola sa preň hodí. Stredné školy koncom 60. rokov boli rôzne, čo sa týka vzťahu pedagógov a študentov. Niektoré boli kultivovanejšie, iné divokejšie, ale určite boli všetky iné, ako dnešné školy.
Škola ma sprevádzala od šiestich rokov až dodnes, čo je pekne dlhá doba. Prvých 18 rokov to boli pohľady zo školskej lavice na učiteľa za katedrou, zvyšok, 38 rokov pohľady opačné, spoza katedry na tých, čo sedeli v laviciach. Najprv na mládencov v zelených uniformách na vojenskej vysokej škole, potom, po rokoch na žiakov sediacich v školských laviciach na základných školách a súčasne na mládencov a devy za rysovacou doskou na "technike". Všetky tieto pohľady boli rovnaké, boli to pohľady žiaka na učiteľa,alebo učiteľa na žiakov a predsa, pohľad z každej lavice, alebo katedry bol iný. Presne tak ako ľudia: všetci sú rovnakí a predsa, čo človek, to iná osobnosť. Tých škôl bolo dokopy 13.
Vianoce sú opäť tu. Okrem vianočnej výzdoby nám ich každú chvíľu pripomínajú všelijaké reklamy a sem-tam aj nejaká anketa o Vianociach - ako sa chystáte na Vianoce, aké darčeky ste nakúpili, koľko investujete do vianočných sviatkov a ako si spomínate na Vianoce - napríklad socialistické. Pri tej poslednej, o socialistických Vianociach padlo niekoľko perličiek v podobe spomienok na vianočné darčeky. Napríklad: že ľudia sa obdarovávali pecňami chleba, mikinami, šuštiakmi. Ešte šťastie , že takto zaperlili ľudia, ktorí sa v časoch socializmu hrávali s lopatkou v piesočku a tak si z toho obdobia asi veľa nepamätajú.
Táto téma je trochu na odľahčenie mysle, trochu ako spomienka, trochu ako úsmevný príbeh. Je to spomienka na moju starkú, drobnú, šľachovitú žienku, odetú v čiernych dedinských háboch, s neodmysliteľným košom na chrbte.
Inovácia- zavedenie niečoho nového sa obyčajne robí vtedy, ak chceme niečo napr. urýchliť, zjednodušiť, znížiť náklady atď. Inovácia na Slovenskej pošte má však úplne opačný zmysel.
Reality šou založená na chľaste, alkoholikoch a alkoholičkách tak, že človek začne rozmýšlať, či dianie je pravé, alebo hrané. Opité ženy ledva stojace na nohách, niektoré váľajúce sa po zemi, iné, u ktorých pálenka vybičovala emócie do krajnosti odhaľujúce rôzne časti tela a hotové do bitky s kýmkoľvek a kedykoľvek.
Až do včera som si myslela, že najhoršie vlakové súpravy používa slovenská železnica na rýchliky premávajúce južnou trasou z Košíc do Bratislavy cez Lučenec. Za posledné roky som tadiaľ pár krát cestovala a vlak bol vždy zostavený zo starých možno 50 ročných vozňov, kde sa už v Košiciach povaľovali popod nohy odpadky a návšteva WC vyžadovala silný žalúdok hneď od začiatku cesty.
Rodičia sú vo väčšine prípadov nútení "odložiť" svoju ratolesť do úschovne zvanej škôlka. Ratolesti sa na názor nikto nepýta, rozhodujú za ňu rodičia. O pár desiatok rokov sa karta obráti a deti sú veľa razy nútené "odložiť" svojich rodičov do domova dôchodcov. Rozdiel nie je takmer žiadny, pretože aj tu väčšinou rozhodujú o pobyte rodičia. Ak sa starý človek rozhodne pre takýto krok, je to veľký zlom v jeho živote, ku ktorému ho prinútili okolnosti vyplývajúce zo skutočnosti že vedieť sa o seba postarať sa stane minulosťou.
Repište je malá dedinka v Štiavnických vrchoch, kde trvalo veľmi dlho, kým sa hore, do tých kopcov dostala kolektivizácia, elektrina a autobus - vymoženosti minulého storočia.
Túlajúc sa po našom vidieku človeku neraz vyrazí dych krása, ktorú majitelia vytvorili okolo svojich obydlí. Krása však môže byť dvojaká: kúpená a vytvorená vlastnými rukami. Tá kúpená, v podobe architektom vytvorených záhrad, alebo dekorácií z obchodov svedčí o majetnosti majiteľa, tá "vlastnoručná" často človeka prinúti zastať a zamyslieť sa.
2.júla 2012 bola odvysielaná SR relácia "Z prvej ruky", do ktorej boli pozvaní hostia z ministerstva školstva pani Zuzana Kadlečíková a pán Ján Jaraba.
Úzkou kľukatou asfaltkou z Vyhieň do Banskej Štiavnice míňame osadu Vindišlajtňa a odstavíme auto na maličkom parkovisku za posledným domom. Ďalej pokračujeme po vlastných. Vrátime sa asi 50m po asfaltke a odbočíme doprava na lesnú cestu stúpajúcu do doliny.
Štiavnica, miesto, kde sa nejeden z nás rád vracia vychutnávajúc jej pôvab a krásu okolitej prírody. A v tejto prírode skryté, málokým poznané sú roztrúsená samoty, pár domčekov pokope, poukrývané medzi Štiavnickými vrchmi.
Schúlená, celá v čiernom,s hlavou takmer na kolenách sedela, či skôr kľačala neďaleko Tesca na Hlavnej ulici v Košiciach. Čierna šatka na hlave bola hlboko stiahnutá do tváre a pred babkou stál plastový pohárik s mincami, ktoré nahádzali tí, čo sa im tejto osôbky uľútostilo. Nič nezvyčajné.
