Zuzana Herich
Trochu ľudskosti, prosím
Zomrelo vám niekedy dieťa? Nie? Ani mne nie. Chválabohu. Ale pri čítaní niektorých príspevkov neverím vlastným očiam. Žalostné. Strata dieťaťa musí byť neopísateľná.
Život je skvelý a plný prekvapení... Zoznam autorových rubrík: Skutočné príbehy, Ako to vnímam ja, Súkromné, Nezaradené
Zoznam článkov blogera
Zuzana Herich
V nedeľu zatvorené
Niekto je za, niekto proti. Prišla som zo Slovenska do Nemecka. V Nemecku sú v nedeľu obchody zatvorené. Prístupné sú benzínky, (na ktorých sa dá aj v nedeľu kúpiť čerstvo upečené, ešte teplé pečivo) a všetko, čo rozvíja sociálny a športový život. Fitká, plavárne, športoviská, reštaurácie a stánky s občerstvením v parkoch a lesoparkoch.
Zuzana Herich
O Haňke z východu
Viacero priateľov tu v Nemecku sa ma pýtalo, čo by som chcela robiť ako prvú prácu. Vždy som odpovedala, že v hoteli. Mala som utkvelú predstavu, že by to mohlo byť fajn. Premelie sa veľa ľudí, dostala by som sa do nemčiny spôsobom learning by doing, využila by som aj anglinu a kto vie, možno slávnostne (rozumej výnimočne) aj náš východný jazykový repertoár. Na Slovensku som vo svojej práci za celé tie roky riešila, organizovala a vybavovala. Bolo to pestré, veselé a adrenalínové a presne toto ja k životu potrebujem. Nie som typ, ktorý by prežil bez ujmy na duševnom zdraví medzi kôpkami papierov. Stáva sa to zriedka, ale konštatujem, že som sa nemýlila. Práca v hoteli ma očarila.
Zuzana Herich
To ja nemôžem poznať
Začala som v Nemecku pracovať. Po druhom doručenom životopise prišiel spätný telefonát. Dala som ale na overenú radu miestnych. Životopis som neposielala, ale priniesla a svoju motiváciu som vysvetlila pri osobnom stretnutí. Oplatilo sa. Šéf ma prijal. Mala som na okamih pocit, že mám viac šťastia ako rozumu, ale to nič. Podstatné je iné. Že mám seriózny job, presakujem do nemeckého jazyka v práci a spoznávam realitu v ďalšom rozmere. A ešte stále nie som sklamaná. :-)
Zuzana Herich
Škôlka v lese. Kto to kedy videl.
Každý deň je pre teba ako rodiča rovnaký. Prinesieš deti do parku na ôsmu, my s nimi pôjdeme do lesa a od pol druhej do druhej si ich môžeš vyzdvihnúť. Počkaj, to ste v kuse v lese? Za každého počasia? Áno. Vždy. Aj keď prší alebo sneží. Najdôležitejšie je správne oblečenie, ale deti s tým nemajú žiadny problém a páči sa im to. Hotovo. Je to zaujímavé. A čo tam robíte?
Zuzana Herich
Ďakujem
Áno, dnes to už viem. Mám vlastné deti. Zapínať lyžiarky tisícikrát v tej zime nie je jednoduché. Ani utierať nekonečné sople od revu a zdvíhať z nekonečných pádov. Chrbát hotovo. Nervy ani nevravím. Vidím Tvoje ruky viazať mi korčule a pamätám si, ako som sa dookola pýtala, či už je to hotové. A poviem Ti dnes, nie je to med lízať...
Zuzana Herich
To vážne? (Alebo Pod lampou je najväčšia tma)
Bulharsko, Cyprus, Estónsko, Litva, Grécko, Lotyšsko, Malta, Poľsko, Rumunsko, Taliansko. A Slovensko. Aj my. Lebo to tak chceme a na veky vekov a nikdy inak. Ešte aj Česi to dali. Aj Maďari. Ale my nie. Budeme sa biť do hrude a just. Dokážeme im, že nemajú nárok. Radšej sa zase vycikáme proti vetru a hrdo, s mokrými gaťami a topánkami, budeme stáť v menšine.
Zuzana Herich
Chudobní príbuzní
Pred pár rokmi som kdesi čítala, že majú v nemocnici nové postele. Vlastne nie celkom nové. Kúpili ich z nemocnice zo Švajčiarska alebo z Rakúska, (presne si nepamätám, ktorá z týchto krajín to bola). Šlo o zostatkovú cenu, pretože ich tam už vyradili. Nevadí. Nám stačia.
Zuzana Herich
O semafóroch a múre
História národa je vážna vec. Orientovať sa v nej patrí k indikátorom všeobecného vzdelania a koniec koncov, veľa naučí. Nemecko si v uplynulých dňoch pripomenulo 25. výročie pádu berlínskeho múru. A my na Slovensku veľmi dobre vieme, (snáď o tom tuší aj mládež), o čom to celé bolo. Či to prinieslo želaný efekt...nech si odpovie každý sám. Berlín bol v tom cez víkend po uši. Oslavy, predstavenia, galérie, kultúra, politika...všetko o výročí. Aj semafóry.
Zuzana Herich
O škole
Chodím do školy. Konečne. Na intenzívny. Je to vážna vec, ale je tam aj kopec srandy. V triede nás je šesť, ale poznáme sa už viacerí. Stretávame sa v prestávkach v „kafetérii“, kde funguje systém bufetových stolov. Niekto prežúva, niekto sedí pri káve či čaji a podľa reči je level jasný ako facka. Ak je nižší, fičí sa na angličtine. (V triede je zakázaná.) Ak je vyšší, vety sa skladajú opatrnejšie, ale snaha tam je krásna. Aj verbálne, aj vo výraze tváre.
Zuzana Herich
O tom, čo sa ma pýtajú v mailoch
Otázky, ktoré sú mi ohľadom života v Nemecku v mailoch kladené, sa spravidla opakujú. Tým nechcem znížiť ich dôležitosť, ale pretože ide o zásadné veci, je ich zhoda celkom pochopiteľná. Nie vždy sa mi podarí na všetky zodpovedať, tak to skúsim v blogu.
Zuzana Herich
O tom, že deti netreba učiť jesť zdravo
Úplne stačí, ak to vidia na vlastné oči doma. Všetci vieme, že sa deti učia neuveriteľným tempom. Všetko. Aj hlúposti od kamošov v škôlke, či reklamné slogany. A úplne najrýchlejšie to, čo vnímajú vizuálne u rodičov. Berú to ako samozrejmosť, nepýtajú sa, neriešia, takto to má byť, pretože to tak robí mama či tato. Simplexné. Dá sa z toho veľmi veľa vyťažiť. Napríklad také jedlo.
Zuzana Herich
O vani, zuboch a rozume
Tieto dni máme fokus na zuby. U zubára ho upútala veľká sklenená vitrína a v nej pyramída potravín obsahujúcich cukor. Bol prekvapený, že tam okrem koly, karamelovej tyčinky a kociek cukru, zbadal aj kečup. Chcel vedieť, prečo. Veď tam sú iba popučené paradajky.
Zuzana Herich
O vajíčkach a dúhe
Všetci ešte spali. Milujem tieto tiché rána. Hlavne odkedy mám deti. Vonku bola ešte tma. Polievka voňala po celom byte, mäso sa objímalo s korením a tešilo sa do rúry. Mám rada, keď u nás návšteva aj prespí. Lebo ten, kto prespí, je určite z ďaleka a určite niekto blízky. Buď z rodiny, alebo niekto z dobrých priateľov. Vždy to tak pri nich je. Rozhovory s týmito ľuďmi si pýtajú oveľa viac času ako moment, kým sa vypije jedna káva, čaj alebo pohár minerálky. Večery s nimi bývajú ochutené lahodným červeným vínom v priezračných vysokých pohároch. Pri svetle sviečok má to víno nádhernú rubínovú farbu a dá sa v ňom cez plamienky čítať, čo leží na duši, čo je nové a ako ide život.
Zuzana Herich
O tom, prečo milujeme les
Zase je to tu. Volám to monzúnové obdobie. Začína v októbri a končí približne v marci. Sneží tu veľmi málo. Vlastne, zimu ako takú som za tie dva roky takmer nezaregistrovala. Pamätám si jemný poprašok minulý rok. Deti plakali od šťastia, že konečne môžu na sánky. Potom plakali ešte viac, lebo som im vysvetlila, že je to ešte na sánky málo. No moje materinské srdce sa pri ich hrachových slzách roztopilo ako maslo na horúcom toaste a súhlasila som. Sánky škrípali na betóne, bola som spotená a na pokraji zúfalstva, ale deti boli šťastné.
reklama
Zuzana Herich
O tom, že všetky začiatky sú ťažké
Keď sa narodí dieťa, bojuje ako lev. Potrebuje veľa času, kým sa z jeho neistých krokov plných pádov a modrín stane istý beh. Kým sa z pár slabík či slov, nie zriedka sprevádzaných plačom a frustráciou, čo sa tvári ako vzdor, stanú zmysluplné vety a neskôr vyznania. Ľudský život je plný začiatkov. Krásne na tom je to, že na konci tých začiatkov nám to vždy dôjde. Že najväčšiu hodnotu má práve to, čo stojí drinu. Tie víťazstvá majú potom celkom iný rozmer. Sú sladšie ako med, opojnejšie ako to najlepšie víno a v našom vnútri to zakaždým niečo zanechá. Ten nekúpiteľný pocit, že to stálo za to.
Zuzana Herich
Švajčiarsko v háji alebo 25 rokov po...
Lakunárna angína je slušná podpásovka. Zostávam v posteli v izolovanej izbe a už mi je po dvoch dňoch parádne dlho. Krk bolí už aj z vankúšov, ktoré mi prestávajú po tak dlhom čase horizontálnej polohy vyhovovať. Nezvyk. Počuť deti iba spoza dverí nie je nič moc, tak aspoň veľa čítam. V rámci súvislosti som si uvedomila, že je to už 25 rokov...
Zuzana Herich
Učiť deti čítať? Alebo s tým počkať na školu?
Nemyslím tým vziať trstenicu, posadiť si škôlkara s rukami za chrbát pred detskú tabuľu zo série švédskeho nábytku a napriek jeho slzám ako hrachy sa tvrdohlavo hrať na matkoučiteľku formou drezúry. Ale v prípade, ak ide o stret dvoch svetov. Záujmu a otázok na strane jednej a zdroja spoľahlivých informácií na strane druhej. Dieťa a mama.
Zuzana Herich
"Plejko" a iné čudné veci, ktoré k chlapcom patria
Už sme v tom až po uši, že? Je to tu. Nová doba prináša nové technológie. Môžeme sa postaviť na hlavu, trucovať nahnevane v kuchyni, alebo si ako Van Gogh odrezať ucho. Márna snaha. Je to už takmer rýchlejšie ako naše myšlienky.
Zuzana Herich
Varíme so žabkami - jablkový koláč
Moje žabky (takto ich volám už roky) sú žabky preto, lebo stále skáču a nedokážu nehybne stáť ani okamih. Ako všetky decká. No dobre...tak nie všetky. Hlavne teda chlapci. Okej. Pripúšťam. Nie všetci chlapci. Títo dvaja áno. Ale sú moji a ja som si zvykla a milujem ich ako kone. Vraj máme doma veľa jabĺk a či neupečiem jablkový koláč.
